Režie:
Jessica HausnerScénář:
Jessica HausnerKamera:
Martin GschlachtHudba:
Nicolas Tran TrongHrají:
Birte Schnoeink, Christian Friedel, Stephan Grossmann, Marc Bischoff, Sebastian Hülk, Sandra Hüller, Katharina Schüttler, Gustav Peter Wöhler (více)VOD (1)
Obsahy(1)
V Berlíně začátkem 19. století mladý německý básník Heinrich touží po romantické sebevraždě ve dvojici a neúnavně hledá spřízněnou lidskou duši, která by byla ochotná s ním dobrovolně ukončit svůj pozemský život. Je však zklamaný z necitlivosti všech lidí kolem, a když nedokáže přesvědčit ani svou sestřenici Mariu, ztrácí i tu poslední naději. Naštěstí však potkává Henriette, mladou, skromnou a uzavřenou manželku obchodníka, trpící "chorobou duše", a zdá se, že i jinou smrtelnou nemocí. (Film Europe)
(více)Videa (3)
Recenze (31)
Koncept filmu se mi líbí, racionálně ho oceňuji jako zajímavý, cílevědomý a podnětný. Hausnerová se ho drží tak urputně a vytrvale, že nejpozději od poloviny stopáže už to pro mě ale byl divácky naprosto ubíjející zážitek. A to i přesto, že tam všechnu tu zábavnou ironii vůči těm zbytečným lidským bytostem utápějícím se ve svých vymyšlených existenciálních krizích cítím. Předchozí Lurdy mě bavily od začátku do konce, ale tohle umění bolelo. ()
Útrpné, útrpné, útrpné... to som zase raz šliapol vedľa. Tento film je hlavne pre vytrvalcov, pretože si vyžaduje hodne trpezlivosti. Tá je našťastie odmenená samotným koncom, ktorý divákovi ponúkne aspoň peknú myšlienku a metaforu ohľadom života samotného, no cesta k tomu je hrozne bolestivá... Jedným slovom ubíjajúca a z uší vytekajúca nuda v každom ohľade, ktorá je ešte k tomu znásobená prílišnou strohosťou postáv a ich jednotlivých činností. Chápem autorku, že chcela vtedajší život konečnej fázy klasicizmu zachytiť čo najvernejšie, no určite sa to dalo docieliť aj inteligentnejším a zaujímavejším spôsobom. Nebol som spokojný ani s výpravou, podľa mňa bola dosť nedbalo odbitá. Mám na mysli hlavne kulisy a zariadenie domu, kde niektoré jeho časti pripomínali síce biedermeier, no niečo z toho by sa hodilo skôr do secesie (koniec 19. st.). O myšlienkach a životných názoroch toho básnika radšej pomlčím, aj keď s niečím sa dalo súhlasiť. No našli sa tam aj také veci, ktoré ma skôr rozosmiali ako potešili, skrátka ani obsah (až na záver) nebol nič moc. Tento pokus o iróniu mi preto moc nesadol. Podpriemer. 40/100 ()
Akože kvalitný, poctivo rozvíjaný európsky art, ktorý však v trendovej rovine hrá viac na pózerskú strunu a na moc okatý chlad. Ten sa prejavuje takmer vo všetkom. Mladý muž usilujúci sa vziať si pod náruč druhú hrejivú dušu, ktorá by zdieľala jeho utrpenie. Tá sa k nemu privinie len pod záštitou zistenej vlastnej (takmer) nevyliečiteľnej choroby, pričom, pokiaľ oni dvaja stelesňujú prílišnú chladivosť a opak potrebnej emfatickosti prejavujúcej sa v každom jednom aspekte (až to pôsobí moc tendenčne), ich okolie je potom snáď až chladiarensky box. Trošku silené, dramatické kľúče Michaela Hanekeho, avšak s menšou razanciou ľudskej bezohladnosti vyplývajúcej z vygradovanej dramaturgie, a menšími, vizuálne pôsobivými scénami. Skôr tradičný drámový festivalový reprezentant než jeho hnací motor. ()
Tak mi pripadá, že perfektne naaranžované scény odzrkadlovali presne naaranžovaný svet hrdinov filmu. Všetko dokonalé, geometricky zosúladené, občas osovo symetrické (postele manžela a manželky). Ale bez citov. Tie sú niekde hlboko, možno však občas vrú milimeter pod pokrývkou, ale nikdy ich očakávania okolia nedokážu odokryť naplno. Najzábavnejšie je však sledovať rekcie postáv na podávané dôležité informácie, ktoré by k tomu mali dopomôcť, lenže aj také objatie dieťaťa matkou prichádza v inom momente, ako čakáme. Práca s mizanscénou je kapitolou samou o sebe, ale ak zablúdite očami inam, kde sa odohráva akcia v prvom pláne, tak možno začnete premýšľať aj nad takou funkciou psov vo filme. Láska šialená mi možno viac pripomenula atmosférou a úsečnými dialógmi Bielu stuhu ako Lurdy, stále však máme dočinenia v podobe Jessicy Hausner s výraznou autorskou osobnosťou európskeho filmu. ()
Zajímavý příběh, který je zasazený do nečekaného prostředí, i když je pravda, že právě díky době funguje trochu jinak, než jak by fungoval v době současné. Přesto si nemohu pomoct, ale jako kdyby stál snímek na určité karikatuře, jako kdyby to celé byla jenom dramatická póza, která nakonec nefunguje. ()
Galerie (30)
Photo © Jour2fête
Zajímavosti (4)
- Vo filme sa počas celého deja opakuje umelecká pieseň „Wo die Berge so Blau“, ktorú zložil Ludwig van Beethoven. Tá však bola skomponovaná v roku 1816, päť rokov po zobrazených udalostiach. (Arsenal83)
- Natáčanie prebiehalo v Luxembursku, Nemecku a Rakúsku od februára do októbra 2013. (Arsenal83)
- Ide o skutočný príbeh, ktorý sa odohral medzi spisovateľom, dramatikom a básnikom Heinrichom von Kleistom (Christian Friedel) a jeho priateľkou Henriette Vogel (Birte Schnöink). (Arsenal83)
Reklama