Citizenfour: Občan Snowden

[AFF 2015] Pokiaľ uznáme dokumentárny film ako autonómnu umeleckú formu s vlastnými estetickými kategóriami a paletou vyjadrovacích prostriedkov, je záverečný diel „trilógie o súčasnej Amerike“ Laury Poitras s názvom Citizenfour najzásadnejšou udalosťou v oblasti umeleckej vizualizácie informácií od dôb nákresov konšpiračných sietí Marka Lombardiho z konca 90. rokov minulého storočia (I.). Vôbec preto nie je s podivom, že je medzi kritikou väčšmi vyzdvihovaná naratívna forma než samotný obsah, a že je film prirovnávaný ku konšpiračným thrillerom a tzv. žánru dokudrámy (ktorý evokuje vo väčšej miere než dokument v klasickom ponímaní) (II.)._____I. Film je založený na postupnom odkrývaní a prenikaní do ďalších a ďalších vrstiev tajných informácií, vodítok a indícií. Na počiatku pred nami stojí niekoľko aktérov - novinári a Edward Snowden ako hlavný informátor - a údaje o neustálom monitorovaní bežnej komunikácie amerických občanov. S pribúdajúcimi minútami sa rapídne množia mená, dáta a prepojenia. Informácie sa zoskupujú do stále zložitejších vzorcov a vytvárajú komplexné mapy, v ktorých nezasvätený človek nedokáže čítať. Pod tlakom nezastaviteľného prívalu sa dostavuje dezilúzia a pocit frustrácie z nemožnosti recipovať tak enormný objem konšpiračných dát, čo vedie k situáciám, kedy si je divák vedomý že nedokáže pochopiť celú podstatu scény, len tuší, že sa pred ním odohráva niečo závažné (napríklad keď redaktor The Guardian Glenn Greenwald dáva šokovanému Snowdenovi popísaný obrúsok). V tomto kontexte vystupuje do popredia rafinovaný systém vytvorený NSA schopný všetky informácie pojať a utriediť tak, aby sa v nich bolo možné prehľadne orientovať. Z hľadiska estetiky informačných databáz a umeleckej vizualizácie sa zo znázornenia tohto systému vo filme stáva desivé majstrovské dielo, z ktorého behá mráz po chrbte._____II. Vďaka špecifickým dramaturgickým voľbám sa Citizenfour približuje výstavbe naratívneho (respektíve žánrového) filmu bez toho, aby rezignoval na vlastnú dokumentárnosť a faktickosť. Ako už bolo v komentároch spomínané, je toho dosahované predovšetkým bezprostrednosťou a sústredením na Edwarda Snowdena ako plasticky a ľudsky vykresleného človeka s osobnými motívmi, cieľmi, životom a emóciami. Pozorovateľská kamera umiestnená v klaustrofobických priestoroch hongkongského „konšpiračného apartmánu“ ho k nám (i používaním detailných záberov) autenticky približuje i vo chvíľach, keď nerozpráva k novinárom (a k nám), len sa díva, premýšľa či je v kontakte s priateľkou. Divák je nielen vedený k pochopeniu a prijatiu jeho perspektívy, ale sám je akoby vďaka oku kamery prítomný na mieste ako ďalší účastník tajných stretnutí. Z toho film následne ťaží pri budovaní znepokojivej atmosféry, thrillerového napätia (extrémne silný moment spustenia hotelového protipožiarneho alarmu) či emocionálne vypätých situáciách._____Sčítané a podtrhnuté, Laura Poitras dala vzniknúť jednému z najzásadnejších dokumentov súčasnosti (opierajúci sa o jednu z najzásadnejších udalostí posledných rokov) a brilantnému dielu, ktoré citlivo experimentuje a znejasňuje hranicu medzi dokumentárnym a naratívnym filmom. 100% (27.08.2015) (méně) (více)