Balada o pilotovi

Keďže komentujem po Ondrovi (Big Bear) je zbytočné sa púšťať do rovnakých tém. Ja by som sa viac venoval nadporučíkovi Karelovi Balíkovi a vôbec všeobecne RAF. V roku 2013 vyšla novela Balada o pilotovi od Jiřího Stránského, ktorá bola priam predurčená k sfilmovaniu. Balada nám opisuje život pilota RAF nadporučíka Karela Balíka, ktorý v auguste 1938 utiekol pre nacistami do Poľska kde sa 4.9.1939 sformovala československá letecká jednotka na letisku Gora Pulawská pri Pulawe. Keď Červená armáda, 17.9.1939 v súlade s paktom Molotov - Ribbentrop, vtrhla do Poľska zajali aj našich letcov. Nasledoval pobyt v zdržiavacom tábore v Orankách odkiaľ boli na zásah plukovníka Piky v júni 1940 prepustení. V novembri 1940 bol prijatý do RAF, ale nebol nasadzovaný do bojových operácii pôsobil, ako šéfpilot transportnej letky. Prepravoval najvýznamnejších politikov (Churchilla, Jana Masaryka, Edvarda Beneša). Po návratu do vlasti sa nechal od 8.1.1946 demobilizovať a nastúpil ako kapitán u Československých aeroloniek, tu si prevzal požičané lietadlo od Air France dňa 12.2.1946 AAC.1 Toucan (francúzska verzia lietadla Ju 52/3) a 4.3.1946 kapitán Balík s nim uskutočnil prvý let na pravidelnej linke Praha - Štrasburg - Paríž. Z Paríža lietadlo odštartovalo 5.3.1946 krátko po obede, po medzipristátí v Štrasburgu pokračovalo do Prahy. V Prahe ale bolo mizerné počasie, základňa oblačnosti bola na 80m a lietadlo začalo pristávať pomocou prístrojov, prvé 3 pokusy Balíka boli neúspešné a pri štvrtom pilot ohlásil "vidím svetla, sadám" a pristávací manéver skončil katastrofou. Lietadlo narazilo do vyvýšenému násypu cesty Praha - Kladno odtrhlo podvozok a dopadlo do prázdnej požiarnej nádrže. Z horiaceho stroja sa zachránil kapitán Balík, 2. pilot Šerhant a 3 cestujúci, ostatní 10 zhoreli v lietadle. Kapitán Balík zomrel ešte v ten deň v nemocnici na následky zranení. Vyšetrovanie ukázalo, že Balík považoval svetla okolo výkopu za svetla pristávacej dráhy. Tak a teraz sa blížime k záveru, prečo tak nízke hodnotenie tohto výborného filmu? Prvá a veľmi zásadná je nasadenie nepremyslenej stratégia scenáristu týkajúcej sa sovietskej NKVD (tá definitívne zanikla v marci 1946), ktorú vo filme predstavuje plukovník Rožejev a jeho priamy zásah na letisku pri pristaní zasahuje až do absurdity. Chápem, že Československo sa oslobodením dostalo pod vlnu vplyvu Sovietskeho zväzu, ale nejaké čistky zo strany komunistov v období rokov 1945 až 1946 je holý nezmysel. Situácia sa začala meniť až po voľbách v roku 1946. V RAF v dobe 2. svetovej vojny slúžilo 2,5 tisíc Československých vojakov, 530 ich zahynulo, 50 padlo do zajatia. Domov v auguste sa vrátilo 1359 letcov RAF, 250 sa ihneď rozhodlo pre život v zahraničí (Veľká Británia, Francúzsko, Kanada, USA, Argentína aj v Alžírsku). V prvých dvoch rokoch (1945 až 1947) obsadili piloti RAF všetky veliteľské funkcie a stali sa chrbticou československého letectva. Prečo prišli domov neskôr , až 3 mesiace po podpísaní kapitulácie Nemecka? Hlavný dôvod bol v kapacitách britského Transport Command, ktoré bolo v tom období plne vyťažené (to som komentoval aj u 303. poľskej stíhacej peruti), vina bola aj v novej vláde konkrétne u Fierlingera (predseda novej pražskej vlády, to nebol komunista). A ako to býva u mňa zvykom na záver jednu perličku. Nedá mi, aby som tu trocha nepriblížil postoj Británie k našim vojakom . Ide o najsmutnejšiu kapitolu západného frontu. Veľká Británia účtovala vláde Československa každú pušku, každú uniformu, každé ponožky, batoh, skrátka museli sme zaplatiť Anglicku zlatom všetku výzbroj i výstroj československých vojakov, hoci ako trebárs letci zachraňovali Veľkú Britániu . A čo je aj zarážajúce, že sme museli zlatom platiť aj za tých vojakov, ktorí za Britániu padli. Táto kapitola nesie názov „zomri, ale najskôr zaplať“. A tak sme Británii zaplatili 26 ton zlata za to, že naši vojaci bojovali za ich vlasť. (07.11.2018) (méně) (více)