Režie:
Ladislav KabošScénář:
Ladislav KabošKamera:
Ladislav KabošHudba:
Martin DohnalObsahy(1)
Film vypovedá o hodnote ľudského života. Príbeh slovenskej zdravotnej sestry, ktorá v Misurate žila 20 rokov, konvertovala na islam a narodili sa jej tam 2 deti. Jej nemocnica sa ocitla uprostred vojnového konfliktu a občianskej vojny. V hraničných situáciách sa odkrývajú rozdielne hodnoty arabského a európskeho sveta. Kým Ľuba chce zachrániť vnúča a dcéru a odviesť ich na Slovensko, jej deti – vychované v arabskom svete – chcú bojovať za vlasť, národ, vieru. (STV)
(více)Recenze (5)
Pro mě osobně jeden z nejsilnějších zážitků letošního roku. Úžasně zpracovaný příběh jedné silné ženy odehrávající se v (kulturně, společensky, geograficky…) vzdálené zemi zmítající se pod vládou diktátora a občanskou válkou. K hlubokému zážitku dopomáhají mimo jiné i záběry z první válečné linie, které se režisérovi podařilo získat od přímých aktérů bojů. ()
Pri dokumentoch ide myslím vždy viac o obsah ako o formu, ktorá môže byť vzhľadom na prostredie, podmienky a rôzne okolnosti aj menej kvalitná ak to vyváži príbeh. Vo farbách piesku je silný príbeh nielen slovenky Ľuby žijúcej dodnes s prestávkami v Lýbyi. Ak do polovice filmu fandíte povstalcom v Misuráte, aby šialeného Kaddáfiho konečne zvrhli, po pár okamihoch osláv jeho smrti je všetko inak - už som nerozumel nielen Ľube, ale vlastne nikomu - kto sú v Lýbyi dnes "dobrí" a kto je "zlý" o čo im ide, kam smerujú - neviem. Svadba, keď ženích išiel pre nevestu, ktorú mal uvidieť prvýkrát v živote a celá "svadba" prebehla dôsledne oddelená na mužov a ženy (nevestu sme nevideli) asi naznačila vývoj. Ženíchova kolóna úplne nových mercedesov, rôznych SUV, každý so novým smartfónom v ruke, deti (chlapci) aj s tabletmi idú pre nevestu - a obrad s hostinou potom prebieha v prísne islamskom duchu. "Západná technika" vrátane zbraní je žiadaná a akceptovaná, otvorená spoločnosť so samostatnými svojprávnymi a moderne oblečenými ženami už nie. ()
Páčilo sa mi to veľmi, najmä to, čo sa nieslo celým dokumentom, nejaký neopísateľný pocit toho, že toto všetko sa dialo z veľkej lásky. A najviac ma dostal záver, kedy Ľuba, ktorá nás celým filmom sprevádzala, povedala, že neľutuje nič, ani všetky tie roky, čo musela žiť vo vojne a veľa si vytrpieť, pretože Boh jej dal najväčší dar a to takého muža, akého mala. ()
Farby piesku sa takmer k ničomu nevyjadrujú, pán režisér Ladislav Kaboš (ktorý sa zúčastnil na dnešnom premietaní a myslím že ide o veľmi sympatického a inteligentného človeka) vo filme neinklinuje k žiadnemu názoru, vojnové stavy zaznamenáva iba úlomkovo a skratkovite a viac sa venuje iba životu hlavnej hrdinky - a aj to asi nie dostatočne, keďže ešte veľa vecí zostalo vo filme hlbšie nevysvetlených (Prečo konvertovala na islam, prečo sa opakovane do Líbye vracali a napríklad z jej moslimskej časti rodiny si nepamätám asi nikoho) Skrátka a jasne - ako sonda do inej časti sveta môže byť, ako dokument ma to osobne príliš nezaujalo. ()
Galerie (5)
Photo © 42. Letní filmová škola 2016
Reklama