Dům bláznů

Rozmýšlam, kto vlastne bol v tomto filme bláznom?? Či pacienti, konkétne napr. - ženská, harmonikárka, ktorá si vo svojom halucinogénnom svete vysnívala, že sa stane ženou B.Adamsa alebo pravými bláznami boli skôr vojaci, ktorí nezmyselne bojujú proti tým, po boku ktorých kedysi priateľsky stáli. Vlastne ide o 2 dejové línie, ktoré majú veľa spoločného, aj keď sa to na prvý pohľad nemusí tak javiť. Končalovskij sa s pointou trošku viac vyhral, nezobrazil ju až tak prvoplánovo, no s citom a metaforicky. V tejto bláznivej a uletenej dráme možno nájsť rovnaké charakteristiky vojakov, aj bláznov. Aj keď výsledný dojem je rovnaký, irónia a podstatný rozdiel pramenia len v jednom : sú tí, ktorí za to jednoducho nemôžu a tí, ktorích zdravý úsudok by mal byť relatívne v poriadku, aj keď to v konečnom dôsledku tak nevyzerá... Výborné dielo nielen po dejovej, ale aj technickej stránke! (21.06.2007)

Dramatický, komický i tragický příběh, navíc natočený údajně podle skutečné události. Andrej Končalovskij tu (po kolikáté už?) znovu dokazuje, že jeho filmy stojí hodně neprávem ve stínu tvorby jeho mladšího bratra Nikity. "Dům bláznů" má navíc jednu neooddiskutovatelnou devizu - bezprostřední herecký projev režisérovy čtvrté (a téměř přesně o 36 let mladší) manželky Julie Vysocké v roli pomatené harmonikářky Žany. Její výkon si u mne vysloužil jednu * navíc. Ta holka hraje vážně dobře, je roztomilá a její postavě není možné zazlívat ani to, že miluje Bryana Adamse. Jak ví každý fanoušek South Parku, za toho se přece Kanaďané omluvili už dávno :-)) . (17.05.2009)

Nesmierne ľudský film (hoci miestami značne zidealizovaný, kiežby boli vojaci všade taký féroví). Paralela medzi blázincom a vojnou je trefná, tak isto latentná kritika ruského režimu a niektoré myšlienky potešia. Niektoré asi len silných skeptikov a depresívnych jedincov ("Čo je to život"? - "Každý deň iné vysraté hovno":) Končalovkij je nápaditý, vynikajúco sa pohral s nasnímaním , strieda kamerové filtre, niekedy vizuál pripomína zábery amatérskej domácej kamery (prípadne zábery zo správ CNN), úvodný záber na koľajnice je zase "brutálne" estetický a vyšperkovaný. O kreativite autora svedčia aj snové pasáže s Braynom Adamsom (sympaťák, že sa na to dal :), ktoré sú vhodne včlenené do neutešeného prostredia blázinca a života "harmonikárky" (famózny herecký výkon!). Rusi točia filmy s citom a ich filmy majú svoj špecifický feeling, ktorý mám rád. Dom Bláznov nie je výnimka... (20.06.2007)

Tak ono je to drama? A já bláhová myslela celou dobu, že se dívám na komedii... Ať už to záměrem tvůrců bylo nebo nebylo, v každém případě jsem se dobře bavila. Něco tak ujetého se často nevidí. Ruských filmů zase tolik neznám (pokud nebudu počítat povinně shlédnuté válečné filmy a Mrazíka, tak snad jenom vydařenou Ironii osudu), ale tenhle považuju za velmi povedený. A nemyslím, že by to bylo kvůli účasti Bryana Adamse. (02.01.2011)

Film v ktorom je v hlavnej úlohe symbolika každého druhu. Bez pozorného sledovania a záľuby v lúskaní orieškov sa jeho hodnota stráca v obrázkoch a skrytých významoch. „Čo vidíš? – Jablko. – A ja národy, ktoré sa milujú, zabíjajú a bojujú. Ako ho môžem zjesť?“ „Boh odpúšťa. – Ktorý? – Všeobecne..Boh! – Odpúšťam Ti. Choď!“ Kto z nás je blázon? Ten, čo nemôže zjesť jabĺčko, alebo ten, čo chce slobodu, pomstu, trávu, jesť? Boh odpúšťa všetkým. Je to jeho práca a navyše – všetko vie a preto nesúdi. Necháva súdiť hlúpeho človeka. Hudba, ako symbol iného sveta, kde sú všetci šťastní a spokojní, láska, ktorá nás drží pri živote, kým sa niekto za nás modlí. Mnoho takýchto podobenstiev je vo filme o vojne, ktorá zbavuje ľudí zvyškov ľudskosti, ktoré v nás ostávajú, keď nám chýba sloboda a životy riadi diktát. Ľudstvo nikdy nepochopí, že sloboda je len vnútorný pocit, rovnako ako ten, ktorý nám navráva, že môžeme niekoho ovládať. A preto, kým na zemeguli nebude veľkým nápis „dom durakov“ a my všetci budeme dnu, neprekročíme svoj tieň a nedotkneme sa slobody ani jedným prstom. (18.03.2006)