Dům bláznů

Nočnou krajinou uháňa vysvietený vlak. Skupinka pacientov z neďalekej psychiatrie ho pozoruje, pričom mladá harmonikárka spomedzi nich si predstavuje jej vysnívaného milého Bryana Adamsa, cestujúceho nočnou krajinou. Psychiatria sa nachádza na Kaukaze, v ohnisku čečensko-ruskej vojny. Vďaka lokalizácii ústavu sa dej presúva od poetického úvodu k dunivým výbuchom, otriasajúcim nielen ústavom ale aj dušami pacientov. Uvoľnené väzby medzi osadenstvom a žoviálnym lekárom nahrádza po úteku lekára a všetkého personálu z psychiatrie nutnosť postarania sa o seba. Výsledok pripomína štandardizovaný typ sovietskeho umeleckého filmu – chce veľa povedať, hlavne symbolikou, typizovanými postavami pacientov i vojakov (intelektuál s batôžkom, drsný čečenský vojak, antikomunistická bábuška, modliaci sa islamista, ľudomilný ruský kapitán). Film sa zároveň snaží o smutný romantický film, vojnovú drámu i bláznivú komédiu. Vyznenie o nenormálnosti „normálnych vojakov“ v konfrontácii s pacientmi psychiatrie je v poriadku, len maškarno-deklamačný spôsob, snažiaci sa ukázať všetko možné je nadbytočný. Herecký výkon harmonikárky si zasluhuje uznanie. (19.10.2004)

Tak ono je to drama? A já bláhová myslela celou dobu, že se dívám na komedii... Ať už to záměrem tvůrců bylo nebo nebylo, v každém případě jsem se dobře bavila. Něco tak ujetého se často nevidí. Ruských filmů zase tolik neznám (pokud nebudu počítat povinně shlédnuté válečné filmy a Mrazíka, tak snad jenom vydařenou Ironii osudu), ale tenhle považuju za velmi povedený. A nemyslím, že by to bylo kvůli účasti Bryana Adamse. (02.01.2011)

Film v ktorom je v hlavnej úlohe symbolika každého druhu. Bez pozorného sledovania a záľuby v lúskaní orieškov sa jeho hodnota stráca v obrázkoch a skrytých významoch. „Čo vidíš? – Jablko. – A ja národy, ktoré sa milujú, zabíjajú a bojujú. Ako ho môžem zjesť?“ „Boh odpúšťa. – Ktorý? – Všeobecne..Boh! – Odpúšťam Ti. Choď!“ Kto z nás je blázon? Ten, čo nemôže zjesť jabĺčko, alebo ten, čo chce slobodu, pomstu, trávu, jesť? Boh odpúšťa všetkým. Je to jeho práca a navyše – všetko vie a preto nesúdi. Necháva súdiť hlúpeho človeka. Hudba, ako symbol iného sveta, kde sú všetci šťastní a spokojní, láska, ktorá nás drží pri živote, kým sa niekto za nás modlí. Mnoho takýchto podobenstiev je vo filme o vojne, ktorá zbavuje ľudí zvyškov ľudskosti, ktoré v nás ostávajú, keď nám chýba sloboda a životy riadi diktát. Ľudstvo nikdy nepochopí, že sloboda je len vnútorný pocit, rovnako ako ten, ktorý nám navráva, že môžeme niekoho ovládať. A preto, kým na zemeguli nebude veľkým nápis „dom durakov“ a my všetci budeme dnu, neprekročíme svoj tieň a nedotkneme sa slobody ani jedným prstom. (18.03.2006)

Podobenství, typicky rusky rozmáchlé, tragikomické a místy absurdní. Se zajímavou atmosférou, tentokrát přece jen ne úplně jednolitou. Vzhledem k prostředí blázince a války se pak paradoxně zcela od reality odtržené pasáže romance s Bryanem Adamsem zdají nejnormálnější a nejlidštější. Spousta hlubokých myšlenek tu také nebyla zasazena na špatnou půdu. (04.07.2008)

Skvělý nápad, jak natočit silný antiválečný film. Před bezmocí a přirozenou prostotou duševně churých tupost války (ať v ní jde o cokoliv) jen zvoní. Končalovskij je chytrý režisér, herci jsou sami o sobě výteční a jsou-li vedení takovou rukou, člověk se o ty prostoduché dobráky, které představují, svíravě bojí. (26.01.2012)