Lesní jahody

Veľmi osobná autorova výpoveď, čo je nenútene cítiť v každom pohľade, geste a postoji hlavnej postavy - starca. Jeho sen obsiahnutý mysterióznym podtextom, naháňajúci úzkosť a ničím nepodmienený strach, je dokonalou sondou do života individuálnej ľudskej bytosti a zahŕňa životom nazbierané veľké hriechy i malé prehrešky - nečakane premietnuté v sne - bez racionality, s údivom nad tým všetkým. Túžba zmeniť 80 rokov staré minulosti, predbehnúť budúcnosť, postaviť sa pred smrť ako víťaz, nie ako životom ubitý starec o paličke vidiaceho sugestívne výjavy - vlastný portrét v rakve so silným odkazom zo záhrobia. Svedomie čoby verný sprievodca na tŕnistej ceste životom, ktoré vám na jeho konci všetko spočíta aj s úrokmi. Zmierovacie ceremónie s rodinou - už keď je neskoro. Chuť lesných jahôd ako posledný pôžitok pred príchodom konca. Jeden z najsilnejších Bergmanových filmov o nevyhnutnosti zmeniť niečo, čo sa zdá byť už stratené. (20.07.2010)

„INKE TAN MAGROV STAK FARSIN LOS KRET FAJNE KASERTE MJOTRON PRESETE.” • Mimoriadne významný, švédsky, zvukový režisér, sa vskutku za pomoci významného švédskeho nemého režiséra; teda spoločným úsilím sa pokúsili vytvoriť nielen akýsi spoločenský Road movie, ale zároveň ho taktiež aj čímsi špecifickým obohatiť, t.j. začať spätne hodnotiť protagonistov život, plný najrôznejších emócií... • 78-ročná, hlavná postava pedantského, emeritného profesora: Eberharda Isaka Borga, jednoznačne čoskoro vyrážajúceho z hlavného mesta Švédska, Štokholmu, aby sa teda zúčastnila v lundskej katedrále zlatej, profesorskej promócie, čo vôbec predstavovali úvodné zábery, plné najrozmanitejších dekorácií a naratívnej štruktúry, nakoľko sme sa vzápätí nachádzali v protagonistovom »ústrednom útočisku«, pretože sa [dobrovoľne] vzdal všetkých spoločenských situácií, čiže inými slovami by sa mohlo práve teraz prehlásiť, že momentálne žil iba v akomsi ústraní, a to konkrétne v spoločnosti svojej gazdinky, ktorá predsa bude asi i o niečo málo viac spoločenskejšou, ako povedzme zrovna jej PÁN? • Trajektória: Štokholm - Lund, predstavuje vzdialenosť okolo 600 km, čo síce ani nie je príliš veľa, keďže cesta AUTOM by sa [v súčasnosti] dala zvládnuť za nejakých zhruba 7 hodín, pričom ak sa dajme tomu ešte i vrátim o niekoľko pár desiatok rokov naspäť do minulosti [do roku 1957], aby som sa skrátka dokázal o trochu lepšie vcítiť do kože našich postáv [presne tak, počítajte s tým, že okrem kľúčovej postavy, postupne pribudnú i ďalšie, najmä jeho nevesta Marianna, ktorá s ním zaraz nastúpi do tohto dopravného prostriedku], a to z takého úplne prostého hľadiska, že zo začiatku šoféruje iba tento starnúci pán, ktorého ani netreba obzvlášť považovať za dnešného, «cestného piráta», a preto mu kľudne rád doprajem i zopár hodín extra naviac, aby si jednoducho zachoval akúsi, časovú rezervu s tým, že sa bude miestami striedať i so svojou krásnou, blonďavou nevestou Mariannou... • To bola v podstate i základná línia začínajúcich udalostí, ktoré rozhodne ďalej naberú na obrátkach, a to najmä vtedy, keď protagonista začína pomaly bilancovať svoj predchádzajúci život buď vo svojich nočných morách, alebo aj v ranných spomienkach, kedy som mal občas takého zdania, ako by sa titul odohrával v akýchsi dvoch, časových rovinách... • Čím viacej postáv postretali, tým to bolo asi viackrát zamotanejšie, napríklad predstaviteľka Sáry, Bibi Anderssonová, mi mimochodom aspoň minimálne v jednej časovej rovine, prišla ako celkom nežiadúca, lebo sa snažila vyzerať ako 15-ročné decko, čo bolo podľa mňa strašne trápne, vrátane i tých dvoch kamarátov, ktorí vyzerali hádam ešte trápnejšie! • Nie, ani toto nepovažujem za Bergmanovo suverénne najlepšie kinematografické dielo, ktoré dokonca možno obsahovalo i viacero »hluchších miest«, oproti svojmu slávnejšiemu predchodcovi?! (12.12.2023)

Můj nejmilejší Bergman, zdánlivě poklidný a mírný film, který ovšem postupně poodhaluje tajmství, skrývající se v minulosti profesora Borga... Muž bilancující svůj život - to je smutné téma, zvláště pak v tomto případě zahořklého, za hranici cynismu a apatie zalezlého starce. A přece, na úplném konci uděluje Bergman Borgovi (kterého hraje starý Bermanův učitel a slavný režisér 20. let V. Sjostrom) vykoupení - vzpomínky na rodinu a štěstí vlastního syna jsou mu nakonec dostatečným naplněním. 90% (06.01.2007)

Můj nejoblíbenější Bergman. Prolínání snu a reality. Film se odehrává během jednoho dne, hlavní postava profesor Borg představovaný legendou švédského filmu Victorem Sjöströmem však jakoby prožila celý svů život znovu. Snové představy jsou někdy tak přesvědčivé, že mohou diváka zmást. Svou roli Sjöström obohatil a oproti původním Bergamonvým záměrům i pozměnil, stejně jako profesor Borg se i Sjöström smiřuje a vyrovnává s dosavadním životem. (17.03.2007)

Stačí jediná cesta, která navenek působí jen jakési zastavení a zamyšlení v běhu života a končí s mnoha otazníky, ale přes tuto nenápadnost je cítit velký vnitřní posun, který lze brát jako obrovský příslib a proto každý záblesk - dotek, slůvko, úsměv zde má tak osvobozující a podmanivou sílu, zvláště když neustále dotírá beznaděj temných snů a promarněných příležitostí. Snad Bergmanovo nejoptimističtější dílo. (04.06.2009)