Štvanice

Caligula predstavoval zosobnenie naprosto sadisticky zameraného, profesora latinčiny, ktorý vskutku práve terorizoval maturitný ročník gymnázia, medzi ktorými sa rovnako tiež nachádzal i Jan-Erik Widgren [Alf Kjellin], a ktorý ho teda asi z celej svojej duše neznášal, nakoľko sa len jednalo o akéhosi "trýzniteľa ľudských duší," bodka. • Ako by to totiž stále nestačilo, tak si k tomu ešte tento švédsky mládenecký protagonista, začínal budovať i trocha komplikovanejší vzťah na prvý pohľad s očividne staršou ženou [Berthou], no v skutočnosti o niečo predsa mladšou oproti tomuto predstaviteľovi, a tak tým pádom nakoniec dochádzalo k "obojstrannému napätiu." • Z predchádzajúcich riadkov následne a zreteľne vyplýva, že táto ústredná postava, sa súčasne pohybovala na viacerých, resp. dvoch frontoch, keď možno dokonca až kdesi na troch, ak avšak beriem do úvahy aj to, že miestami normálne mával konfrontácie i so svojimi rodičmi; nechajme to na konečnej číslovkovej stupnici "2" → školské prostredie & súkromný život ← akonáhle sa medzi sebou začali tieto, nazvime ich, ako fázy, postupne čoraz viac premiešavať, začal som už pomaličky strácať prehľad nielen o príslušnej veci, ale zároveň aj záujem o tieto postavy, ktoré na seba systematicky vrstvili vyhrotené situácie s nevierohodnými prvkami v zálohe, čím strácali obidva stupne na atraktivite; miešanie „hrušiek s jablkami,” neprinieslo takmer ani žiadne poriadne vyztreté ovocie, aké som sprvoti vlastne s veľkou nádejou neustále očakával, že si na ňom obzvláštne kvalitne pochutnám, čo sa možnože iba z jednej časti naplnilo v tom zmysle, že znovu by som sa naň nalákať, v žiadnom prípade nenechal; niečo na „spôsob pekného veľkého červeného sladkého jabĺčka vo vizuálnom ponímaní, zatiaľ čo o tom vnútornom - chuťovom poháriku, to už akosi príliš neplatilo,” kedy zase ale netúžim prehlásiť, že vo vnútri máličko prehnitého, čo by naopak mohol predstavovať systém, ako celok, vznášajúci sa naprieč touto ponurou atmosférou z pohľadu švédskeho autora - Alfa Sjöberga, pre ktorého, mimochodom, napísal repliky debutujúci (!) Ingmar Bergman, čo nebolo úplne najšťastnejším riešením, keď písal pre iných autorov, než okrem seba samého! (15.08.2024)

Nascendi ma pravdu, film behom 70 rokov brutalne zostarol, ale rezisersky je to stale nadpriemerne. Scenar napisal samotny Yngmar Bergman /Smulltronstallet, Det Sjunde Inseglet/ - riesia sa tu veci ako laska on + ona, na studenta si zasadne sadisticky ucitel latinciny ci co to presne bolo - jo a o mna je zname ze nadhodnotim kadejaky film z 30. a 40. rokov - problem mam potom s niektorymi modernymi chujovinami ako Billy Elliot alebo vsetky Tchory : 85 % (30.10.2018)

Bergman ako scenárista a Sjoberg ako režisér mi ako tvorcovia Štvanice pripadali ako jeden organizmus, ktorý pre svoj výtvor žije. Je to výborne napísané a výborne zrežírované, zámerne ladené do expresionistického štýlu, veď tu máme aj krimi zápletku. Prečo ju oficiálny text distribútora takmer celú vykecáva, je záhada hodná pomaly súdnej žaloby. Ale na to sme si tu už zvykli. Nečítajte teda obsah...Maturita je udalosť, ktorá uvádza mladých ľudí do dospelosti, ale skutočne sa chlapec stáva mužom až vďaka životným skúsenostiam, ktoré nemusia byť vždy príjemné. V kontexte Štvanice sa skôr veľmi príjemné strieda s veľmi nepríjemnými konfrontáciami. Treba si asi aj uvedomiť, ako musel takýto film pôsobiť kontroverzne v dobe svojho vzniku, takto sa navážať do školského systému a aj kvázi idylického nažívania švédskych rodín nemohlo byť len tak. Čiže aj za odvahu získava Štvanica body navyše. (02.03.2018)

Výborný film, i po 70 letech (!) nezastaralý, suverénní, vyrovnaný, silný. Lepší než ty první Bergmanem režírované filmy, v nichž se Mistr ještě trochu hledal. Svižná režie, expresionistická fotografie. Bergmanův vstup na scénu - coby scenáristy - vyšel skvěle. Mládí je zpravidla doba, kdy musí člověk, není-li přizpůsobivé stádné zvíře, vybojovat nejtěžší životní boj. To platilo před 70ti lety stejně jako dnes, zejm. co se "školského svinstva" (Ladislav Klíma) týče. Dtto boj s rodiči, zejm. s otcem. Ingmarovi je ovšem třeba přičíst k dobru, že není černobílý a v učitelském sboru jsou zastoupeni i slušní lidé. Ba i sám Caligula má svou lidskou stránku... Velká Ingmarova jízda začíná. (02.01.2016)

Když se řekne Bergman, tak... obvykle následuje kupa zavedených klišé :-) Ovšem marná sláva, Bergman je třída a tímhle svým vstupem do světa filmu to dal dostatečně najevo. Alf Sjösberg neobyčejně poutavou formou zpracoval výborný Bergmanův scénář, v němž se setkáváme se vzpurným studentem Vindgrenem a velmi obávaným profesorem latiny, sadistickým kruťasem Caligulou. Latinář však své choutky neukájí jen ve škole... Své by mohla vyprávět mladá prodavačka v trafice Bertha, do níž se Vindgren zamiluje. Emocionální náboj filmu, jenž se odehrává v předvečer a v průběhu maturitních zkoušek, je zejména ve druhé půlce překvapivě velice silný, svou důležitou roli zde má působivá hra světla a stínu (Sjöberg tak využívá silnou zbraň němých filmů). Děj je vyprávěn strhujícím způsobem a abych pravdu řekl, těch sto minut uteklo hrozně rychle... Ze začátku tento snímek vzdáleně připomíná českou komedii Studujeme za školou, ovšem záhy se rozehraje psychologické drama, hodno Bergmanova debutu... Výborný film! (13.05.2007)