John Wick: Kapitola 4

Alebo ako by to dopadlo, ak by Tarantino raz natočil Kill Bill 3 (s pomstou dcéry Vivicie A. Foxovej). Ako fanúšik akčných filmov 80. a 90. rokov tomu nechcem vyčítať blbosti ako že kým minule pozabíjal John „všetkých“, tak teraz je hrozba ešte väčšia (čiže musí pozabíjať „ozaj že všetkých fakt všetkých na celom svete“), absenciu polície (majúcej na saláme, že sa uprostred európskeho veľkomesta odohráva polhodinová prestrelka a masová bitka vrátane neborákov zrazených autami) alebo že Winston bol minule zlý, ale teraz sa na scéne zjavil niekto „zlejší“, takže zrazu je dobrý. Tiež by som sa rád vyhol naivnej (pseudo)kritike za to, ako „štatisti“ poslušne čakajú, kým John nezlikviduje ich parťákov a až potom mu nabehnú do rany. Toto je ošetrené trochu lepšie, ako v iných akčniakoch, takže počas čakačky aspoň nadskakujú v úzadí a teda vykonávajú pohyb, pri ktorom pôsobia ako keby sa snažili zaujať správnu pozíciu, čiže ich divné vyčkávanie až tak nebije do očí. Štvorka sa síce občas zmieta na hrane sebaparódie (Winstonova nekonečná chôdza galériou, megavážne reči á la Shakespeare, nekonečný pád zo schodov), ale nevadilo mi to a miestami som dokonca mal pocit, že je to tu naschvál. Prehlbovanie sveta zabijakov (šialená postava Killa hraná Scottom Adkinsom, ruskí Rómovia) ma v štvorke bavilo o kúsok viac, ako v niektorých z predchádzajúcich dielov, pretože tentokrát sa vďaka tomu príbeh posúva predsa len trochu iným smerom a máme dojem, že to ozaj už smeruje do nevyhnutných končín, z ktorých niet návratu. Keďže ale máme dočinenia so štvorkou, po ktorej napriek jej koncu zrejme na 99% príde päťka, tak kvázi definitívne veci sú na konci vyriešené, aby sa mohlo veselo pokračovať ďalej. Ale to je proste údel pokračovaní. Vyčítať im to je ako vyčítať oblohe, že je modrá. Je úžasné, ako sa z „ničoho“ stala taká veľkolepá akčná jazda s kamerovými jazdami, ktoré ak by sa objavili v melodráme, boli by nominované na Oscara, s bravúrnymi a v dobrom nekonečnými akčnými sekvenciami plnými nápadov a skvelých hereckých výkonov v čele nie-príliš-ukecaným Reevesom až cez fantastického Donnieho Yena a Hirojukiho Sanadu, ale tiež Fishburnea, McShanea, Billa Skarsgårda a najdrsnejšieho bachara, akého kedy mali v Shawshanku, ktorý to tu váhou a bradou dáva až na Russella Crowea. Rušila ma  postava „Nikoho“. Pôsobí dojmom, že je tu len preto, aby aj v štvorke bol namakaný belgický ovčiak (hoc bez vestičky, blesky hromy na vás, zákerní tvorcovia!). Nie, že by sa Shamier Anderson nemohol pochváliť charizmou. Ale keď vidíte batôžkara, ako sa snaží pôsobiť rovnocenne v spoločnosti extrémnych zabijakov, ktorí vás dajú dole pomocou plyšáka, tak to proste pôsobí smiešne. Ako-taký akčný rešpekt si u mňa získal až vo finále, kedy prostredníctvom strelných zbraní, „vlčáka“ a geniálnej nepriestrelnej vesty (ten záber!) konečne pôsobil rovnocenným dojmom (s prižmúrenými očami). Vôbec som každopádne nepochopil, prečo niekoho takého markíz najal na likvidáciu osoby, ktorá behom pár sekúnd zabije desať cvičených zabijakov. Jediným dôvodom by azda mohlo byť to, že je stopár, ale je otázne, načo markíz potrebuje stopára, keď Wicka zjavne nemá problém vystopovať každý, kto chce. Ešte mi vadili blbosti ako že všetci naokolo tancujú a zjavne im nevadí, že tesne vedľa nich prebiehajú jatky, ale to už je údel akčných scén odohrávajúcich sa na diskotéke. A Caine by perfektne zapadol do Daredevila, ale tu pôsobí (napriek fantastickému Yenovi, ktorý však žiaľ čiastočne doplatil na nerozhodnosť tvorcov, ktorí netušili, či je dobrý, zlý alebo makový) podobne rozprávkovo, ako chlap, ktorý pred 40 miliónmi dolárov uprednostní svojho psa. Jasné, kto by nemiloval svojho psa. Ale... 40 miliónov??? Tvorcovia sa zjavne inšpirovali Daredevilom aj u druhej postavy v podobe tristokilového mafiána á la Kingpin. Ich nápady miestami berú dych, budete pri nich nechápavo krútiť hlavou (nunčaky, scéna z vtáčej perspektívy, kruháč). Toto je skrátka vrchol súčasného akčného (amerického) žánru a kto tvrdí, že nie, tak tomu nerozumie. (13.08.2023) (méně) (více)