Nezanechat stopy

„18-ročný poľský stredoškolák, básnik Grzegorz Przemyk, zomrel na následky brutálneho bitia na policajnej stanici vo Varšave,” inými slovami preložené: barbarskí komunistickí príslušníci bezpečnosti mu tak ublížili na zdraví, že neskoršie svojim zraneniam v nemocnici podľahol, pričom očitým svedkom predchádzajúcich, skutočných udalostí, bol jeho kamarát, Jurek Popiel [vynikajúci herecký prejav zo strany Tomasza Zięteka], na ktorého sa začínal systematickým spôsobom vyvíjať čoraz väčší psychický nátlak, nakoľko Ministerstvo vnútra chcelo tento odporný trestný čin zamiesť rovno pod koberec, kedy na to používalo čím ďalej, tým viacej sofistikovanejšie metódy, ako čo najúčinnejšie zastrašiť potenciálnych svedkov, s ktorými sa spájal dotyčný prípad, kde ja ako divák, som v podstate iba neveriacky krútil hlavou, čoho je vlastne človek všetkého schopný, keď sa vôbec ničoho neštíti! • A mimochodom, mladý katovický režisér J-P Matuszyński [ročník 1984!], sa následne o týchto udalostiach rozhodol nakrútiť podnetný dobový titul s politickým presahom + navrch s tým dôvetkom, že keď sa písali tieto "reálne udalosti," tak ešte ani nebol na svete, no napriek tomu očividne vytvoril naprosto strhujúcu, a k tomu zároveň i znepokojivú výpoveď, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani priamy účastník tých čias, tak mi vskutku bolo dané spracovanie profesionálne sprístupnené, že tomu normálne nechápem; zrejme sa obklopil tými správnymi spolupracovníkmi, ktorí danej problematike nadmieru rozumeli; a keďže Aby nezostali žiadne stopy, ako sa totižto nazýva i toto kinematografické dielo - par excellence, ktoré vo mne naopak zanechalo naozaj hlboké stopy, i keď miestami pôsobilo predsa trocha roztržitejšie, stále držalo nadštandardne kvalitne pohromade; skrátka, ako by som sa ocitol v pohnutom roku 1-9-8-3 so všetkým, čo k tomu už azda automaticky prislúcha, vrátane iného myslenia tvorcov → v súčasnosti prevláda akýsi módny trend v tom zmysle, že si režiséri zvyknú pripomínať i "staré [komunistické] časy, ktoré na vlastnej koži ani neprežili, čo určite vnímam, ako určitý handicap, ktorý som spozoroval i v tomto prípade, kde by som si dokázal na režisérskej stoličke skoršie predstaviť ← trebárs takú Agnieszku Hollandovú, ako povedzme oveľa vhodnejšiu alternatívu, ktorá ma kedysi rovnako oslovila s obdobným spracovaním príslušnej látky v podobe Gorejący krzew, čo je asi celkovo kvalitnejší príspevok? • Daný prípad občasne príliš tlačil na pílu, a jednako sa správal i podľa klasicky nastavenej šablóny, resp. vypadal až prílišne filmovo, no našťastie nie až tak, aby mu to úplne podrazilo kolená; najsilnejší je najmä v ústrednej myšlienke, s ktorou dokázal veľmi zručne pracovať. (29.08.2024)

Zlatý polský renčičky. Co říci? Film po všech stránkách v rámci řemesla v pořádku. Hudba jasně dokresluje atmosféru syrového dramatu s tématem spravedlnosti se skvělými hereckými výkony. Ta délka filmů nad dvě hodiny začíná být dnes v celku úmorná, ale nemohu mluvit s tím, že by film neřekl nic, co by nebylo důležité. (18.05.2022)

Posledná rodina pravdepodobne navždy ostane Matuszyńskiho Občanom Kaneom, ten film proste už prekonať nejde. I tak je ale Leave no traces dokonalé dielo, aj cez vyťaženú tému, pretože originálne zobrazuje nezhody (a náznaky svedomia) aj medzi komunistickými pohlavármi, pri bezmála trojhodinovej stopáži má bezhlavé tempo, je perfektne vyvážené, skvele zahrané, kruté. Matuszyńskiho rukopis možno najviac poznať z práce s kamerou, ktorá je v “kontakných” scénach desne intímna, pri ne-dialógových scénach zas zaberá veľkými celkami spravidla malé exteriéry (parkovisko pred obchodom, parkovisko pred nemocnicou, pred políciou, pred psychiatriou), prípadne necháva hrdinov blúdiť šedivými chodbami nemocníc, a divák má z toho klaustrofóbiu, že  keď sa dostane do posledného dejstva,  je už prakticky mučený spolu s postavami. Veľký film, nejde mu nič vytknúť. Nechápem prečo mu ho akadémia opäť odignorovala. (15.04.2023)

No nebolo nám v tom komunizme "krásne"? A napriek tomu niektorí ešte stále smútia za touto dobou, kde sa človek spravodlivosti a slušnosti tak ľahko nedomohol... Čo sa týka celkového príbehu, tak uznávam, že Grzegorz a Jurek sa nemuseli správať ako takí anarchistickí bohémovia, ale to čo nasledovalo potom - to bola totálna ohavnosť, ktorá rozbehla kolotoč totalitných praktík v plnej nahote. Sám proti všetkým - aj tak by sa dal zhrnúť boj Jureka proti celej mašinérii, ktorá si ho podala - a nielen jeho, ale aj jeho rodinu a všetko čo sa ho týka. Smutné, že sa takéto veci diali - no ešte smutnejšie je, že niekomu je za takýmto režimom ľúto :( R.I.P. Grzegorz Przemyk (08.06.2022)

Po skončení tohoto filmu jsem si znovu připomenula, jak plytké a hloupé jsou ty české agitační protikomunistické slátaniny, až má člověk dojem, že si je financují sami komunisté. Nezanechat stopy je depresivní snímek o boji vnitřní touhy po pravdě a spravedlnosti se systémem založeným na lži. Film je to nadčasový, mohl by klidně vyprávět o jakékoliv diktatuře a v tom je jeho obrovská síla. Film se nebojí ostrých hran protikladů, řeči ministra vnitra vyvolají smích před Jaruzelskim, ten sám posvětí vznik vyšetřovací komise, leč přesto i nadále ministr hraje prim. Krásná ukázka toho, jak vlastně stačí jeden zmetek v důležité funkci, aby si dokázal stát zorganizovat podle svého. (28.12.2023)