Zánik domu Usherů

Jedna z mých nejoblíbenějších povídek E.A.Poa v mistrné vizualizaci J.Švankmajera. Rád se vracím k dekadentnímu příběhu plnému bolesti, hnusu, nemoci, zániku a smrti. Gotický příběh protkaný obrazy zkázy a rozpadu v slušivé černobílé evokuje staré filmy (Nosferatu, Faust, Vampýr aj. expresionistické snímky) a současně je výsostně osobitý. Děsivý osud Usherovy ženy je dokončením zkázy rodu i rodového sídla..... Jak mám rád P.Čepka, tak jeho překotně rychlé čtení mi tentokráte vadilo. Tahle povídka by si zasloužila hluboký hlas a pomalé tempo. (13.03.2016)

O žiadnom filme nemôžem povedať to, čo o tejto Švankmajerovej interpretácii rovnomennej Poeovej poviedky - zhruba takto by vyzeral film, ktorý by som nakrútil, ak by som sa do nejakej filmovačky pustil. Čiernobiely obraz, vtieravý, nepretržitý pocit nemého filmu napriek celkovej zvukovej stope, príbeh vyrozprávaný prostredníctvom neživých vecí (statické či skúmavé zábery doplnené o animované pasáže), nadbytočná recitácia textu (volená i napriek tomu, že sa ráta s divákovou znalosťou predlohy) použitá z čisto estetických pohnútok (to nie ľudský hlas posúva príbeh dopredu, ale obraz a takisto i v čase sa odvíjajúca monotónna dikcia špecificky zafarbeného hlasu, ktorý sa zdá byť skôr hudbou než hlasom)... Zvlášť milujem zábery inšpirované štrukturálnou abstrakciou fotografického štýlu Emily Medkovej, odhaľujúceho vnútorný život vonkajších štruktúr a devastovaných povrchov, často s antropomorfným vyznením - Švankmajer vzdáva hold kolegyni zo Surrealistickej skupiny tým, že hypnotické obrazce na časom i človekom ohlodaných stenách, ktoré tak rada fotografovala, animuje, tj. vytvára falošnú patinu, tj. vytvára autonómne, fiktívne dejiny čohosi, v tomto prípade zámku Usherovcov. Keď človek vidí, ako sa do múru samé od seba vrývajú dve symetrické jamky evokujúce (vyhasnuté) oči, nepotrebuje žiadnu definíciu konkrétnej iracionality... Napriek hromade ohlasov vidiacich v tomto diele len svojskú a podivnú filmovú verziu klasického strašidelného príbehu, nemyslím, že by Švankmajera zaujímala hrôza ( i napriek tomu, že archetypálne pocity desu sú tu servírované v naozaj ťažkotonážnom balení). Pravdou však zostáva, že tento kraťas nedisponuje relevantným počtom okato surreálnych "zvláštností". Takže - horor v službách surrealizmu alebo (nedajbože) naopak? Odpovedzte si na to až pri poslednom zábere, v ktorom dochádza k neuveriteľnej transformácii istého poeovského erbového znamenia. ****** z *****. (27.09.2008)

Znovu a znovu dávám Švankmajerovi šanci (ještě, že toho natočil tolik :)) a jsou chvíle, kdy se to vyplatí. Jako třeba včera u Zániku domu Usherů. Vlastně je vše zpracováno dost nefilmově. Čepek čte Poa jako pohádku na gramodesku a za celých patnáct minut je nejživější postavou filmu převalující se bahno. Ale kupodivu je to velice působivé... (06.11.2009)

"Již rukopis prozrazoval nervové rozrušení." Ano, prostředí opravdu ovlivňuje osobnost člověka, ale člověk svou osobností ovlivňuje své prostředí. Tato myšlenka pak tedy připomíná známou otázku, co bylo dřív? Vejce, nebo slepice? Statika domu Usherů tak byla narušena špatným duševním zdravím jeho majitele, které zase bylo narušeno špatnou stavební údržbou tohoto rodinného sídla. Váš Ing. Arch. Eklektik. (11.12.2016)

Jediné čo tu stojí za to je zvuková stopa. Horror čítaný chladne, z hrôzou a mysticky sa počúva neskutočne. Edgar Allan Poe patrí k mojim najobľúbenejším spisovateľom takže z tohoto hľadiska ani nič iného nedalo pokaziť. Avšak animácia Švankmajera mi k tomu vôbec nesedela. Aspoň keby snímal samotný príbeh a nie blato, klince, steny a kladivo. (02.01.2016)