Pulp Fiction: Historky z podsvětí

Pulp-fiction: Historky z podsvetia „Vždy sa musí niečo pos*ať“ Pulp-fiction, film od režísera, ktorého môžeme poznať aj vďaka filmu Reservoir dogs. -(v záberoch je vidieť dosť veľká podobnosť) Áno je ním Quentin Tarantino. A aj v tomto filme zaujal široké publikum z celého sveta. Už v úvode filmu nás scenárista vťahuje do diania a filmu pomocou dlhých ale napriek tomu zaujímavých dialógov – a to scéna s Honey Bunny a Pumpkinom (Amanda Plummerová a Tim Roth) alebo scéna v aute s Vincentom a Julesom (John Travolta a Samuel L. Jackson). Príbeh je vyrozprávaný nechronologicky (začína sa koncom). V príbehu sú nám predstavené viaceré postavy, ktoré niečo spája v súvislosti s dejom, postavy sú nám zobrazené väčšinou v dvojiciach a každá dvojica je jedna časť príbehu, a sú nám podané skrz (už spomenuté) dlhé zaujímavé dialógy, ktoré nám odkrývajú ich jednotlivé vlastnosti a názory. Príbeh je teda rozdelený na epizódy (presne tak ako to je aj v jeho ďalšom diele napr. vo filme Osem hrozných), Tarantino do neho zakomponoval výrazne postavy: Pobožný černoch Jules – verí na zázraky, je to nájomný zabijak a gangster (prejde veľmi značným a viditeľným vývinom svojej osobnosti a smerom, ktorým sa chce v budúcnosti uberať).  Biely týpek Vincent – Julesov parťák, fičí si na heroíne a neverí na zázraky , ktoré Jules obhajuje. (vďaka týmto kontrastom vzniká zaujímavá konverzácia a platí to že protiklady sa priťahujú a táto dvojica funguje dokonale v rámci príbehu) Bonus: vždy keď ide na WC niečo sa pokašle (táto špeciálna Vincentova vlastnosť sa nachádza vo filme konkrétne trikrát a teda jedenkrát v každej epizóde). Bosá frajerka gangsterského bossa Mia – Marselusova priateľka, jej nohy sú viac než posvätné a Marselus je ochotný kvôli nim zabíjať (tiež tu máme veľmi zaujímavú vlastnosť tohto filmu, ktorý vie aj z maličkosti spraviť obrovskú tragédiu, napr. scéna kde Vincent zašpiní Jimmiemu uteráčik od krvi), Mia si tiež fičí na drogách, konkrétne na kokaíne. Vo filme sa tiež objaví samotný režisér a scenárista Quentin Tarantino v úlohe Jimmieho, – Julesov kamarát – ktorý pomáha Julesovi a Vincentovi dostať sa zo šlamastiky, ktorú napáchal Vincent. Tiež sa pri tejto postave objavujú veľmi zaujímavé dialógy medzi postavami a to konkrétne o káve. (Je to skrátka bohatý film na zaujímavé konverzácie) Ďalej tu máme boxera Butcha (Bruce Willis), ktorý pracuje pre Marselusa – s jeho nevinnou až detinskou priateľkou Fabienne tvoria tiež veľmi kontrastný pár, ktorý sa navzájom dopĺňa. Butch je drsný tvrdý chlapík, ktorý nemá čas na riešenie teologických otázok ako Jules a Vincent. (Jeho príbeh sa na začiatku prepája aj s Vincentom) (V tomto filme sa nachádzajú aj ďalšie zaujímavé postavy, ja som vymenoval podľa mňa tie najpodstatnejšie) Tarantino tu teda skvelo pracuje so scenárom a postavami, vrátim sa späť ku dialógom. Dialógy tvoria väčšinou bizarné témy: Miine nohy, božie zázraky a pod. – tieto dialógy sprevádzajú dlhé neprerušované zábery, ktoré (pre diváka nevedome) budujú napätie k nečakanej ešte zaujímavejšej situácií, ktorá vyústi do hlavného problému, ktorý je treba vyriešiť čo najskôr. Napätiu v danej situácii teda prispievajú aj dlhé zábery a teda istý tlak času (ktorý tvoria long take shoty) vyvíja pocit plynutia času a riešenia úplných blbostí v kolosálnych rozmeroch tým pádom uberá na čase „tik-tak tik-tak“. Taktiež sa do príbehu zamiešajú postavy od ktorých by ste možno nečakali isté akcie, ktoré podniknú. Tie taktiež vyústia do istého bizarného problému, do ktorého sa dostane dvojica Butch a Marselus. - (Strojcom problémov sú tu vždy dve postavy) – každý zaujímavý dialóg alebo akcia vedú ku ešte zaujímavejším nečakaným zvratom. Scenárista vie vybudovať aj dych berúce napätie, ktoré pôsobí zdĺhavo a tým pádom váš pocit napätia stúpa a stúpa až dokým... BUM! Šokujúci moment. Napätie a šokujúci moment tu vytvárajú Malé detailné zábery, ktoré sa približujú na tváre postáv a predmetov zahrnutých v danej napínavej situácii. Na vybudovaní napätia sa podieľa aj zvuková zložka ale v obrátenom zmysle – ticho. Ticho tu je jeden z najdôležitejších faktorov, Q.T. podobne pracuje so zvukom (tichom) aj vo filme Nehanební Pancharti.  (v budovaní napätia je skrátka majster) Q.T. vie napätie naťahovať do takého množstva, že sa váš “pohár napätia“ začne napĺňať pomaly ale cez to pretečie a voda sa z neho začne vylievať z okrajov. Šokujúci moment tvoria väčšinou prvky násilia, ktoré sa v filmoch Quentina Tarantina zobrazujú VŽDY, je to pri ňom dané ako také jeho isté scenáristické pravidlo (film Kill Bill je toho príkladom). Násilie je vyobrazené divákovi naostro, pekne priamo – o to šokujúcejšie chvíle Tarantino dosiahne vybudovaným napätím. Ale naozaj sú tieto zábery také šokujúce a odpudivé? Alebo nás istým zmyslom toto násilie baví? (stále sa pohybujeme v oblasti zvukovej zložky) – Moja odpoveď je... ÁNO! Baví nás to z toho dôvodu, že režisér pomocou zvukov robí z násilia zábavnú zložku, ktorá je o to brutálnejšia ale zaujímavejšia na sledovanie. (zase jeho spomínaný film Kill Bill v ktorom táto zložka funguje priam úžasne – zvuk noža, ktorý sa prerezáva (skôr preráža) vzduchom alebo zvuk brúsenia noža pri jeho vytasení.) Filmy ktoré sú podľa mňa v tomto najlepšie a tiež odkazujú na film Pulp-fiction : Nehanební pancharti, Reservoir dogs, Django ale hlavne Kill Bill. Náš drahý režisér Quentin Tarantino v tomto filme - rovnako ako aj v ostatných – používa výhradne svoju obľúbenú muziku, ktorú tvoria hlavne chytľavé staré hity z 70.-80.rokov. Táto hudobná zložka sa väčšinou javí ako diegetická (teda počuje ju aj postava vo filme) – a to napr. skladba “Girl, You´ll be a Woman soon“ (autor: Urge Overkill) – ktorá je použitá v scéne keď si Mia zapne hudbu a vzápätí si do nej začne pohmkávať. Alebo aj skladba “You never can tell“ – (autor: Chuck Berry). Všetka použitá hudba nie je len chytľavá ale pasuje aj do vybraného časového pásma a rovnako vie vybudovať v divákovi super náladu a atmosféru, ktorá ho núti hýbať sa s hudbou (v mojom prípade to tak bolo). V Pulp-fiction je aj odkaz na známy záber z filmu Psycho od režiséra Alfreda Hitchcocka. Konkrétne záber s autom stojacim na červenú na prechode. (samozrejme Quentin Tarantino do toho primieša trochu nečakanú reakciu vodiča sediaceho za volantom) V tomto filme scenárista používa isté absurdne obskúrne prvky: Butchove sny o rodinnom dedičstve hodiniek jeho pradeda. – sú tak absurdné až sú vtipné (podľa mňa) – na základe takýchto absurdných vecí, ktoré neskôr vyvrcholia - už ako som spomínal - z úplných blbostí a maličkostí, do maximálne tragického a veľkého problému (Butchove hodinky) – sa opäť vytvára bizarná (fakt niekedy až vtipná keď vidíme čo sú postavy ochotné spraviť/riešiť kvôli niektorým maličkostiam) ale napriek tomu zaujímavá zápletka v ešte zaujímavejšom vyvrcholení. Ku týmto zaujímavým prvkom, ktoré scenárista Quentin používa, patrí aj Jules s jeho biblickými veršami. Záhadný kufrík so satanským heslom s ešte záhadnejším obsahom, ktorý musí Jules chrániť aj holým životom. Bosá Mia a Vincent, ktorý svojím chodením na WC privoláva problémy. Môj obľúbený zo všetkých je ale bizarnosť a neobyčajnosť a zaujímavosť dialógov zvlášť ten, ktorý sa odohráva pod zemou s Marselusom a Butchom, kde Marselus povie (podľa mňa dosť vtipná hláška vzhľadom na situáciu v ktorej sa on sám ocitol): „Tvoja prdel spozná stredovek.“ Tento film má vďaka režisérovi a scenáristovi (dokonca aj čiastočnému hercovi – niečo ako Clint Eastwood alebo Ben Affleck. Aj keď skôr nie ako áno) veľa vecí o ktorých by sa dal napísať a rozviť ešte väčší rozbor filmu Pulp-fiction. Vďaka tomuto filmu som sa inšpiroval na svoj ďalší počin a myslím si, že inšpiroval určite kopec ďalších ľudí, ktorí milujú tvorbu Quentin Tarantina, určite ho odporúčam.  Pulp-fiction prichádza aj s istým poučením: „Dávajte si pozor aby sa popritom ako idete na WC neposr*lo aj niečo iné okrem vás.“ (21.10.2022) (méně) (více)