Nikdo mě nemá rád

„Všade dobre, doma najlepšie?” • Nie som si teda úplne istý v tom zmysle, či zrovna toto naprosto klasické tvrdenie platilo i o našom ústrednom a mladistvom delikventovi, čiže protagonistovi: Antoineovi Doinelovi; ktorý sa podľa môjho pragmatického názoru rozhodne necítil v »domácom prostredí« práve najideálnejšie, zo začiatku predsa ešte aj áno, no o trochu neskoršie, už oveľa neistejšie, ako tomu bolo vlastne doposiaľ... • Povedzme napríklad, že by tomuto 13-ročnému žiakovi stále školou povinnému - podal «pomocnú ruku» i jeho triedny učiteľ: Sourpuss v podaní všestranne nadaného francúzskeho herca: Guya Decomblea, ktorý je oproti nadchádzajúcemu titulu v podobe: Maigret vidí červenú; absolútne na nerozoznanie [potom si nasadil fúzy, čo mi sťažilo správne určiť jeho skutočnú identifikáciu]; ako určitý predstaviteľ vzdelávacej inštitúcie, kde by mali platiť jasne dopredu stanovené pravidlá: „Hneď som si trebárs všimol, že učitelia svojim žiakom nielenže vykali, ale zároveň tiež i takí žiaci mali pred učiteľmi oveľa väčší rešpekt [v rámci celku], ako ihneď teraz v súčasnosti v XXI. storočí, keď je tomu bohužiaľ presne naopak, kedy sa karta naplno obrátila, čo je napokon veľmi smutné konštatovanie danej situácie.” • Nie, hlavný problém hlavnej postavy ani tak nepramenil zo školského prostredia, kde som našťastie tentoraz nezaznamenal zo strany [spolu]žiakov akýkoľvek prebiehajúci náznak »šikany«, ak aspoň nepočítam medzitým už spomínaného kantora, ktorý mu dal následne jeho rebelujúcu povahu i patrične pocítiť, ale ešte celkom v prijateľnej norme?! • Najskôr by som asi zdôraznil, že ho «šikanovali» najmä jeho rodičia, kde sa zrejme najviac zanedbala samotná výchova, resp. antivýchova, keď ho vychovávali iba také parížske ulice, z čoho v podstate priamo pramenila i začínajúca, rebelantská povaha, ktorá sa čoraz viac len systematickým spôsobom strašne [vy]stupňovala. • Skrátka; [Francúzska] nová vlna vzápätí vstúpila do novej fázy, a to konkrétne vari týmto plne [polo]autobiografickým titulom, ktorý by sa dal voľne preložiť, ako: Štyristo úderov, [pod pás?!], à la MIMORIADNE silný, zrelý, režisérsky debut prichádzajúceho autora: Françoisa Truffauta, pojednávajúci o vskutku pomerne dosť ťažkom detstve ústredného aktéra, ktorý by mohol predstavovať autorovo: a-l-t-e-r   e-g-o  v geniálne stvárnenej úlohe začínajúcim francúzskym hercom: Jeanom-Pierreom Léaudom, kedy toto obsadenie bolo jednoznačne rozhodujúce, keďže perfektná kompozícia obrazu zo strany: Henriho Decaëa, v nasledovne krásne komponovaných, širokouhlých, a k tomu i čiernobielych, surovejšie spracovaných záberoch, neustále smerujúcich na ústredného protagonistu, čo predstavovalo najväčšie možné ťažisko, ako realistickým spôsobom zachytiť priebeh jednotlivých udalostí v realistickej atmosfére parížskych ulíc, kde si je mimochodom možnosť všimnúť i to, že všadeprítomný komparz sa koľkokrát pozeral až rovno do objektívu kamery, čím sa znásoboval pocit neuveriteľnej autenticity. • A som priam presvedčeným i o tom, že nebyť tohto vynikajúceho: Muža s kinoaparátom [podobne ako aj pri obdobne silnom debute zo strany Orsona Wellesa, kedy mu veľmi pomohol Gregg Toland], tak konečný výsledok by ani zďaleka vôbec nemusel byť tak interesantným, ako v tomto šťastlivom prípade. Dostavil sa súhrn šťastných okolností, a akurátne preto považujem dané filmové dielo za skutočné: ARCIDIELO; jedno z mála, a dokonca sa v dejinách francúzskej kinematografie pravdepodobne jedná o vôbec jedno z najlepších, aké boli nakrútené, alebo ma skúste presvedčiť o opaku. (24.01.2024) (méně) (více)