Tirez sur le pianiste
Strieľajte na pianistu
Shoot the Pianist
Shoot the Piano Player
Francie,
1960, 85 min
Režie:
François TruffautKamera:
Raoul CoutardHudba:
Georges DelerueHrají:
Charles Aznavour, Marie Dubois, Nicole Berger, Albert Rémy, Michèle Mercier, Alex Joffé, Alice Sapritch, Daniel Boulanger, Claude Heymann, Claude Mansard (více)Obsahy(1)
Psychologicko-poetické drama o nesmělém pianistovi, jeho milostných tragédiích a fatálních kontaktech s podsvětím, vychází z tzv. černé série (autorem předlohy byl David Goodis), ale jsou tu roztroušeny i prvky komedie a hudebního filmu. (NFA)
Zajímavosti (30)
- Film byl natočen v systému DyaliScope, což je francouzská obdoba amerického CinemaScope. (Matty)
- Coutard si s Truffautom tak sadli, že týmto filmom započali spoluprácu, ktorá sa rozvinula o snímky Jules a Jim (1962), Antoine a Colette (1962), Hebká koža (1964) a Nevěsta byla v černém (1968). (Biopler)
- Raoul Coutard kývol na Truffautovu ponuku ku kamere, pretože sľubovala to, čo sám hľadal – rýchle a efektívne natáčanie v skromných produkčných podmienkach. Sám o tom povedal nasledovné: "Prišiel som k filmu so zlými návykmi reportážneho fotografa. Mám rád rýchlu, férovú prácu. Naopak, hnusí sa mi všetko pekné a uhladené. Začal som tým, že som zo svojich filmov odstránil takzvané umelecké efekty, veci, na ktoré sa kameramani obvykle tešia. Namiesto toho, aby som si žiadal armádu reflektorov, použil som denné svetlo. Výsledok – točili sme pätnásťkrát rýchlejšie za desaťkrát menej peňazí a naše nedbalé filmy boli živšie." (Biopler)
- Prvý náznak Charlieho dvojakej identity nám režisér ponúka skrz zdvojenie Charlieho tela v odraze zrkadla, taktiež priestor medzi ním a bratom je oddelený stenou. Zmnožené rámovanie skrz plátno, stenu, či zrkadlo sa podieľa na vízii noirového sveta, ktorý má prvky fragmentizácie, rozpadu či nestability. Dojem narušenej harmónie je navyše podporený tým, že rám často neprirodzene reže figúry postáv a uzatvára ich do veľmi úzko vymedzeného priestoru, vyplneného ďalšími postavami či predmetmi, napr. snímanie postáv počas jazdy autom či ich sledovanie v malých parížskych bytoch. (Biopler)
- Scéna v šatni, v ktorej sa stretáva Charlie s bratom, nám brata predstavuje dosť nepriamo. Je mimo plátno, keď s ním Charlie hovorí a neskôr sa objavuje len v zrkadle na úplnom okraji rámu a ešte je v zadnom pláne minimálne osvetlený. Truffaut sa výrazne snaží ísť proti konvencii, chce ponúknuť najneprehľadnejšie zobrazenie akcie, schválne necháva diváka sa trápiť. (Biopler)
- Priemerná dĺžka záberov v snímke je 9 sekúnd, avšak prispievajú k tomu dlhé zábery určitých artových sekvencií. Ináč je väčšina záberov krátkych. (Biopler)
- Delerue, autor hudby, údajne pred započatím práce povedal: „Dobre, je to noirový thriller poňatý v štýle Raymonda Queneaua. Viem čo mám robiť.“ (Biopler)
- Truffaut používa zrkadlo ako typickú noirovú rekvizitu v rôznych funkciách – pri odhalení prenasledovateľov v odraze ženského zrkadielka Leny (Marie Dubois), pri naratívnej funkcii napr. v Charlieho (Charles Aznavour) byte či v samom závere kedy je Charlieho tvár deformovaná v rozbitom zrkadle, ako jeho nový život, ktorý sa začal rúcať. (Biopler)
- Podobne ako americkí filmári, aj Truffaut zapĺňa v mnohých scénach rámovanie zábermi tiel, dekoráciou či rekvizitami, aby vytvoril hutný labyrint, v ktorom sa strácajú nielen protagonisti, ale aj divákova orientácia. Využíva širokouhlý formát, francúzsky systém DyaliScope. V tejto snímke Truffaut realizuje svoju teóriu o širokom plátne, ktoré porovnával s výtvarným reliéfom. Ako sochár skrz reliéf uskutočňuje súvislý naratív, tak i filmár na širokom plátne rozpráva čisto vizuálne skladaním jednotlivých elementov po horizontálnej ose. Truffaut je špecifický v tom, že zamieta tradičnú hollywoodsku zreteľnosť vyprávania v prospech väčšej náročnosti na vnímanie. Kompozícia je vyvedená ako do strán, tak do hĺbky, ktorá je ostrá vo všetkých plánoch a teda informácie o príbehu nie sú eliminované či vytrieďované skrz napr. rozostrenie. (Biopler)
- Nová vlna sa preslávila tým, že dala nové smerovanie francúzskej kinematografii. Godard v diele Na konci s dychom (1960) a Truffaut v tomto diele chceli signalizovať vlastnú novosť kriminálnymi filmami o gangstroch. Truffautov odmietavý postoj voči tradičným gangsterkám pochádzal z toho, že jeho rodisko bolo ich teritóriom. Sám povedal: „Nemám rád gangstrov. Narodil som sa na Pigalle a aj keď som s nimi nemal priamu negatívnu skúsenosť, videl som celkom zblízka, čo sú zač, zlí chlapi, ktorí bijú ženy na ulici...“ Preto gangstrov v snímke premiestnil z ich tradičného prostredia, a aj keď ich stále vykresľuje ako nebezpečných, robí z nich zároveň šašov. (Biopler)
- Základný atribút snímky je svetlo. Goodisova kniha začína vetou: „There were no street lamps, no lights at all.“ Truffaut preto odieva celý úvod do tmy. Iba občas vidieť časti tela muža na úteku, ktorého osvetľujú svetlá prenasledujúceho auta. Muž sa zraní, niekto mu pomôže, tí dvaja sa dajú do reči, no ich tváre nevidieť. Stratia sa v tme, avšak ich konverzácia pokračuje ďalej. Týmto nejasným spôsobom, ktorý obracia konvenčné začiatky filmov naruby, nastavuje režisér poetiku celému dielu – jeho obraz bude rovnako neuchopiteľný ako je neuchopiteľný život hlavného hrdinu s dvojakou identitou. (Biopler)
- Low-key osvetlenie vyhraňuje obrazy do zaujímavého šerosvitu, najviac v scéne upratania tela majiteľa baru, ktorého Charlie v bitke zabil. Tma, v ktorej mizne dôkaz, je akoby hrdinovým komplicom. Tieň zohráva taktiež dôležitú úlohu. V scéne, kedy čašníčka Lena (Marie Dubois) nadviaže s Charliem (Charles Aznavour) bližší kontakt, vyjadruje jeho silueta váhavosť či nesmelosť, zatiaľ čo vrhnutý tieň na jej plášti prekračuje vzájomnú vzdialenosť a naznačuje ďalší rozvoj sujetu. (Biopler)
- Goodisova osobitá poetika zaujala Truffauta, keď čítal známu edíciu "Série Noire", vydávanú vo Francúzsku od roku 1945, v ktorej sa objavilo aj toto dielo, no nebol prvým filmárom, ktorý vychádzal z jeho predlohy. Adaptácií jeho diel sa predtým zhostil Delmer Daves vo filme Temná pasáž (1947) a Jacques Tourneur v snímke Nightfall (1956). (Biopler)
- V knihe "Truffaut by Truffaut" sa režisér k filmu zmienil: „Rozhodol som sa natočiť tento film na základe jedného obrazu, ktorý bol už v knihe. Zvažujúca sa cesta pokrytá snehom a auto, ktoré po nej schádza bez zvuku motora. To je všetko. Iba obraz auta kĺzajúceho sa snehom. Je to skvelý prienik kriminálneho príbehu s rozprávkou.“ (Biopler)
- Film u divákov neuspel. Prvé pochybnosti priniesli už vlažné prijatia obecenstva vo francúzskych letoviskách počas letných mesiacov. Film si odkrútil oficiálnu premiéru 25. novembra 1960 v Paríži, no slabá návštevnosť primäla producentov stiahnuť snímku z obehu už v januári 1961. Príbeh o neúspechu sa sám stal neúspechom. (Biopler)
- Keď Truffaut v roku 1960 preberal v USA Cenu Newyorskej kritiky za film Les Quatre cents coups (1959), osobne sa stretol s Davidom Goodisom, autorom knižnej predlohy. (Biopler)
- Truffaut si vybral pre hlavnú úlohu Charlesa Aznavoura, ktorého zamýšľal už pre nezrealizovaný projekt "Horúce dni". Herec ho zaujal už vo filme La Tête contre les murs (1959), kde svojim fyzickým zjavom odpovedal predstave o ústrednej postave príbehu. (Biopler)
- Natáčanie prebiehalo od novembra 1959 do polovice januára 1960. Film bol dokončený až v júni 1960, nakoľko zvolený spôsob narácie si vyžiadal dlhšiu prácu na strihu a taktiež snímku postihli komplikácie s cenzúrou. (Biopler)
- Film stál 75 miliónov frankov, čo činilo takmer dvojnásobok rozpočtu Truffautovho debutu Les Quatre cents coups (1959). Táto čiastka však nebola premrštená, lebo odpovedala výške nákladov priemerného francúzskeho filmu tej doby. (Biopler)