Posedlost

Krásny príklad toho, keď dej zaujme diváka ako priebeh sinusoidy. Niekedy vás ide vytrhnúť od filmového majstrovstva, inokedy by ste film najradšej zahrabali pod čiernu zem a už si naň nikdy nespomenuli. Našťastie tie zdrvujúce momenty filmového nevkusu prichádzajú menej často ako tie povzbudzujúce a hlavne preto sa ten dlhý, naťahujúci sa dej rozplynie pomerne rýchlo. Talianske teatrálne výkony ma spočiatku obchádzali, no po čase som sa navnadil na ich vlnovú dĺžku a ich horlivosť musím naozaj pochváliť. Horšie to už bolo za kamerou, keď vedúci výletu nevedel odhadnúť dĺžku trasy a v polovici odpadol. 65%. (01.07.2008)

Akurát len včera som mimochodom videl práve posledný [priemerný] Viscontiho, aristokratický titul: Nevinný, zatiaľ čo zrovna dnes, zase úplne ten otvárací, debutantský, a k tomu i neorealistický, a patriaci k vôbec tomu najlepšiemu, čo tento režisér počas svojej kariéry inak vytvoril, a konečne som tentoraz z mojej strany udelil i maximálne hodnotenie v podobe 5* • Autor započal národné filmové hnutie: TALIANSKY NEOREALIZMUS, ktorý sa stal v podstate takým »odrazovým mostíkom« pre nasledujúcich režisérov, akými sú: R. Rossellini, V. De Sica, G. Santis a ďalší. • Príbeh bol síce [teda aspoň zo začiatku to tak i vyzeralo] celkom láskyplne prostý, no zároveň [naprieč ďalšími pridanými scénami] i pomerne dosť rozvinutý, a to konkrétne s následne aj «pridanými hodnotami» v podobe spracovania rozšíreného scenára + revolučné prvky - extra naviac, k čomu sa snáď automaticky postupne pridávali i ďalšie kľúčové postavy, ak avšak nepočítam tie naprosto zásadné v podobách: Gina & Giovanny, ktorí sa do seba tak mimoriadne zamilovali, že dokonca za sebou zanechali i menšiu spúšť; skrátka v tomto prípade sa dostavila LÁSKA na prvý pohľad, pretože akonáhle automechanik Gino Costa, vkročil do tohto výčapu, tak si proste nemohol nevšimnúť tu prítomnú vydatú kuchárku Giovannu Braganovú  [viac-menej skôr akúsi slúžku] za majiteľa Giuseppeho Bragana, ktorý, zdá sa, hádam [od]teraz naplno stál týmto milencom v ceste, z čoho sa vzápätí vytváral i akýsi »americký bratanec« podoby FILMU - NOIR; inými slovami povedané, debutant na poli hraného, celovečerného filmu, voľne vychádzal z kriminálneho románu: The Postman Always Rings Twice od am. spisovateľa Jamesa M. Caina, k čomu potom šikovným spôsobom prispôsoboval i chod jednotlivých scén... • A k samotnej dokonalosti tomuto titulu podľa mňa ani príliš veľa tak nechýbalo. (01.12.2023)

Dramatický príbeh milostného trojuholníka bol stvárnený v kinematografii veľakrát. Viscontiho reálne prostredie s temným chovaním hlavných aktérov, dokonalou atmosférou príbehu zvýrazňujúcou až agresívnou hudbou Giuseppeho Rosatiho ma zaujalo. Dokonca mi nevadila ani nezvyčajná dĺžka filmu, naopak, postavy boli aspoň vykreslené do detailov. (01.03.2007)

Viděl jsem "necelou" verzi, která je pravděpodobně jediná dochovaná a zbytek se kamsi ztratil, čili v ději se vyskytli až směšné díry a nelogičnosti (proto pozor, film celý se nedochoval, jedná se jen o fragment), např. jsem neměl nejmenší tušení, kde se na konci filmu vzala ta malá holčička... Nebýt tohoto nedostatku, za který Visconti ani tak nemůže, je zde ještě několik záporů. Především je to příšerná Clara Calamai, která celý film poulí očima tak směšným dojmem, že famme fatale v ní prostě vidět nelze, ani při vůli sebevětší. Její mužský protějšek ustál svoji roli ještě celkem dobře, i když i on má některé nechtěně směšné momenty. Dialogy občas zašustí papírem, a celé to má nechtěný otisk deSantisovského kýče (nejspíš proto, že de Santis pracoval na tomto filmu jako asistent režie)... Ovšem za znalost film stojí, už jako první verze Cainova románu a jako startovní dílo italského neorealismu. (21.03.2006)

Jak pravil Otokar Březina: "I v ženách jsou démoni, kteří je ovládnou ve chvílích lásky. Jsou ženy, které pro chvíli opojení, jež netrvá ani část vteřiny, kterou jim dáví člověk ani ne příliš silný, zapomenou na čest a povinnost a na všechno. Jen když pak mají sílu všechny hrůzy a důsledky toho nésti." (20.05.2009)