Rocco a jeho bratři

Celkom zaujímavý rodinný príbeh, aj keď miestami bolo konanie postav dosť nepochopiteľné, obzvlášť Rocca a Simoneho. Čo ma však odradilo dať vyššie hodnotenie, boli až prehnané teatrálne výstupy väčšiny zúčastnených hercov. Síce to tak trochu patrí k starším talianskym filmom, no pri scéne v byte 10 minút pred koncom, keď každý kričí a reve, som už mal toho dosť. Inak tu ale bola najteatrálnejšia a teda aj najtalianskejšia prekvapujúco Annie Girardot, pri ktorej som tiež občas nevedel, či sa smiať. (01.08.2015)

Rozsiahly rodinný portrét - pozostávajúci z postáv, ktorých chovanie som častokrát nechápal - vďaka svojej podrobnosti však sublimuje až do sociálnej štúdie doby a prostredia. Tá je síce len útržkovitá, ale to nemôžme nikomu zazlievať. Keby bolo zahrnuté do príbehu ešte aj hľadanie si práce každého zo synov, vyšlo by to tak na šest hodín, miesto necelých troch. Čo sa týka herectva, nepresvedčil ma ani Delon, ale to pripisujem jeho nízkemu veku. Potešia ma vlastne jedine Annie Girardot. No napriek všetkým výčitkám, ide rozhodne o neorealizmus hodný svojho zaradenia (alebo apsoň toho, čo si pod ním predstavujem). (30.06.2013)

Rocco e i suoi Fratelli je dalsim ultimativnym talianskym filmom ovplyvnenym neorealizmom. Vo filmoch Viscontiho /Posedlost 1943 a Belissima 1952/ je castym motivom smrt a zanik. Ci uz smrt jednotlivca a jeho zanik alebo zanik spolocenskeho systemu a hodnot. Toto je pritomne aj vo filme Rocco e i Suoi Fratelli. Krasne je podany pribeh 5 surodencov a ako je u Viscontiho zvykom, majstrovsky su vykreslene charaktery postav. V jednej z postav sa predstavil aj mlady Alain Delon, ktory mal tento film ako prvy uspesny snimok na konte - hlavne po Delonovych hrozach z 50. rokov Quand la femme s´en mele 1957 a Sois Belle et Tais -Toi 1958. Konecne po dlhom case na Delonovom ucte pribudol kvalitny film zrucneho rezisera Viscontiho. V suvislosti s jeho postavou neskutocneho dobraka ma akosi napadla myslienka o tom, ze jeho dobrota sa mohla obratit proti nemu, lebo totiz - Cesta do pekla je lemovana najlepsimi umyslami. Okrem Delona sa predstavili aj dalsi herci, konkretne Renato Salvatori /Horalka 1960/ a Annie Girardot /Maigret Klade Past 1958 s Jeanom Gabinom/. Naspat vsak k filmu. Taliansky neorealizmus som mal moznost spoznat uz cez Felliniho kultovy film La strada 1954, vtedy mi neorealizmus nevadil, ale ani ma neoslovil. Tento film Rocco e i Suoi Fratelli je mojim druhym neorealistickym filmom. Predchadzajuce Viscontiho diela - najma Posedlost z 1943 roku a Bellissimu z 1952 roku som este nevidel, ale mozno sa niekedy aj k nim dopracujem. Sympaticky je vo filme aj pokus o vykreslenie stahovania sa jednej talianskej rodiny z polnohospodarskeho chudobneho talianskeho Juhu na bohaty priemyselny sever Padskej Niziny /tusim, ze sa prestahovali do Milana/. Vnimavy divak rychlo potom pochopi rozdiely medzi bohatym priemyselnym severom na Padskej nizine a chudobnym polnohospodarskym Juhom. Moj druha skusenost s talianskym neorealizmom dopadla viac nez dobre. 89 % (25.04.2015)

Skvělý film, kde jsou na prvním místě postavy, nikoli děj. Což je asi to nejzásadnější, co o tomto filmu můžu říct. A k tomu se mi líbila výborná hudba i herci, především Alain Delon a Annie Girardot. V textu distributora je napsáno vše podstatné a nic zásadního už k tomu dodat nemůžu. Pro někoho jako jsem já, kdo nikdy bratra neměl, je tenhle snímek zajímavou sondou do úplně jiného, pro mě neznámého světa. Posledních 25 minut filmu mi přišlo strhujících a téměř jsem uvažoval u plném hodnocení. Mám rád tenhle typ filmů, ale bezesporu to není podívaná pro každého. Visconti byl vpravdě velikán filmu. (17.06.2012)

Čistá ambivalencia. Ten film krásne a kultovo vyzerá. Visconti bol geniálny režisér, pokiaľ išlo o stavbu scény, výtvarnú stránku, kameru a hudbu. Ale tie postavy! Nevýrazný Rocco a jeho rodina: Dvaja bratia do počtu a jeden psychopatický idiot, ich spoločná štetka a fanatická mater. Jediná normálna postava bola Cardinale, pretože o nej nič nevieme. Všetko je krásne a čiernobiele, až pokým nedojde na vyhrotený okamžik, ktorý je vždy teatrálny a smiešny. Snažil som sa to vstrebať, ale v klúčových momentoch som sa skrátka smial. Zapamätám si scénu budenia synov kvôli snehu a hľadaniu práce, a potom exteriérové scény a celky. Lenže ten film trval tri hodiny. (09.02.2023)