Insidious: Červené dveře

Mnohí by radi zabudli na zlé veci, ktoré sa im stali. Ale je to rozumné? Stephen King o tom vedel svoje a na potlačovaných traumatizujúcich spomienkach dokonca postavil nemalú časť svojej úspešnej tvorby. Vždy, keď si sadám pred nový diel Insidious alebo V zajatí démonov, dlho mi trvá, kým si dám dokopy, čo je čo. Situáciu okrem obdobných pekelných zápletiek plných strašidiel, démonov, prízrakov a môr komplikuje nielen producentský dohľad Jamesa Wana, ale tiež prítomnosť Patricka Wilsona. Ten si Insidious 5 rovno aj natočil, je to jeho režijný debut a treba povedať, že príjemne prekvapil. Nie je to žiadna strhujúca žánrová jazda, o revolúcii nehovoriac. Ale zrežíroval to hladko a konzistentne, akoby sa jednalo o jeho siedmy a nie prvý film. Možno mu to ale bralo energiu a tak svoju postavu odsunul do úzadia. Rovnako tak Rose Byrne, vinou čoho to občas vyzerá skôr na cameá, než vedľajšie postavy (a Lin Shaye, Leigh Whannell, Steve Coulter a Angus Sampson sú na tom ešte biednejšie). Bol by to teoreticky zvláštny prerod, keďže v jednotke a dvojke hrali titulné roly, ale v trojke (prequele) pre zmenu vôbec neboli a štvorka s Lin Shaye sa tiež zaobišiel bez nich dvoch. Štvorka zároveň bola sequel trojkového prequelu a zároveň prequel sequelov (jednotky a dvojky). Séria sa zjavne rada a s nemalou chuťou hrá so zamotávaním svojho univerza. Mne sa to na päťke veľmi páčilo, či už rôzne flashbacky alebo odrazové mostíky v podobe scén z minulosti, ktoré s odstupom rokov vytvorili mimovoľne nové nosné zápletky. To je pekne vidno na samotnej hypnóze, ktorou si Lambertovci získali pár rokov času, ale zároveň to medzičasom vytvorilo zákerné podhubie pre novú strašidelnú zápletku. Taký je ostatne život, nie? Veci, ktoré považujeme za ukončené, sú v skutočnosti len počiatkom čohosi nového. Napriek tomu to Patrick natočil príjemne priamočiary a sympaticky jednoducho, hoc samozrejme je samovražda pozerať to bez aspoň letmej znalosti predchádzajúcich dielov. „Snový“ svet je stále nesmierne nízkorozpočtový (a duchovia ani v päžke v podstate nie sú nijako špeciálne nalíčení, proste sú to obyčajní herci bez výrazných masiek), ale má to svoju atmosféru a niektoré scény sa fakt vydarili. Je to taký divný mix, v ktorom tvorcovia príliš nevedeli (ako ostatne v celej ságe), či majú uprednostniť tiesnivú atmosféru pred lacnými bafačkami. Päťka vďaka odsunu dospelákov na vedľajšiu koľaj miestami pripomína skôr tínedžerskú vyvražďovačku (ale bez vyvražďovania, ehm). Kľúčové bolo tým pádom (keďže je to de facto nový ústredný hrdina) typovo správne obsadiť rolu Patrickovho syna. Tvorcovia sa prekvapivo (?) rozhodli pre Ty Simpkinsa, ktorý Daltona stvárnil ako v jednotke, tak v dvojke. Našťastie to nie je úplne mizerný herec, vieme si k nemu napriek jeho divnej povahe vytvoriť aspoň ako-také sympatie a tak je čas strávený v jeho spoločnosti v rámci možností adekvátny a fajn. Môže sa za to ale do nemalej miery poďakoval fajn parťáčke Sinclair Daniel, ktorá ho drží i v slabších momentoch. (18.08.2023) (méně) (více)