Titan

Ani náhodou. Ako človek s titulom z filmovej vedy by som vedel napísať zo šesť esejí o tom, prečo je to dobré... a prečo si to možno zaslúži aj tú Zlatú palmu z Cannes. Týkalo by sa to pravdepodobne najčastejšie originálneho spojenia všetkých troch telesných žánrov, teda melodrámy, pornografie a hororu. Ale subjektívne je tá originalita na úkor všetkého ostatného, čo robí film príťažlivým (vrátane intelektuálnej príťažlivosti) a pre mňa bol TITÁN len nehorázne otrasný a nezvládnutý film. Aj ako fanúšik francúzskeho extrému a body hororu všeobecne som v tom nenašiel skoro nič.. dôsledné... prepracované... estetické či antiestetické... dokonca ani ten sľubovaný filmársky manierizmus. Samo osebe zaujímavé spojenie melodrámy, pornografie a hororu na základe svojho námetu tu bolo realizované násilne, nezmyselne a nepremyslene. Režisérka asi chcela - mala - veľa čo povedať svetu - ale mne osobne to nedokázala vôbec pretlmočiť a považujem jej ocenený film za fakt iba prázdnu pseudointelektuálsku pózu - a navyše nudnú. Najzaujímavejší argument ohľadom toho, ktorý som počul, znie, že pre dnešnú generáciu sa pózerstvo stalo už tak veľmi prirodzeným, že sa v póze nachádza vlastne stále a takéto dielo je potom prirodzenou, zo svojho pohľadu nepózerskou, generačnou výpoveďou. Hm. (22.10.2021)

Za prvé body horor ako ďalší príspevok do new french extremity, za druhé vyvražďovačka ako z gialla a za tretie seriózna dráma o vzťahu otca a jeho dieťaťa. Ako celok to celkom ladí, lenže keď idete na film s veľkými očakávaniami niečoho výnimočného, tak vás čakajú v podstate konvenčné zábery kombinované s niečím, čo sme kedysi vídavali napríklad v Cronenbergových filmoch. Problémom číslo jedna je ale v mojich očiach nesympatická hlavná postava, vžiť sa do jej pocitov, a to najmä po prvej tretine, kedy sa vážne neovláda, bolo pre mňa absolútne nemožné. Možno sa niekedy k Titánu vrátim a kompletne ho prehodnotím. (24.10.2021)

Raw  ma pred rokmi nudil, ale potom mi napísal Tomáš Procházka, že “(Titane) najlepši film co som za desat rokov poslednych videl”, tak som tomu dal šancu a na koniec mám chuť si zopakovať aj to Raw. Ja naozaj neviem, či tým chcela režisérka ukázať nejakú svoju pózu, ako tu toľko ľudí píše.  To mi nejak hlavou nevŕta. Skôr nerozumiem myšlienke, “nasílu a nesympatickým způsobem prošpikovaná genderovými ideji” (FlyBoy). SPOILER! Nebola gender ideológia hlavná a jediná téma filmu? O čom inom asi tak pojednáva, o robožene? :D Mne osobne sa najviac páčilo aklimatizovanie diváka do onoho (v doslovnom podaní) humanonormatívneho sveta plného krvi a odmietnutia, a ako sa tým postupne predstavuje jeho (jej) samozrejmosť. Dosť depka, keď sa nad tým zamyslíte (a vydržíte sa nepogrcať). Vlastne ma za celý čas nenapadlo iné hodnotenie ako je 5*, lenže záver to zase trochu vrátil do tej Raw-oidnej prázdnoty. Tanečnú scénu podozrievam, že Kalváriu cituje okato úmyselne. Fyzický prerod hlavnej postavy zas pripomenul Divide. Fakt dobrý film, hodnotenie ešte rozmyslím. (23.11.2021)

Typický příklad festivalového povyku pro nic. Transgresivní je tady možná tak vytékání mazutu ze všech možných tělesných otvorů (nebo pozérské lámání už tak zobákovitého nosu), jinak se ale jedná až o trochu smutně konvenční film, který se tváří provokativně a přitom se téměř polovinu stopáže uchyluje do pohodlného, imaginaci zcela postrádajícího přístřeší pohádkových příběhů o ženách, vydávajících se za muže a průběžně řešících problémy s tím spojené. Proti srsti mi byla také vnitřní nekoherence filmu, týkající se mimo jiné hlavní hrdinky, která si v první části razí cestu světem jako nasrané beranidlo vraždící na potkání, aby se z ní lusknutím prstů stal ustrašený hošík, šokovaný při pohledu na omdlévající babku, přičemž ani jedna z extrémních poloh není opodstatněná. Je docela zvláštní, že se tento proces dá jednoduše interpretovat jako antifeministické poselství o ženě, která mužsky fetišistickým vztahem se Strojem počne svou cestu k sebedestrukci tím, že navzdory své tvrdosti nezvládá čistě mužskou roli. Což bych zrovna od oceňovaného filmu z roku 2021 nečekal. Za tuto interpretační otevřenost, výborného Lindona a mnoho otevřených záběrů na zadek Agathe Rousselle přidávám jednu hvězdu. (20.10.2021)

provokatívnej artovej eseji o genderi a maskulinite dominujú na hranicu idúce herecké výkony, sugestívny soundtrack, podmanivý vizuál majúci vrcholy v scénach nočného hasenia lesného požiaru alebo pri erotizujúcich scénach, vysoko aktuálna téma riešenia fluidity a komplexnosti pojmov sex, gender, pohlavie, orientácia. (aj európsky festivalový arthouse môže mať svoju podobu midcultu.) (02.11.2021)