JohnnyD

Knowing je originálny v rámci blockbustrov, no v rámci svojej vlastnej internej logiky je priamo až deterministicky predvídateľný. To vzhľadom na námet pravdaže môže byť aj autorský zámer, no to je veľmi chabá výhovorka. Hlavne preto, lebo situácie vo filme sa dejú nanajvýš účelovo, až to má za následok niekoľko wtf momentov. Najlepším príkladom je pasáž od momentu, kedy Nicholas Cage objaví papier, až kým nevylúšti prvé číslo, čo je zbierka neuveriteľných náhod a krkolomnej scenáristickej účelovosti, až sa z toho zastavuje rozum.

Pravdaže je to až príliš uletené, jednotlivé komické scénky na seba len matne nadväzujú a hľadať v postavách nejaký stret s realitou je úplne márne, no inak je to dokonalý príklad bláznivej 80s komédie so skvelým soundtrackom (Oingo Boingo!) a perfektným Tomom Hanksom, ktorý azda nikdy nebol tak uvoľnený ako v Bachelor Party.

Jeden z kvanta post-Simpsonovských animovaných seriálov karikaturizujúcich americkú rodinu a svojho času prvý, ktorý bol odvysielaný na Slovensku, ešte niekoľko rokov pred samotnými Simpsonovcami. Bola to síce fajn zábava, ale zase nečudujem sa, že to neprežilo druhú sériu, lebo takýchto seriálov je a bolo kvantum.

Priemerná komédia výnimočná skôr tým, že sa tu zišlo kopec hercov, ktorí v nadchádzajúcej dekáde udávali trendy komédií, najmä teda Bill Murray, Harold Ramis, John Candy a Ivan Reitman (a čiastočne Judge Reinhold). Príbeh je klasickou šablónou o chlapíkovi, ktorý sa dostane na akadémiu/školu/vojnu a musí sa s tým popasovať, aby nakoniec v akcii ukázal, čo sa naučil. Pravdaže všetko je to absurdné a občas vtipné. Občas.

Skvelá "time travel" komédia s celkom originálnym námetom a úplne úžasným castingom (Christopher Walken!). Kde sú tie časy, keď sa filmy Brendana Frasera dali ešte pozerať?

Otravná klišé tínedžerská komédia, ktorá sa zviezla na vtedy kulminujúcej popularita žánru a nebyť Drew Barrymore, dnes by si na ňu nikto nespomenul.

Nechutné, otravné a so strašnými hercami... no ako dieťa som to žral. To dievčatko je maximálne otravné.

Home Alone vs. Omen. Hmm. Môj film detstva, ktorý žiaľbohu stihol zostarnúť skôr než ja. Oproti dvojke je level nechutností ešte na relatívne udržateľnej úrovni, no už tu je viditeľný trend, akým sa budú rodinné komédie v nadchádzajúcom desaťročí poberať. A to preč od Spielbergovskej snoch za návratom do detstva k rodinným blbostiam á la Beethoven.

Postrach Denis bola v detstve jedna z mojich najobľúbenejších postáv, či už v animovanom seriále, ktorý som sledoval na "Nemcoch" alebo v tomto filme. Základný problém je, že film je šitý na malé deti (podobne ako rip-off Ten chlapec je postrach) a každým rokom diváka stráca na zábavnosti.

Celkom zábavný seriál. Síce nie je taký šialený ako animovaný Casper a nemá ani toľko "metahumoru", v mnohom sú si celkom podobné - tak odklonom od predlohy ako aj často šialenými námetmi epizód.