SeanLSD

Peter Hyams kedysi točil filmy síce remeselné, ale na dobovej technickej úrovni. To ZVUK HROMU rozhodne nie je. Ale ani to nie je katastrofálne zlý film, skôr celkom zábavný omyl, kde sa trojica scenáristov ani veľmi nesnaží dať zmysel motívom vytiahnutým z krátkej, ale atmosférickej (a hlavne omnoho logickejšej) Bradburyho poviedky.

Je naozaj pozoruhodné - a zrejme to aj dokladá problematickosť môjho obľúbeného spisovateľa ako spolupracovníka - že po Johnovi McTiernanovi a VIKINGOCH viacmenej skončila svoju kariéru neveľmi dobrou adaptáciou jeho knihy aj ďalšia legenda akčného žánru 80. a 90. rokov -  Richard Donner. Ani PRÚD ČASU pritom nie je vyslovene zlý - len v porovnaní s vysokou kvalitou a šťavou väčšiny Donnerovej filmografie pôsobí mdlo a skoro televízne (a to aj napriek rozpočtu a svižnému tempu). Príčinu vidím tentokrát okrem únavy režiséra - a nevýrazného obsadenia - hlavne v povahe predlohy. Crichtonove knihy, na ktoré sa vždy pripravoval s precíznosťou chirurga, ponúkajú vždy okrem silného dobrodružného príbehu aj intelektuálny zážitok, čitateľ sa v nich mnohé dozvie a popri strhujúcom deji ho dokážu priviesť k zamysleniu napríklad nad povahou a dôsledkami moderných technológií. Pre potreby filmovej zábavy sa však táto zložka v rukách scenáristov vytráca. Niekedy sú tam popri tom dostatočne silné faktory, ktoré to zakryjú, ako výrazné atrakcie v podobe dinosaurov, podmorského prostredia a pod., veľkého rozpočtu, šikovnej réžie alebo hereckých hviezd, ale ak zostane len ten extrahovaný akčný príbeh, zistíme, že sa zas tak nelíši od spústy iných, ďaleko béčkovejších filmov. PRÚD ČASU je na tom ešte horšie, lebo sa odohráva sčasti na archeologickom nálezisku a sčasti v konkrétnej minulosti úplne neznámej epizódy Storočnej vojny, divák sa neorientuje v historickej ani konkrétnej situácií na bojisku, už ani nehovoriac o zaujímavom prehľade vývoja modernej fyziky a teórií o cestovaní časom, ktoré sú zredukované na pár viet, buď ničnehovoriacich alebo rovno nezmyselných. Celá dômyselná výstavba knižného príbehu s dôrazom na vzrušujúce myšlienky a technologické detaily tak mizne napriek tomu, že sa tam scenáristi všetko akosi snažili napratať - teda pravý opak VIKINGOV, kde sa všetko ostatné odstrihlo v prospech mystickej atmosféry, akcie a krásneho audio-vizuálu. Tie sa v PRÚDE ČASU vôbec nedostavili a zostal nevýrazný galimatyáš, čo rýchlo vyprchá z pamäte.

Budúcnosť, ku ktorej zrejme neodvratne smerujeme, pretože vyplýva z najsilnejších súčasných túžob človeka. Avšak obávam sa, že “náprava” nebude taká jednoduchá, ako vo filme, že návrat z takejto formy života do "nižšej" formy existencie by bol pre väčšinu ľudí osudový a nemožný. Zvlášť, keď už nebudeme mať Bruca, ktorý sa aj so starým ksichtom odváži do umelého sveta oživlej reklamy na večnú krásu a dokonalosť vyplieskať nejakých zloduchov a predviesť aj trochu toho herectva...

Čuduj sa svete, Luc Besson ešte nezabudol rozprávať príbehy bez veľkých efektov. Takýto sústredený  na psychologickú situáciu, vývoj a transformáciu, príbehovo silný a rytmom prekvapivo pomalý, filmársky surový a umiernený súčasne už nebol 20 alebo aj 30 rokov. A Caleb by mal zbierať ceny podberákom.

Natočiť film o Eiffelovi ako v prvom rade romantickú drámu o dávnej či večnej láske - ak to vôbec je aspoň sčasti pravda - nepovažujem za dobrý nápad. To akože aby to bolo aj pre ženy ? Áno, tí herci sú síce skvelí a krásni, napätie medzi nimi iskrí a vášeň je priam hmatateľná, ale od spracovania života inžiniera, ktorý bol fenoménom svojej doby a ktorý postavil najslávnejšiu stavbu sveta, chcem niečo iné. Dráma okolo stavby veže je hrozne čiastková - pritom z takých scén, ako spájanie pilierov do prvého podlažia sa dal natočiť dychberúci biják, skoro taký protipól Annaudovho POŽIARU NOTRE-DAME. Je skvelé, že hoci je to film o Eiffelovi a nie o jeho veži, vzdáva hold stovkám bezmenných robotníkov, ktorí sa podieľali na jeho sláve, ale ani na to sa film nesústredí a tvrdohlavo sa toči okolo svojej romantickej story. Čo je strašná škoda, lebo aj odhliadnuc od iných jeho stavieb, o ktorých našťastie existuje dosť skvelých dokumentov, ja vidím romantický heroizmus aj v tom železnom Eiffelovom monštre, v tej kovovej kráske nad Seinou, ktorá dodnes fascinuje a opantáva zrak. Ak už chceli filmári nájsť v živote známeho inžiniera drámu, čo tak zamerať sa na to, že po fenomenálnom úspechu veže na Svetovej výstave sa pustil do participácie na stavbe Panamského prieplavu, ktorá nedopadla a viedla až k súdnemu procesu a uväzneniu, následne na čo roztrpčený Eiffel naveky zanechal stavebnú činnosť - to nie je dobrá dráma ? Každopádne, nech už je milostná história o osudovej láske v tomto filme vybájená alebo nie a či už sa odohrala takto nejako alebo nie, Eiffelova veža nemá tvar písmena A kvôli nejakej Adrienne, čo ako kúzelnej, ale kvôli fyzike a film EIFFEL je len turistická propaganda, ktorá nás má presvedčiť, že za najslávnejším symbolom "mesta lásky" stojí príbeh skutočnej lásky, bez ktorej by veža hádam ani nevznikla alebo minimálne nepretrvala.

Meliésov veľkofilm zo samého sklonku jeho éry ho ukazuje stále vo forme, ale súčasne je aj jasným dôkazom toho, že sa za tých 10 rokov nikam neposunul. CESTA NA MESIAC, presne o toľko staršia, je výrazne lepším filmom - a prekvapivo dynamickejším. Na to, že DOBYTIE PÓLU trvá polhodinu, sa tam toho zas tak mnoho nestane ani neukáže.. akoby sa všetky sily šetrili na záverečnú scénu s obrom - ktorá musela byť vtedy ohromujúca, avšak neoslní. Čakal som omnoho viac.

V súčasnosti je k videniu viac ako 11-minútová verzia a nutno povedať, že je to teda riadny náklad! V roku 1902 sa Meliés nehorázne rozšupol a hoci by si získal nehynúcu slávu už len CESTOU NA MESIAC, realizoval ešte niekoľko "veľkofilmov" čo sa týka dĺžky aj rozpočtu, s radikálne odlišným prostredím, vrátane ROBINSONA a GULIVERA.

Začiatkom 20. storočia bol Meliés najviac pri sile a inšpirácií. Akonáhle objavil nový trik, neváhal ho vylepšovať a používať v stále odvážnejších podobách. GULIVER je toho skvelým príkladom - majstrovsky využíva optické triky so zväčšovaním a zmenšovaním ľudských postáv, predtým využité v pár kratších filmoch. Avšak, hoci zachovaná stopáž zrejme nie je kompletný film, s príbehom to mohol dotiahnuť veru ďalej.

Zrejme prvý vianočný film v dejinách. A rozhodne jeden z tých lepších!

Zrejme prvý Meliésov "historický" film zobrazujúci v tej dobe známy prípad statočných obrancov Bazeilles počas Bitky o Sedan v rámci Prusko-francúzskej vojny 1870, bojujúcich do posledného náboja.