Fiftis

Výkony hlavných postáv si chvalabohu žijú svoje postavy chváli hodne. Eddie Redmayne hrá ako tak obstojne, avšak prílišné sústredenie na transformovanie ženy zaseklo jeho mimickosť. Alicia Vikander je niečo iné. V úlohe temperamentnej sexi grófky predviedla, aký veľký talent sa v nej naozaj skrýva a film v nej tak našiel poklad. To sa však nedá povedať o réžii. Hooper sa totiž neodvážil prekročiť prah konzumu a zostáva uväznený v požiadavkách mainstreamu rovnako ako hrdinka vo svojom tele. Kým ona urobí krok k oslobodeniu, režisér sa drží zaručených praktík filmovej výpovede. Nemožno prehliadnuť vysokú estetickú hodnotu snímky, ktorá do najmenšieho detailu dbá o výtvarný význam každého záberu. O prepracovanú záberovú dokonalosť sa postaral kameraman a vďaka nemu takmer každý pohľad kamery maľuje obraz na filmovom plátne. Premyslená farebnosť i záberová kompozícia snúbia film s maliarskym umením, no prílišná akademickosť a vystavovanie len „pohodlných“ obrazov z umenia a zo života ukrajuje z presvedčivosti.

Tragická bilancia 8 mŕtvych naznačuje, že snímka nezachytáva žiadnu idylickú momentku oslavujúcu krásy prírody, ale drsný príbeh zápasu. Presne o to sa islandský tvorca aj pokúsil. Téma boja so živlom je mu viac než blízka. Ako obyvateľ krajiny, ktorá skúša odolnosť človeka viac než iné miesta na Zemi, si dokáže poradiť s touto látkou a dôveryhodne ju sprostredkúva divákom. Režiséra Kormákura fascinujú príbehy o ľudskej výdrži a aj vo filme Everest si vychutnáva moment jedného malého - veľkého zázraku, keď človek prekonáva fyzikálne zákony. Napriek smutnému výsledku jednej nevydarenej expedície, je tu moment, ktorý dovoľuje divákovi vydýchnuť si. Celý film sa naopak nesie v duchu dávkovania nebezpečenstva. Tvorca nevnucuje emócie, ale necháva ich spontánne gradovať a doslova mrazivo kumulovať.

Nový Fantastic Four rovnako ako predchodca ponúka dve časti. V prvej sa venuje začiatku hrdinov a štúdiu ich vlastností, druhá má servírovať prvý konflikt i zloducha. Lepšie sa pozerá prvá, hoci ide o repete spred 10 rokov, aj tak si ho málokto pamätá a niektorí diváci verziu z roka 2005 ani nevideli a nemajú čo porovnať. Úvod a scény z detstva, labáku či spoznávanie sa neprebieha zle, máte možnosť nájsť si cestu k postavám, čo je slušné plus. Vrátane hľadania ich motivácií a minulosti, pričom občasný odľahčený prístup zjednoduší veľa a vy sa postupne tešíte, kedy mladíci prejdú do tej ďalšej dimenzie, aby tam začala poriadna premena a po návrate akcia. Film je naozaj skorej zameraný na mladšie publikum. Je celkom vtipný, naozaj dramatickejší oproti starým filmom čo je dobre a má skvelú hudbu a o efektoch ani nehovorím. Prvá polovica filmu bola podstatne lepšia. Škoda prišla asi keď sa objavil Doom. Victor Doom nie je až taký dobrý záporák.

Akčné zábery sú kvôli réžií Morela obstojné, hoci často relatívne dlhé. Čo je dosť veľký paradox - hodinku čakáte na poriadnu strieľačku a keď nadíde, hodnotíte ju ako dobrú, no ničím výnimočnú. Žánrový štandard prinesie dobré akcie, ale finále je už máličko prepálené. Posledná tretina filmu je riadne naťahovaná, hoci sa tu objaví ešte aj nová postava, podfuky majú vyústiť do veľkej pointy a... vyšumia len tak. Je to ako nejeden film z 90. rokov, ktorý sa pomaly plazil ku koncu, ktorý neohúril. Gunman má pritom dve tretiny stopáže výborný napínavý charakter v akcii i bez nej - a vo finále oň príde. Všetko tu funguje a predsa mierne škrípe. Zápletka nie je zle vykonštruovaná, ale dosť naťahovaná. Prepínanie sa medzi jednotlivými destináciami obohacuje dianie, no finálna nie je taká príťažlivá. Akcie nie je veľa a keď už dorazí, je to osvedčená klasika ako niečo nevídané. Žánrový štandard.

Niečo ako iný Bond, Kuriér či Hitman v jednom. So sexy bondgirl Haley Bennett. Je tu prevratná snímka natočená z pohľadu prvej osoby. Je to technika známa hráčom videohier a môže fungovať ako celovečerný film. Pár first-person sekvencií sme už zažili. Vtedy sa first-person uhol využil na chvíľu, no vydržali by ste takto sledovať celých 96 minút? Inšpirácia videohrami je náramná, tej pritaká samotná štruktúra filmu a využívanie istých elementov. Štruktúra sa podobá na videohru v celej stopáži. Máme tu niekoľko prostredí, slúžia ako jednotlivé levely, kde na Henryho vybehne buď presila obyčajných protivníkov alebo sa občas objaví menší boss, tuhý nepriateľ určený na naháňačku či opakovaný súboj. Henry je búchač, ktorý sa rýchlo posilní a nadopovaný stvára priam neuveriteľné kúsky. V každom prostredí je jasný cieľ - poraziť presilu, postaviť sa niekomu silnému, prežiť. Autori netvorili oveľa originálnejší dej ako vo videohre a cca po 40 minútach odhalíte jeho štýl a už sledujete iba formu. Lebo scenár nie je prepracovaný, slúži ako zámienka pre akciu a tá je verná, ale nič viac vlastne nemá. Je síce brutálna a Henry vyskúša rozličné možnosti deštrukcie, ale po trišvrte hodine máte toho dosť a preferujete skôr dialógové scény ako iba veľa opakovanej akcie.

Chris Hemsworth ako silácky hacker v "novom" krimi thrilleri. Držanie diváka v napätí napomáha v pomalých scénach, kde sa Mann snaží hrať so psychikou postáv, hoci sčasti zbytočne. Civilné scény a že ich je v stopáži väčšina nemajú poriadne tempo a odhalia najväčšiu slabinu filmu - charaktery hrdinov. Chris Hemsworth ako z lochu vytiahnutý hacker pôsobí ako akčné eso i inteligent v teréne, jeho postava má zvláštne interakcie a je sčasti neuveriteľné, že po rokoch v izolácii zvláda nové systémy a drží si kondičku. Blackhat sa berie veľmi vážne a pri vrstvení napätia buduje nesmierne veľké očakávania či pointu a ona skôr vyšumí do prázdna. Dve tretiny čakáte niečo výborne vykonštruované, no vysvetlenie asi uspokojí iba máloktorého diváka. Rovnako nenaplnení budú aj fanúšikovia špionáže či politiky, ak tie virtuálne pletky majú menej priestoru, civilné násobne viac, no akurát zdržujú. Hacker sa mení na akési ázijské Miami Vice so silnou atmosférou, kvalitnými prestrelkami, naháňačkou a Mannovou typickou ručnou kamerou. Keď sme na úteku, zrazu to funguje. Ak nie, ponoríme sa do zvláštnej atmosféry.

Hoci v prvej 15 minútovke sa zdá byť dej pomerne zložitý, netreba sa ho báť. Po čase sa ukáže byť dosť jednoduchý, stačí si zapamätať pár mien a ujasniť, ktoré dve strany sa tu vlastne mlátia a o čo im ide. Prekvapivo je cieľ jednoduchý: dolapiť ženu a jej otca a spočiatku sú akurát prehodené roly ochrancov a zabijakov. Keď sa udeje potrebná otočka, môže nadísť isté zblíženie; ale pozor, žiadne ľahké scény, to si scenáristi poistili a vysokú neprístupnosť dosiahli skôr vyššou mierou násilia, počtom obetí a cez pár chutných krvavých momentov. Akcia je solídne natočená! Nie príliš objavne, ani v nezabudnuteľnom štýle, ale pokiaľ sa na plátne strieľa, uteká, šoféruje či naháňa, držia vás autori v strehu, čo je solídna vizitka. Slabšie vyznejú scény bez akcie, kde sa filozofuje o tvorbe a vývine Agentov, motivácii postáv alebo nebodaj načrtnú isté rodinné dilemy z minulosti. Medzi jasné plusy filmu patrí ďalej solídna kamera a pekná výprava. Na druhej strane silné mínusy v podobe hudby a neviem, či casting musel natoľko šetriť, ale veľa sympatických hercov tu nezlanáril.

V Transylvánskom hoteli to srší farbami, ale aj prehnanými bláznovstvami predovšetkým vďaka enormnému vlkodlačiemu potomstvu. Všetci s dobrým úmyslom a temným strašidlovým poslaním vyvíjajú úsilie dobyť detské srdce posolstvom, ako fajn je byť dobrosrdečnou príšerkou a občas pri tom vyceriť zuby či radšej vôbec si nepamätať svoje gény, aby sa vďačne stali obľúbenými figúrkami. Hotel Transylvánia 2 v ničom nezaostáva za originálom, len kvôli svojmu poradovému číslu nevie ponúknuť tak prelomové prostredie či hlavné postavy. Dejovo nadväzuje na predchádzajúci príbeh, no prezentované ozvláštnenie spadá na úroveň navršovania opozeraných fígľov a situačných point. Detský divák ocení hravý štýl a superrýchle schopnosti hlavných hrdinov, no skutočný závan jedinečnosti prichádza až so vstupom Drakulovho otca na scénu deja. Síce trocha neskoro, no pre komplexný dojem hravej nemŕtvej zábavky sú rodičia ochotní prehrýzť sa klišéovitými dialógmi i predvídateľnosťou príbehu kvôli celkom milému osadenstvu i správne viditeľne nadávkovanému posolstvu o potrebe mať sa radi bez ohľadu na to, či ste krvilačná príšera alebo len náhodný turista z ľudskej ríše.

Lepšie než prvá "radodajka". The Hunger Games takmer po štyroch rokoch skončili. Je tu ďalšie finále veľkej filmovej ságy, ktorá nielenže nečakane vyštartovala, ale výrazne oživila subžáner dystopických filmov podľa bestsellerov, dala šancu silným ženským hrdinkám. Teraz sa konečne dostávame do vytúženého bodu, kedy má všetko do seba zapadnúť a naplniť očakávania. Hoci viaceré časti očakávania sa naplnia, nie je tomu tak v celej dĺžke. Prvá polhodina sa opäť strašne vlečie. Na Mockingjay 2 je najzaujímavejších posledných 35 minút. Epilóg celej série dáva odpovede na viac otázok. V epilógu ide skutočne o veľa a vyniknú tu herecké výkony: Jennifer Lawrence má jednu silnú scénu, ktorá by sa nestratila ani pri voľbe nominácií, hoci celkovo je jej Katniss už opozeraná a je fajn vidieť, že séria končí. Mal to byť jasný trojhodinový film, ktorý by sme zhltli naraz. Takto máme dve časti v tieni lepšieho štartu i stredu série.

Takže dorazil tretí Insidious a všetci sme boli zvedaví, ako to dopadne. Pretože ide o prequel. Samozrejme, výlety do temného neznáma mŕtvych entít prinášajú na tento svet nechcených démonov a burcujú neúplnú rodinu Brennerovcov strašidelnými prejavmi. Otec predstavuje tú nechápavú a striktne pragmatickú stránku duchárskeho problému, spolu so synom len tak opodiaľ obletujú okolo tínedžerky a jej nočných môr. Postupné prenikanie do Elisinho súkromia načrtáva jej budúce profesionálne zameranie, hoci paradoxne hruď jej predstaviteľky Lin Shaye vyzerá už viac než úctyhodne. Z pôvodných Insidious sa síce vytratili obľúbení obetaví Lambertovci a promenádujú sa tu pomerne neznáme mená, i tak strašidelný príbeh prebieha v klasickom rodinnom prostredí, no s trochu zdĺhavým úvodom. Aby sa spustila parádnejšia premávka ľakačiek. Pre fanúšikov série a hororu povinná jazda, no a pre tých ostatných veľké doporučenie.