ScarPoul

O tomto sú akčné filmy. O ničom inom. Je úplne jedno či si vypomáhate zeleným plátnom, alebo mnohými výbuchmi, ale akčné filmy sú hlavne o skvelých hláškach, prepracovaných a " neuveriteľných" scénach, ktoré by žiadny smrteľník nedokázal zrealizovať a o tom dobrodružstve, ktoré je priamo úmerné exotickej, alebo nebezpečnej lokácií v ktorej sa hrdinovia nachádzajú. Seriálom som nedotknutý, ale túto akčnú jazdu som si skvelo užil. Všetci herci si toto blbnutie s veľkými hračkami značne užívali. Chémia medzi nimi fungovala dokonale a hlavne to bolo stále vtipné a svieže. Carnahan si u mňa veľké renomé svojimi filmami nezískal, ale tento kúsok sa mu podaril. Či už to bolo predlohou, alebo hereckým obsadením, do ktorého bubnoval tentokrát nevýrazný Alan Silvestri, na to serie pes. Neviem či sa to dakedy dočká pokračovania ale chcem ho. Chcem sa k týmto hrdinom vrátiť a užiť si ďalšiu znamenitú jazdu.

Všetci máme radi hrdinov. A od roku 2000 sa s komiksovými hrdinami stretávame každý rok, dokonca niekoľko krát. Superhrdinský žáner je teraz aktuálny a preto sa nečudujem, že americký producenti hľadajú rôznorodé adaptácie, ktoré sa potom snažia previesť na veľké plátno. Push je fušerský film. Komiks som nečítal, takže neviem posúdiť jeho kvalitu, ale vo filme nefunguje veľa vecí. McGuigan je znamenitý režisér a vizuálny remeselník - čo nám predviedol už vo Wicker parku a Lucky number Slevin. Push nesie mnohé znaky jeho typického rukopisu. Skvelé využitie prostredia, atmosférickosť, nálety kamery - to všetko tu je a to všetko udáva filmu tempo, vďaka ktorému šlape skoro dve hodiny aj napriek hlúpej zápletke. Tá je naozaj hlúpa. Parta ľudí - ktorých charaktery nie sú natoľko prepracované aby ste sa aspoň s jednou stotožnili, či vám bola sympatická - naháňa akúsi látku, ktorá súvisí s láskou hlavného hrdinu aj s jeho smrťou, ktorá sa nezastaviteľne blíži a kupodivu mu chcú všetci pomôcť aj napriek tomu, že im strata života hrozí tiež. Najväčšou chybou v tomto prípade bola snaha nevysvetliť to čo sa vysvetliť malo, v domnení budúceho pokračovania. V komikse to môže tak fungovať, ale ak nemáte pri sebe takú filmovú látku, ktorá je stávkou na istotu, tak to dopadne presne ako v prípade tohto filmu. Dá sa to pozerať, ale načo, keď existuje kopec lepších filmov, kde herci ktorý tu hrali podávajú omnoho lepšie výkony.

Ďalší Clooneyho réžijný počin sa nesie vo veľmi uvoľnenom duchu. Príbeh rozpráva o skupine futbalistov, ktorý chceli preraziť a zarábať si tým čo vedia a čo ich baví. Do lona im padol zázračný chlapec a vojnový hrdina Carter. A tak to využili. Film sleduje tri dejové línie - prvá je o víťazstve, druhá o priznaní pravdy - pretože okolo Carterovho hrdinstva sa vznášajú pochybnosti a tretia je romantická. Film v značnej miere zachraňuje vtip. Podarené vtipy na vysokej úrovni dielo vyzdvihujú a robia ho zaujímavejším. Tri línie, ktoré sa neustále prepletajú a ovplyvňujú bohužiaľ nedokážu zaujať. Myslím si, že je to s časti aj moja chyba, pretože filmy o športe ma nikdy nejako nebrali, aj keď atmosféra 20 rokov v Clooneyho podaní je naozaj nezabudnuteľná. Filmu chýba potrebná dávka veľkosti, ktorý by dopomohol k tomu aby sa film bral ako skutočný príbeh a v druhom rade aj určité čaro, ktoré by s toho spravilo krásnu rozprávku. Film je príjemný, ale má až príliš veľa nudných miest a hluchých dialógov. Všetko to zachraňuje Clooney a Zellweger ktorých hašterivé dialógy sú zdrojom mnohých vtipov a situácií. Nadpriemerne natočený priemer.

Sex, sex, sex. Sexuálna príťažlivosť, sexuálne deviácie a sexuálna túžba. Ranná tvorba Woodyho Allena bola do značnej miery inšpirovaná Freudom a jeho psychoanalýzou. Allenové postavičky, ktoré často krát aj sám stvárnil sú ľudia, ktorý túžia po sexe a keď ho nepraktikujú, aspoň o ňom vedú siahodlhé debaty. Tento poviedkový film ukazuje rôzne variácie na sexuálnu rozmanitosť, ktorá sa stáva hlavným pozadím pre rôznorodé gagy. Postavy nemajú nejaký realistický podklad. Sú len nositeľmi typických Allenovských znakov a humoru. Film sa nevyhýba ani parodovaniu klasických diel - či už sa jedná o Hamleta, alebo Frankenstaina. Ako všetky ranné diela aj toto je z časti kritické. Kritizuje konzervativizmus spoločnosti. Allen tu prezentuje sexualitu ako niečo otvorené, niečo čomu nesluší žiadna škatuľka, alebo zákaz. Aj keď samozrejme, každá hra musí mať svoje pravidlá. Film ako celok je značne rozpačitý. Hlavne preto, lebo poviedky sa kvalitatívne odlišujú. Najzaujímavejšia je asi útok obrieho cecku a láska k ovci. Ostatné sú buď nedotiahnuté, alebo nie sú až natoľko uletené. Všetko čo ste chceli vedieť o sexe, je ďalším stupňom v Allenovej tvorbe, ktorá sa v tej dobe stále vyvíjala a formovala.

Ťažko sa hodnotia takéto filmy. Štvorylka je veselohrou a v istom smere aj satirou na ženskú vypočítavosť a keď si to tak vezmeme a poobzeráme sa okolo seba - tak je štvorylka aj satirou na ženský charakter. Ktorý sa ak môžem podotknúť veľmi nezmenil ani v súčastnosti. Jozef Medveď debutoval týmto filmom a čo je podľa môjho názoru hodné spomenutia - je fakt, že táto epizódka, ktorá je roztiahnutá do dlhometrážnej stopáže, ako zlepenec rôznych charakterov a situácií, funguje. Ale to že štrukturálne film drží pokope ešte neznamená, že je dobrý. Aspoň čo sa môjho názoru týka, keď sa na neho pozrieme teraz, cez oči porevolučnej generácie. Vtipné miesta sú skôr úsmevné a nie je ich tak veľa. A hlavná zápletka - aj bez naťahovania je vlastne stále o tom istom. O ukecaných a afektovaných babách. Nepopieram, že po technickej stránke nie je filmu veľa čo vytknúť. Kostýmy, tanec, Kršková kamera, alebo herecké obsadenie zohráva svoju úlohu perfektne, ale nie do takej miery, že by vás prinútili zapamätať si tento film. Štvorylka je roztomilou kostýmovou veselohrou, na ktorej sa bohužiaľ čas podpísal a ktorá je miestami nudná a afektovaná.

Očakávanie je jednou z mala vecí, ktoré zabíjajú film v očiach diváka. Ale aj napriek tejto hrozbe, ktorá nad nimi visí, sa nimi nechávame( do značnej miery) viesť. Hunter S. Thompson patrí k tým spisovateľom, ktorý vytvorili nový druh písania. Nazýva sa Gonzo žurnalistika a spočíva v tom, že si sadnete doprostred nejakej tej revolúcie, prevratu, demonštrácie, alebo obyčajného závodu áut, alebo bitky kohútov - zapálite si cigaretu a bušíte do stroja, dokým z neho nevylezie článok. Nesmieme zabudnúť, že na to aby boli slová autentické a krvavé musíte mať v sebe nebezpečné množstvo alkoholu a halucinogénov. Toto dotiahol do dokonalosti Ellisov Transmetropolitan. Johnny Depp sa nám predstavil v diele tohto autora - respektívne v jej filmovej adaptácií Strach a hnus v Las Vegas. Ten film sa stal kultovým a všetci fanúšikovia ľahkých drôg si ho vzápätí obľúbili. Ťažko povedať či som očakával pokračovanie. Ale každopádne som očakával niečo, čo ten film nie je. A pritom som bohužiaľ prehliadol to v čom je dobrý. V prvom rade si treba ujasniť, že drogy a alkohol nie sú v tomto filme až také dôležité. Je to skôr o akomsi hľadaní morálky, ktorá je zakopaná kdesi veľmi hlboko v hlavnom hrdinovi. Film má pomalé tempo, ktoré mu ale v zásade neubližuje. Vďaka tomu vás pomaličky vťahuje do exotického Portorika, kde sa miesi špina s krásou. Celé je to podfarbené Portorikánskou hudbou. Aj keď film nerieši nejaké veľké otázky a obsahuje až neuveriteľne málo dramatických scén, nedá sa o ňom povedať, že je zlý. Tá miera prirodzenosti s akou sa Paul dostával od začiatku príbehu po koniec vám ani na jednu sekundu nedovolila pochybovať, že sa tie udalosti skutočne stali. A to je vlastne hlavnou doménou tohto filmu. Možno sa nejedná o svetoborný film, ale rozhodne je to pohodová jazda, ktorá ma veľmi veľa svetlých miest, ktoré som akosi nedokázal všetky precítiť. Preto tie tri hviezdy.

Katka je budovateľskou komédiou, ktorá v súčasnosti pôsobí úsmevne. Sú príbehy na ktorých sa podpísal čas a sú príbehy, ktoré čas preveril, alebo posilnil. Katka je ten prípad, kedy sa celé ponímanie príbehu a toho čo je komické zmenilo. V súčastnosti je to príjemná oddychovka, ktorá sa snaží o dôležité posolstvo, ktoré nám uniká, aj keď si uvedomujeme že tam je aj akú má podobu. Len sa stáva akosi nezaujímavé. Omnoho atraktívnejšie sa nám javí romantická dejová línia a hašterenie sa dvoch sokov v láske. Kadár dokázal vytvoriť film, ktorý aj napriek určitej propagande dýcha vlastným životom. Okrem scény v Tatrách - čo je podľa môjho názoru sekvencia naozaj podarená - sa môže film popýšiť skvelými výkonmi Dibarboru, Pántika a začínajúceho Krónera. Celé je to zasadené do pracovného prostredia, súperenia a morálky - podmienenej túžbou vyniknúť a niečo dokázať. Ako pripomienka časov, kedy to naozaj tak fungovalo je to výborné - aj značné zľahčenie a parodizovanie, ktoré tomu dodáva šťavu a vtip, ale ako samostatný komediálny celok, to v súčastnosti akosi pokrivkáva.

Od svojho vzniku je film umením, ktoré využíva realitu k tomu aby vytvoril niečo fiktívne. V niektorých prípadoch fiktívnosť prevláda, v iných prípadoch prevláda realita. A v niektorých ojedinelých prípadoch - kedy je film ovplyvnení umeleckým štýlom - je film podkladom pre rozvoj toho umeleckého štýlu. Lesné jahody sú pokojnou road movie, ktorá je zároveň sondou do duše starého človeka. Aj keď ani to nie je úplne isté. Borg je profesor, ktorému sa sníval sen. Ako mnohé znepokojivé sny, ktoré sú obalené predzvesťou, aj tento silno zarezonuje v Borgovej osobnosti. Vydáva sa na cestu, spolu so ženou svojho syna, do akadémie, kde mu má byť udelená cena. Skôr ako cesta na akadémiu sa Lesné jahody stávajú akousi púťou spomienkami, v ktorých je predzvesť niečoho zlého (podobne ako pri sne).Táto predzvesť Borga dostihne, a podľa zvláštneho pocitu, ktorý máme po skončení spomienky, je to nepríjemné dostihnutie - tá krutá realita, ktorá sa dokáže podpísať na človekovi, bez rozdielu či ten človek sníva, alebo nie. Borg žije smutný, osamelý život. Nebolo to niečo čo by si vybral. Skrátka sa to stalo. Bergman pracuje s mnohými motívmi - v snovej sekvencií dokonca odkazuje vozom na samotného Sjostroma, ktorý stvárnil hlavnú úlohu profesora. Film nie je dramaticky vystupňovaní, ale aj napriek tomu má presné smerovanie. Film obsahuje tému lásky, smrti, hľadania a existencie Boha, a premárneného života - ktorá sa vo väčšej miere prejavila vo väčšine Bergmanových filmoch. Aj napriek ťažkej téme, je film natočený ľahko a sála z neho umiernenosť a pokoj. Čo je iste aj zásluhou hercov. Veľmi pekný film, ktorý je pripomienkou ničivej sily reality, ktorej každý z nás musí čeliť, a spomienkou detských čias, ktoré boli plné rybačiek a pojedania jahôd.

Čo sme ochotný spraviť pre ženy? Hlavne ak sme do nich bláznivo a slepo zamilovaný. Myslím že odpoveď je jednoduchá: všetko. A je úplne jedno o akú vec či hlúposť sa jedná. Tréma je film, ktorý nevyčnieva s Hitchcockovej filmografie a ktorý sa drží svojho štandardu. Ale ako každý tvorca aj Hitchcock sa snažil neustále prinášať niečo nové a tým diváka zaujať a vzbudiť v ňom presne ten pocit, ktorý potreboval aby jeho príbeh fungoval. Inak tomu nie je ani tu. Na začiatku je nám retrospektívou vyrozprávaný príbeh, ktorého jedinou úlohou je nás zmiasť. A nielen nás. Aj hlavnú hrdinku, ktorá sa snaží dokázať priateľovu nevinu. Vďaka úvodnej retrospektíve si spája nesprávne súvislosti a to má za následok, že nedokáže vidieť očividné. My jej to nemôžeme mať za zlé, pretože film v tomto smere klame aj nás. Zľahčujúce miesta v podobe drobných vtipov a vtipných eskapád hrdinov uvoľňujú atmosféru a pripravujú nás na veľké rozuzlenie. Dramatických miest tu nie je veľa a skôr ako o triller sa jedná o sofistikovanú detektívku. Hitchcock tu využíva druhú projekciu, pohráva si s prvým a druhým plánom scény a ironicky hodnotí počínanie svojich postáv - čo sa prejaví v scéne kde sa aj sám mihne a pokrúti hlavou. Nejedná sa o najzaujímavejší Hitchcockov film, ale nenudí a je zábavný.

Nie veľa amerických filmov dokáže hovoriť o téme rakoviny bez toho aby emocionálne diváka nevydieralo. 50/50 je jeden z týchto filmov. V jadre príbehu je mladý Adam, ktorý zistí že má rakovinu - celý jeho doterajší život sa začne pomaly rúcať a on sa snaží udržať si optimizmus aj vďaka svojmu najlepšiemu kamarátovi. Veci, ale nejdú podľa jeho plánu. Na komédiálnych miestach sa dá zasmiať a tie dramatické nepôsobia neprirodzene, ale do celej koncepcie príbehu skvelo zapadajú. Rovnako ako každá postava, ktorá obklopuje hlavného hrdinu a tým nám pomáha spoznať skutočné Adamové pocity aj obavy. Film je komorný, ale spravený zo srdca. Herci pôsobia prirodzene a dodávajú filmu určité čaro. Ale čo je dôležité, film má skvelé tempo a príjemne sa na neho pozerá. Film nemá veľa prekvapivých zvratov. Viac menej sleduje skutočne rozožieranie osobnosti, ktorá bojuje z nepríjemnou chorobou. Ale keď sa Adam uzdraví, nie sme sklamaní z HappyEndu.. Pretože sme si Adama a jeho predstaviteľa Levitta obľúbili. Čo sa tiež nie každému filmu s podobnou témou dá prepáčiť. Solídnych 80%