ScarPoul

Na filmy Marca Forstera sa vždy veľmi teším. Považujem ho za jedného z najtalentovanejších režisérov súčasnosti a mám rád rozmanitosť jeho filmov a spôsob akým narába s postavami. Nejedná sa o režiséra, ktorý by mal vo filmovom priemysle takú silnú pozíciu ako taký Jackson, Fincher, alebo Jason Reitman, ale aj tak mám jeho tvorbu rád. Machine Gun Preacher je citlivá dráma jedného človeka v atraktívnom prostredí, ktorá obsahuje silné posolstvo. Páčilo sa mi, že viera nebola dominantá, aj keď bola rozhodujúcim elementom v konaní hrdinov. Celý príbeh je o hľadaní si svojho miesta na svete a zmyslu života a táto téma sa Forsterovi podarila. Aspoň do určitej miery. Jedna vec, ktorá sa filmu dá vytknúť je absolútne presné vystavanie príbehu a dejových línií. Vedel som, kam bude ten či onen skutok smerovať a práve preto ma nič vo filme neprekvapilo. Všetko som očakával, pretože som to už kopec krát videl a keď už pre nič iné pre prerod človeka sú to nevyhnutné skúšky. Páčila sa mi únosnosť naturalistických scén aj spôsob akým bola viera vo filme prezentovaná. Ku hereckým výkonom sa nemusím vyjadrovať. Na každého herca bola radosť pozerať. Machine Gun Preacher nie je s tých filmov, ktorý by lámal rekordy, alebo si vyslúžil rôznorodé nominácie. Je to obyčajný ľudský príbeh, ktorý je citlivo podaný a citlivo zahraný. Dostal som presne to čo som potreboval a nič viac.

Jeff Dunham sa naladil na Vianočnú náladu a vytvoril si jedno pekné stand up vystúpenie, v ktorom nám prezentuje svoje najpamätnejšie postavičky a núti ich konfrontovať sa s duchom Vianoc. Bezpodmienečne najlepší sú Peanut a Achmed. Tí ostatný ma akosi nezaujali a hlavne úvod - aj napriek celkom vtipnej zápletke a bez bábik - je akosi hlasovou sebadeštrukciou. Očividne to Jeff robí tak dlho, že sa pri normálnom rozhovore akosi zaplietol do afektu. Prišlo mi to každopádne menej originálne ako pôvodne dve predstavenia, ktoré mám úprimne rád. Toto som si užil, ale čaro tých pôvodných sa akosi vytratilo? Žeby tam bol závan komercie? Neviem, každopádne znesiteľné, ale ničím výnimočné predstavenie človeka, ktorý má svojbytný talent a v tom čo robí je značne neprekonateľný.

Je to tu. Oficiálne oznamujem že som sa pustil do tohto seriálu a plánujem ho dokončiť a spoznať všetko, čo ospevujú moji známy. Zatiaľ som s dobrodružstiev Muldera a Scullyovej videl len dva filmy a bol som z nich nadšený, čo je vlastne prípad aj tohto pilotného dielu. Všetko tajomné a nevysvetliteľné mi robí poslednú dobu strašný pôžitok a všetky tie konšpiračné teórie a paranormálne javy, ktoré sú tu len v náznakoch zobrazené, alebo spomenuté, budujú predzvesť niečoho epického. Mýtus Aktou X hovorí za seba, preto keď som pozeral tento diel mal som v sebe akúsi úctu a ten pocit, ktorý som mával ako malý chlapec, keď som to náhodou uvidel na televíznej obrazovke. Rozhodne sa mám na čo tešiť. A tento diel( aj napriek celkom odfláknutému vyriešienu) má v sebe presne ten hnací motor, vďaka ktorému si idem pozrieť ďalší diel.

Všetci sme obeťami lásky. Či už je to láska rodičov k deťom, muža k žene, alebo priateľa k priateľovi. Láska tvorí jadro celého príbehu. Dominantným prvkom je ale vojna, ktorá zasiahne do životov obyčajných ľudí. Deti, priatelia a manželia odchádzajú na front a nechávajú svojich blízkych v úpenlivom čakaní, či sa vôbec s frontu vrátia a keď hej tak v akom stave. Kalatozov natočil veľmi citlivý film o hrôzach vojny a jej dopadoch, ktoré podáva cez mladé dievča Veroniku. Jej láska k Borisovi je silná a keď odíde na front rozhodne sa na neho počkať. Lenže vojna sa dostane aj do ich mesta. Pri bombovom nálete príde Veronika o rodičov a zo zúfalstva a s náporu Borisovho bratranca Marka (za ktorého sa vydá) zrádza Borisa a jeho lásku, čo si neustále vyčíta. Paralelne sledujeme situáciu na fronte, kde Boris plní rozkazy a nesie si pri srdci Veronikin obrázok. Neopúšťa ho optimizmus, čo sa mu stane osudným. Kalatozov sa snažil vybudovať takú atmosféru, ktorá by umocňovala Veronikine zúfalstvo a samotu. Chcel aby to čakanie, bez toho aby vedela, čo sa deje , sa stalo neznesiteľným, rovnako ako chcel ukázať, dôsledky vďaka, ktorým ľudia strácali nádej. Aj keď Veronika stále verí, že sa Boris vráti, my vieme, že je to zbytočné čakanie. Vzťahy sa začnú rozpadať a keď príde koniec vojny v radostnom pochode pôsobí Veronikin osud tragicky. Pritom sa na fungovaní sveta veľmi veľa toho nezmenilo. Žeriavy stále lietajú po oblohe, tak ako to robia každý rok. Len ľudia sa stali chudobnejší.

Je pravdou, že som mal s pozeraním problém. Nemal som vôbec náladu, pozerať podobný druh filmu, ale aj tak som sa prinútil. Náboženstvo a viera bola a je nemennou súčasťou ľudského života, nech už sa jedná o akúkoľvek vieru. Rovnako je to aj s túžbou, ktorá môže zostať skrytá, neuspokojená, alebo sa naplno prejavuje. Viridiana mi neprišla ako satira na kresťanstvo. Je pravda, že v niektorých scénach - posledná večera, príchod matky predstavenej do domu - podkopávajú kresťanskú inštitúciu, ale nerobia to z dôvodov sakrálnych. Skôr z dôvodov čisto ľudských. Pre mňa bola Viridiana kritikou ľudí a ich správania. Ľudí, ktorý sa prezentujú ako chudáci, alebo starci - ako dobrý ľudia, ktorý potrebujú trocha láskavosti, ale vo svojom vnútri sú skazený, ublížený a v samom základe zbabelý a nebezpečný. Hlavná hrdinka prechádza zo stavu milosti a túžby pomáhať, ktorá je umocnená jej vierou, k rezignácií a k strate viery. Buňuel nemusel šokovať a už vôbec nemusel tlačiť na pílu či už v tom aké obrazy zobrazuje alebo aký majú zmysel. Rovnako ako v mnohých filmoch sú mu blízky jednoduchý ľudia, ktorý sa zmietajú vo víre bezútešnosti a okolitého odcudzenia. Nemyslím si, že je to najlepší Buňuelov film ale svoje miesto v jeho tvorbe má. A aj keď som nebol na neho úplne naladený, ťažko mu odoprieť silu z akou vypovedá o ľudských hodnotách.

Spočiatku som nevedel čo si mám myslieť. Máme tu dve postavy. Jednou z nich je Ethan Hawke ako policajt neskúsený v prostredí narkotík, ktorý sa zaúča. Druhou je jeho učiteľ v podaní Denzel Washingtona, ktorého úlohou je predstaviť nováčikovi nebezpečný a skazený svet drogového priemyslu. Keď som to začal pozerať neprišlo mi to ničím výnimočné. Denzel trepal piate cez deviate. Nedávalo to zmysel. Bolo to iritujúce. A čo je plusom filmu, nevedeli ste - spoločne s Jakeom(Ethan) čo si vlastne máte myslieť. Prvá hodinka je taký rozbeh, kde sa zoznamujeme s postavami, kde sa zoznamujeme s prostredím a s nejakými pravidlami, ktoré sa v niektorých prípadoch dodržujú v iných obchádzajú. Druhá polovica začne byť viacej vyhrotenejšia a film nám servíruje udalosti, ktoré začínajú byť ťažko stráviteľné - ukradnutie peňazí a následne zastrelenie človeka, útok Kubáncov na bezbranného Jakea a finálna prestrelka v černošskej štvrti. Všetky tieto sekvencie majú drsný nádych a pôsobia veľmi naturalisticky. Aj keď Fuqua nie je s tých režisérov, ktorých filmy by som mal rád, musím priznať že tento sa mu podaril. Iste nie je to jeden z tých filmov, ku ktorým by ste sa vracali často, ale keď ho uvidíte v televízií, tak si ho s chuťou pozriete. Veľmi dobrý nadpriemer.

Politika je sviňa. Aj najúprimnejší človek sa v politickej mašinérií mení na bezcharakterné hovädo. Clooney je očividne fanúšikom politicky ladených filmov. Dokáže v nich navodiť tú správnu atmosféru a núti vás zamyslieť sa nad špinavými technikami a skazenou morálkou. Podobný husársky kúsok sa mu podaril aj vo filme Good night and good luck. The Ides of March sú filmom na trochu inej úrovni. Jednak je tu jednoduchá zápletka roztiahnutá do 100 minutovej dĺžky. Je tu kopec detailov, ktoré sú podmienené charaktermi. A mimo iného je to aj kritika ľudskosti a vlády. Goslind, Clooney a Hoffman sú pevnými piliermi, vďaka ktorým sa dostávame stále hlbšie a hlbšie do bahna a ktorý predvádzajú herecký koncert. Jednak sú uveriteľný, jednak ich počínanie má reálny podtext a v neposlednom rade oni budujú zápletku. Všetky vedľajšie postavy sú skvelými hereckými sekundantmi, ktorý dotvárajú komplexnosť príbehu. Aj keď to nie je veľký film, je natočený poctivo a nápadito, čo ho robí pútavým a zaujímavým aj pre toho, kto sa do politiky nevyzná, alebo sa od nej dištancuje. Film, ktorý má skvelé konverzačné pasáže k opozitu k dramatickým scénam, kedy sa zápletka prehlbuje. K dokonalosti mu rozhodne veľa nechýbalo.

Jadrom celého príbehu je tragédia. Na nej je postavený charakter hlavného hrdinu a vďaka nej je film viacej temnejší ako by mal skutočne byť. Ak si totiž predstavíme romantický film, máme v ňom zaužívané nejaké pravidlá. Tieto pravidla, alebo konvencie, môžme prekročiť, alebo zmeniť, aby sme ponúkli niečo nové. Aby sme film spravili pútavejším a zaujímavejším. V tomto prípade to nefunguje natoľko, aby som hovoril o filme v superlatívoch. Pravdou je, že mi nebolo ľúto nikoho aj keď sa hlavnej dvojici stávali naozaj zlé veci. Ich spojenie, nebolo osudovo prepojené, ani nebolo plné jednoduchých náznakov ako to vyznievalo z rozprávania hlavného hrdinu na začiatku - alebo retrospektív. Samozrejme, že to bol účel filmu a niekomu sa práve toto môže zdať dobré, mne to akosi nestačilo. Pretože po skončení to bolo vlastne o čom? O konfrontovaní sa s problémami? O láske? O životných postojoch, ktoré sa musia zmeniť? O kamarátstve? Film sa nám snaží nahovoriť že o všetkom, ale pravdou je, že žiaden s týchto aspektov nefunguje naplno. V rozmedzí svojho pôsobenia sú tieto aspekty nezaujímavé a bez nejakého ráznejšieho, alebo invenčného prevedenia. Je tam, všetko vďaka čomu je príbeh ucelený, ale ani jedna z vecí, vďaka ktorej by bol zaujímavý. Na konci som mal v sebe namiesto jednej pozitívnej, alebo negatívnej emócie, emotívny guláš.

Dospelejšie, vtipnejšie, ukričanejšie a politickejšie. Neuveriteľne dobre som sa pri tom bavil.

Pláž posiata kameňmi, uprostred toho hlavný hrdina, ktorý hľadá jeden správny. Nájde ho a dostane dievča. Síce sa musí emocionálne otvoriť, čo mu robí značný problém, ale dakedy to nie je na škodu a dakedy je za tým šťastný koniec. Občas stačí naozaj málo, aby príbeh, ktorý sledujete bol v mnohých aspektoch čarovný. Nepotrebujete k tomu ani vtipy, ani rozhovory pred stovkami ľudí. Nepotrebujete aby sa hrdinovia ktorých si počas sledovania obľúbite zmenili. Stačí len keď sa uvedomia a rozhodnú sa, čo vlastne chcú. Stačí len prestať byť zmätený. Ak nie vo všetkých, tak aspoň v niektorých veciach. A potom to bude fungovať. Theroux je herec, ktorý mal možnosť stvárniť rôznorodé postavy. Na režisérskom poli je to tvorca s veľmi špecifickým rukopisom. Dedication rozpráva sa o spisovateľskom bloku, smrti, láske a živote. Takže mi dáte za pravdu, že je to typický kotlík na romantickú komédiu. Lenže po uvarený a ochutnaní, je to iná romantická komédia na akú sme zvyknutý. Je to viacej pri zemi. Viacej minimalistické. Viacej uveriteľné a viacej úprimné. A kupodivu chutí lepšie ako tie komédie pred tým. Možno je to film o ktorom sa nebude veľmi hovoriť, ale keď ho náhodou niekto vo vašom okolí spomenie, môžete do diskusie prihodiť niekoľko vlastných pocitov a dobrých slov. A v rámci toho, si nemôžete priať nič lepšie.