JohnFarst

Po priemerných akčňákoch ako Skala a Armageddon chcel Bay konečne natočiť svoj veľký film. A rozhodol sa to urobiť pekne po svojom. Až tu sa naplno prejavila jeho povestná megalománia, pretože povedzme si úprimne, Pearl Harbor je ´väčšie´ a ´odvážnejšie´ dielo ako smiešny Armageddon. Obsadil si tu celkom zaujímavých hercov (možno až na Afflecka) a ako inšpiráciu si očividne zobral Titanic. Podobenstvo s TItanicom si počas filmu všimnete hneď niekoľkokrát ale najmarkantnejšie je to poznať pri napadnutí Harboru a pri scénach keď sa vojenské lode prevracajú a potápajú - totálny Titanic. Lenže tí zaujímaví herci nemajú vďaka priblblému scénaru, ktorý im do úst vkladá niekedy až smiešne naivné repliky, vôbec čo hrať. Romanca na pozadí japonského útoku na Ameriku vôbec nefunguje a nejakú chémiu medzi trojuholníkom Affleck-Beckinsale-Hartnett by sme hľadali márne. Napríklad ten dôležitý zvrat kedy Rafe zistí, že Danny mu prebral milenku je až kruto rýchlo odbytý jednou scénou v bare a viac sa k problematike, až na pár viet na konci, nevrátime. Všetko hodia za hlavu lebo musia ísť zabíjať Japoncov. Trapas. Taktiež sa scénaristi mohli vyhnúť tomu prehnanému patriotizmu a pre mňa neskutočne zábavnej postave námorníka v podaní Baldwina. Bay v ošiali po megafilme očividne znova odstrčil príbeh na druhú koľaj a sústredil sa v prvom rade na prvoplánové filmové pozlátko v podobe vizuálu. Tomu sa veľa vecí uprieť nedá, efekty sú na vysokej úrovni a scény vo vzduchu sú skutočne realistické a zaujímavé. Keby sa tak venoval aj ´neakčným´ scénam mohlo to byť skutočne výborné dielo.

Hňeď na úvod treba povedať, že nie je zatiaľ na svete lepší film o UFO a mimozemšťanoch ako sú Blízke stretnutia. "Ranný" Spielberg do filmu vložil všetku svoju bohatú fantáziu a aj na vtedajšie obmedzené možnosti natočil úchvatné sci-fi divadlo, ktorému ešte aj teraz po tridsiatich rokoch môžu závidieť všetky podobné projekty. Nie je to zarážajúce, že film sa zaraďuje medzi naj vo svojom žánri aj po tak dlhej dobe, v ktorej bolo už natočených nespočetne veľa iných, technickejšie vyspelejších filmov? Nie, pretože tento film natočil jeden z najvizionárskejších režisérov modernej doby, u ktorého je už v podstate pravidlom, že nenatočí vyložene zlý film. Lenže vtedy sa toto ešte nevedelo a Steven už mal po Čeľustiach voľnejšie ruky a vďaka Bohu, že mu dovolili natočiť tento silno osobný príbeh. Pri pozeraní Stretnutí akoby ma niečo osvietilo, neviem si to vysvetliť ale pôsobivosť scén je na svojom maxime. Pri tej, v ktorej chlapec vidí nečo na dvore som mal neopísaťeľný pocit z neznáma aký som ešte nezažil. No a finálna scéna komunikácie s UFOm a prepustenia ľudí je len akousi čerešničkou na torte. Oči sa nedali odtrhnúť ani o sekundu filmu a to už mali za sebou dve hodiny nepretržitého sledovania. Neskutočné. Proste Spielberg tým, že natáča filmy aké by sám chcel vidieť spravil revolúciu v kinematografii. Každá scéna je obohatená o niečo viac, pri každej nás príjemne zamrazí a o to mu hlavne ide. A keď si dokáže krásne zrežírovať hercov ako v tomto prípade máme na svete veľdielo o mimozemskej civilizácii. Dreyfuss svojím herectvom dodáva filmu dávku tajomnosti a záhady a Truffaut si vystačí srandovným prízvukom a neodolateľným úsmevom. Williams je kapitola sama o sebe. U tohto týpka sa ani nedá určiť, ktorý sondtrack je jeho najlepší, pretože každá jeho spolupráca so Spielbergom prináša nové a nové nezabudnuteľné motívy a dychberúcu hudbu. Stretnutia nie sú vínimkou, hudba spolu so slávnym päť-tónovým motívom uzatvára kruh dokonalosti. Lepšiu poctu fenoménu ´UFO a mimozemšťania´ si neviem predstaviť.

Spielberg sa tentoraz pozrel na druhú svetovú cez americké okuliare a treba povedať, že veľmi krvavé okuliare. Nejde mu o žiadne prikrášlovanie ani sentimentalitu ale o pravdivé zobrazenie hrôz, ktoré sa vo Francúzku diali. Deň D je tu zobrazený takou silou a precíznosťou akú si len ťažko predstaviť. A najhoršie je, že sa to všetko stalo práve takto kruto. Hanks tu podáva jeden zo svojich vrcholných výkonov a je za tento film jedným z mojich naj hercov. U Spielberga je už len povinnosťou pochváliť bezchybnú réžiu ako aj kameru Januzského. Williamsova hudba ma tu pri konci dohnala až k slzám. Ryan je úprimný a silný film o hrdinstve a cti.

Cassidy a Kid je jednoznačne westernová klasika na ktorú sa nedá zabudnúť. Pripája sa tak k filmom ako Dobrý, zlý a škaredý, Winetou, Wyat Earp či Rýchlejší než smrť. Lenže niečím je tento film pre mňa ešte o málo lepší, ale čím, to si nie som istý. Neviem, či to je tou tajomnosťou, ktorá nás počas celého filmu sprevádza a stále navodzuje otázku ´Kto sú tí ľudia, čo ich sledujú?´ alebo to je bezchybná Hillova réžia t.j. vedenie hercov a príbehu zrozumiteľne a bez prešľapov. Od scény kedy to parťáci trochu preženú s dynamitom sa film stáva netradičným lebo hrdinovia zrazu nie sú neporaziteľní ale práve oni musia robiť všetko pre to aby si zachránili krk. Dvojica Newman-Redford sú sympaťáci, ktorým sa dajú prepáčiť aj najväčšie zločiny. Všetky prepadnutia robia s nadhľadom a s úsmevom na tvári takže si divák ani neuvedomuje, že nadržiava zločincom. Po presunutí do Bolívie film vôbec nestratí na pôsobivosti ba skôr začíname očakávať neistý koniec. Ten by bol kapitolou samou o sebe. Hillov nápad zastaviť scénu po výbehu a následne ´nás´ len nechať predstaviť si čo sa asi deje, je podľa mňa jeden z najgeniálnejších ťahov v histórii kinematografie. Tá scéna je tak silná a plná emócií, že len sama o sebe si zaslúži plné hodnotenie, nie to ešte celý geniálny film.

Je to zvláštne ale pri tomto filme neviem slovami popísať, prečo je to jeden z mojich osobných TOP 5 filmov. Z Pravidiel muštárne cítiť Hallstromovu úctu k filmu viac ako v jeho ostatných snímkach a to z toho filmu robí akési divadelné predstavenie na plátne. Počas celého filmu niečo nezameniteľné ´vysí´ vo vzduchu, nejaká atmosféra, ktorú by sme sami chceli-nechceli zažiť. Prekrásne filmové dielo podobne ako ´Co žere G. Grapea´ vás chytí a nepustí. Zvláštne, pretože vo filme niet nejakých excentrických dejových zvratov ani ´akčnejších´ scén, celé to stojí na dojímavom a úprimnom príbehu Homera a jeho životnej cesty. Herci a najmä Maguire hrajú svoje maximá a každá scéna je niečím zapamätateľná. Ku všetkímu treba prirátať podľa mňa jeden z najlepších soundtrackov 90. rokov od Rachel Portman. Každý tón akoby ma nadnášal nad oblaky a očisťoval od všetkých hriechov. Portman je ženský Newman. ŽIADNY iný skladateľ by k tomuto filmu nespravil lepší soundtrack ako práve ona. Bravo. Nemám viac čo dodať. Pravidlá muštárne treba vidieť a nechať sa uniesť ich pravdivosťou a úprimnosťou, ktorú nám sprostredkúvajú bez akejkoľvek škrupiny, ktorú by sme museli lúskať. Ďakujem za tento film.

Hřebejk znovu vsadil na spojenie straršej a mladšej generácie hercov čo mu už po x-týkrát vyšlo. Jirka Schmitzer tu mimochodom podáva jeden zo svojich životných výkonov a jeho neurotické nadávanie a správanie je super zahrané vynikajúcim hercom. Scény s ním a Geislerovou patria k tým najlepším. Samozrejme Milka nesmie chýbať už v tradične výborne napísanej vedľajšej roli, k čomu jej tentokrát sekundujú aj jej nepodarený filmový syn Roman Luknár a svatka Brejchová. Celkovo sa kasting aj v mladých hercoch tentokrát vydaril a napríklad starnúci Abrhám, z ktorého šarm a eleganicia len sršia, sa na svoju rolu typovo výborne hodí. Treba pochváliť tichý ale do duše prehovárajúci soundtrack, ktorý bravúrne vystihuje scény a dokresľuje ich dramatickosť alebo trpkú komickosť ako je pre Hřebejko-Jarchovské filmy príznačné. Či už krásny klavírny motív alebo duetá Hansard-Irglová. Príbeh je pekný, je o ťažkom živote ale naplnenom sne plný úsmevných ale aj ťažkých scén, netypická česká tragikomédia. Pičus s Volvom je prinajmenšom kultový a Hrušínský by mohol byť nominovaný za jedného z najhorších záporákov v dejinách českej kinematografie.

No tak ja za nostalgickú slzu v oku dávam rovné 4 * pretože Zmija je pre mňa jeden z najlepších krimi seriálov deväťdesiatych rokov je podľa môjho názoru omnoho inteligentnejšia ako Kitt. Hlavne tieto prvé diely sú svojou noirovou a temnou atmosférou neprekonateľné a čo sa týka samotného nápadu - je vynikajúci. Síce prevrátený zo všetkých strán ale nadmieru pútavý. Zloduchov tu nehrajú typickí blbečkovia čo chcú zničiť mestá a svet ale ľudia, čo svoje činy vedia vždy racionálne vysvetliť. James McCaffrey je od tých čias môj seriálový hrdina a je škoda, že o ňom už nie je moc počuť. To spojenie temná minulosť-"svetlá budúcnosť tj. Payton vs. Astor je krásne zahraná aj na seriál. P.S. prepáčte mi tú chybu v Obsahu (Michael Payne) asi som moc myslel na McCaffreyho v jeho úlohe Maxa Payna :-)

Keď som ten film videl ako malý v telke, bol to pre mňa trillerový vrchol. Nieže by som si to teraz nejak presne pamätal ale viem, že ma scéna s prasačou hlavou v kolíske totálne vydesila. Rob Lowe tu podáva na tv film výborný výkon no a Coleova postava vyšinutého študenta je presne podľa mojich predstáv - navonok neviniatko, vnutri bezcitný hajzel, ktorý sa nestráni ničoho. Finále pekne vygraduje do celkom logického záveru. Keď niekedy uvidíte v programe, že to budú dávať, dajte tomu šancu a pozrite si to určite vás to zaujme.

Budem sa snažiť neopakovať to všetko čo tu už je napísané aj keď sa to v podstate nedá. Krstný otec je kapitola filmu sama o sebe. Je to film inteligentný, napínavý, romantický a mafiánsky zároveň. Jedno z najzásadnejších diel v histórii filmu v ktorom márne hľadáme chyby a aj keď tu snáď dve sú nejde o chyby v scénari ale iba o zlé uhly kamier čiže chyby technického rázu. Akoby tu všetko bolo 100 percentné, nič nie je na škodu, všetky scény majú zmysel až do poslednej sekundy. Hereci hlavných predstaviteľov hrajú majstrovsky svoje životné roly, ktoré už nikdy neprekonajú. Premena Pacinovho Michaela z dobrého chlapca na Dona Corleoneho je pôsobivá a mrazivá prinajmenšom ako premena Anakina v diabolského Vadera. Hudobný doprovod nám už tak zľudovel, že mnohý ani len nevedia, že je to hlavný motív práve Krstného otca, je prekrásny, smutný a plný talianskeho ducha. Právom jeden z najviac oceňovaných filmov, netreba čítať tieto recenzie radšej si pozrite Krstného otca či už prvý alebo stýkrát. A to ešte stále nič nieje oproti knihe...

No spolu s Godzillou a 10,000 BC sa Deň nezávislosti radí k tým slabším kúskom Emmerichovej filmografie. Čo je vlastne paradox, pretože práve táto rozprávočka (inak sa to vážne nedá nazvať) mu zaistila status megalomana a režiséra zárobkových filmov. Lenže čo je na tomto filme vôbec dobré? odpoveď je Will Smith a vizuálne efekty. Nič viac nič menej. Smith ma svojím uvoľneným herectvom a pekelne dobre napísanými hláškami pokaždé dostane do varu a možno aj preto nedám 2 * ako by som spravodlivo mal dať. Efektom vzdal hold už aj sám Dr. Evil z Powersa takže niet čo dodať - revolúcia modernej éry. Všetky výbuchy, strely mimozemské lode a vzdušné prestrelky vyzerajú vážne realisticky. Inak je ale film plný srašného amerického pátosu a najväčších nezmyslov a nelogickostí. Aby svet zachraňoval americký prezident v stíhačke po boku večne ožraného poľnohospodárskeho dedka, ktorý lieta na dvojplošníku? No ďakujem pekne. Bill Pullman by za svoj prejav zasluhoval malinu. Neškodná zábavka, ktorá ale vždy pobavý. Neviem ako je to možné, ale je to tak.