Arsenal83

Veľmi úzka a nenápadná séria, ktorá si vybrala 4 mestá a na ich príklade znázorňuje, ako sa zmenil ráz mesta zničeného bombardovaním. Le Havre z prvej časti je vynikajúcim príkladom obnovy, zároveň aj trochu šokujúcim dôkazom toho, že ho nezbombardovali Nemci, ale sami spojenci, konkrétne britský gererálporučík John Crocker. A ten nechal vybombardovať prístav aj centrum mesta, zanechal tisíce mŕtvych, avšak história len sucho konštatuje: "Strategický význam tohto zničenia nie je jasný : prístav bol už nepoužiteľný a nemecká posádka 12 000 mužov sa nachádzala na výšinách, zatiaľ čo generálny štáb sídlil ďaleko od centra mesta..." Takto sa z historického mesta stala dnešná, moderná podoba Le Havre, ktorá s pôvodným charakterom už nemá nič spoločné. Varšava, Londýn a Berlín sú zas ďalšie samostatné prípady, každý zo svojím špecifickým osudom.

Takmer do detailu okopírovaná predloha, ktorá jej znalca nemá čím prekvapiť, ale z hľadiska porovnania stále vysoko kvalitná mysteriózna psychárna, ktorá skladá svoje kúsky veľmi pomaly a to neustále lavírovanie medzi ilúziou a realitou dokonale udržuje pozornosť. Rovnako ako v originále len ten sci-fi koniec mi nedovolil dať plnú paľbu.

Správny archeológ nemusí štetinkami kefovať len staré mŕtvoly. Pri troche šťastia sa podarí aj masový hrob vo švédskom lese chvíľu líznutý o motorovú pílu, aby to nakoniec dopadlo celé úplne inak. Príbeh je riešený skupinou, ktorá spolu veľmi nesedí a nevychádza, no a namiesto typickej atmosférickej detektívky, na ktoré sme si tak zvykli, dostávame dialógovú smršť, niekedy až uspávajúcu. Aj vzhľadom na potrebu bdelosti si preto už pokračovanie s iným režisérom - Morden - nepozriem.

"Počas nemeckej okupácie v Litve bolo vyvraždených viac ako 200 tisíc Židov. Počas sovietskeho obdobia bolo viac ako 260 tisíc Litovčanov deportovaných do sibírskych táborov a osád." Toto hovorí za celý film a nech je nosná línia v tomto období melodramatická, či temne romantická, absolútne to nevadí a Julija Peresild je jedna z top ruských herečiek, strihla si rolu aj vo výbornom seriáli Zulejka otvára oči, kde jej osud tiež historicky silne a smutne korešpondoval s realitou, tak ako tento. A treba pochváliť a uznať - časť ruskej verejnosti sa postavila voči tomu, že film dáva na roveň nacistické besnenie a následné Stalinovo šialenstvo. Lenže ono to tak naozaj bolo a je len dobré, že to ruský filmár takto priznáva. A aj že to vyhladzovanie židov nebol len výlučne nacistický program, ale v Pobaltí našiel príliš ochotných následovníkov, pri ktorých sa aj esesáci zbľuli z tej surovosti. Rovnako tak na Ukrajine. Pardon, vlastne na Ukrajine nie, tam bola vždy sloboda, transparentnosť a demokracia. Aj Bandera so Šimečkom by vedeli potvrdiť.

Dobre situovaný beloch neznáša svoju civilizáciu, pretože mu nevie pomôcť z depresií a tak šup ho útek až do Peru za šamanmi, rozumej sfetovanými Indiánmi. V dokumente padnú aj rozumné myšlienky, ako že konzumný spôsob života nás zabíja, že farma biznis funguje pre zárobok, nie pre pomoc ľuďom, ale kvôli tomu sa hned stať hipsterom? Navyše, kto z bežných ľudí má na to, aby šiel za nejakou rastlinkou do Peru? Bežný človek Indiána uvidí maximálne vo Vinnetuovke, kde blažene obdivuje, ako červenokožci z trojhodinových stôp v prachu dokážu vyčítať, koľko koní prešlo touto oblasťou, ktorý kôň v poradí kríval, ktorý kôň mal na sebe jazdca a ešte aj ktorý jazdec mal na sebe brašnu. O tom žádná. Každopádne tieto indiánske spevy, ktoré prechádzajú až do pomaly hulákania z Legendy o vášni, som nemusel toľko počúvať a keď chcem vidieť Indiána v rauši, stačí mi zájsť na Luník IX, do Ostrovan, Žehne, či iných živých múzeí pravekých kultúr. A že bol toluen teraz v akcii!

Filozofický duch filmu bol zabitý ukrutným finále, ktoré tiež končí rozumbradovo, ale žiaľ je pridlhým žvástaním. V podstate to nie je film o SNP, to, čo sa tu udeje, by sa kľudne udialo  v akejkoľvek vojne, dovolím si povedať, že aj v rukojemníckej dráme by sme kľudne taký scenár napísali. S mnohými myšlienkami sa dá súhlasiť, s inými polemizovať, iné sú vypovedané len tak, aby reč nestála, ale z toho prefilozofovania je dej v podstate žiadny a postavy zbytočné. Na čo je tu behajúca Hilmerová, ktorá nemá za celý čas jednu jedinú repliku? A prečo má Farkaš mundúr z prvej svetovej, dokonca nápadne sa podobajúci na nemecký Friedensrock? Vrcholom nevkusu je dať takú bandu ako Kemka, Jakab, Miezga hrať nacistov? Pre pána, to bola kvalitná komédia, lenže nechcená. Títo chlapci nedokázali v Partičke zahrať ani kvetináč, kto by im ešte uveril tvrdých náckov? Ako literárne dielo s prerušením všeobecného rázu o tom, že každý Nemec bol neľudský, to je celkom úspešná úvaha, ale filmovo je to skôr útrapné lopotenie sa dvojmetrovým snehom.

Dedičstvo, veľké peniaze a znovu nájdené sestry. Ale len o to tretie v skutočnosti ide. Všetky ostatné ponuky na možnosť urobiť z premisy nejakú akčnú naháňačku, prípadne záhadu, odhaľovanie tajomstiev, to všetko ostalo zanechané a dej vedie len k tomu, aby sa sestry začali páčiť jedna druhej. Nie je to vtipné, zaujímavé ani dramatické.

Miroslav Bázlik v poslednej časti: "Malomeštiactvo je permanentný stav slovenskej spoločnosti." Alebo aj: "Nemám rád kapitalizmus. Všetko sa v ňom meria peniazmi, a to podľa mňa nepodporuje kultúru."

O splnenom sne. Ale len na krátko. Z nuly sa môžeš stať hrdinom a potom byť hrdinom dlho, predlho, len to už nejak necítiš. Pre mňa lepší kúsok bol ten s Bullock - Splnený sen - ale aj o tom sa ukázalo, že bol prepálený a končí žalobami od nenažrancov. Tento obsahuje aj kresťanské základy, čo mne vôbec nevadí, ale vzťah k športu buchnátovania si neviem akosi získať, postava mi nesympatizovala a stále ma viac zaujíma to nevysvetlené - ako sa ten chlapec a z akého dôvodu dostal do protismeru, pretože to doteraz nie je akosi vysvetlené a nehoda bola jednoznačne jeho chybou.

Spočiatku sa to podobalo na Diabol nosí Pradu, joj, ale to skutočne tak prvých päť a pol minúty. Potom nastúpila pokroková úderka a nadelila nám, ako to vo Francúzsku v skutočnosti je a že je to tak správne. A kto by nesúhlasil, toho zmlátime svätými knihami, ako O historickom materializme Karla Marxa, Korán či program Progresívneho Slovenska. Aj preto sa tu popri sociálnom príbehu o Popoluške bez mravov dozvedáme, že kto si neváži Arabov či ešte pigmentóznejších, je špinavý predsudkár a v prípade ženy sa mu má okamžite ospravedlniť minimálne hodinou oplodňovacích rozkoší, po ktorých príde dieťa, ktoré naozaj "ani vlastná mať nespozná". Ale čo už, láske nerozkážeš, navyše je tam výhoda byť ženou v slobodnom islame. Rovnako tak no, no, no, čo i len naznačiť, že by nebiely mohol kradnúť, to je odpudivý rasizmus. Ako vrchol nášho osvietenia však zistíme, že aj pri tom slove žena musíme byť veľmi opatrní, pretože nakoniec vlastne sledujeme jasného chlapa s hlasom skoro Louis Armstronga, no on hovorí v ženskom rode a my sme zase ostali s dlhým nosom, pretože sme tak ľahkú hádanku, ktorým zo 72 pohlaví vlastne je, opäť neuhádli.