Kajagogo

Ťažko mi je k tomu... Seriál som „schrupol“ hneď pri jeho prvom uvedení v TV a zanechal vo mne značne rozporuplný dojem...Keďže uvedenie seriálu sa v podstate kryje s obdobím, keď som po páde režimu začal jazdiť po svete a okrem iného začalo aj moje  stretávanie s bývalými čs. emigrantmi (vtedy vládla ešte nádej, že by tu niekedy mohlo byť nejaké civilizované štátne zriadenie, takže sa Čechoslovákov neštítili), môžem povedať, že seriál je v princípe pravdivý. Úteky cez hranice na hrane prežitia, katastrofálne pomery v utečeneckom  „lágri“, úľava po umiestnení do vidieckych penziónov, nenávisť miestnych k „Ossis“,  navyše  okorenená zlobou Sudeťákov predovšetkým voči Čechom (to tam však scenárista Kohout nemohol dať, Nemci by mu na to nedali peniaze), ťažké začiatky v cudzine.  Prostriedky, ktorými sa to  autor scenára snažil vyjadriť,  nahliadam však ako značne rozporuplné. Slováci sú znázornení archetypálne - sprostí ako debna gitu, slovenskí pohraničníci bohujú a divia sa, keď stretnú na hranici herca, ktorého pred chvíľou videli v televízii. Ad illustrandum by som chcel podotknúť, že som v dobe seriálu (zrejmé 80- te roky) bol na základnej vojenskej službe a ten fakt, že sa seriály a filmy točia vopred a neprehrávajú sa naživo niekde v štúdiu,  vedeli aj Rómovia z východného Slovenska.   Podobne na mňa pôsobil ten chlapec,  pohraničník zo Slovenska. Už scéna, že by do hraničného pásma pustili kosca z civilu, nevyzerá veľmi pravdepodobne. Také práce robili sami pohraničníci, bola tam hromada preverených chlapcov z vidieka (venkova), ktorí podobné práce (kosenie vysokej trávy, výrub náletových drevín, všetko kvôli možnosti schovať sa) v  pohode zvládali. Chlapec - pohraničník  jedná totálne protizmyselne, najprv flagrantne poruší vojenskú prísahu tým, že prosto zahodí samopal a  ujde za hranice, potom sa pred agentmi tajnej služby vyhovára  na prísahu, keď im má oznámiť rozmiestnenie stráží a iné veci na hranici. Navyše sa zbabelo vyhovára na to, že sa po každom úteku i tak všetko mení. Nepochopiteľné... Postava pána Zedníčka (kúzelník) predvádza starý trik s hodinkami, ktoré akože nenápadne  ukradne, akurát že to bolo možné vtedy, keď sa hodinky nosili vo vrecku vo veste a nie na ruke. Neverím, že by bolo možné rozopnúť remienok na ruke a stiahnuť hodinky bez toho, že by si to človek všimol. A takýchto paradoxov bolo v seriály poviacero... Za mňa slabé 3 hviezdy.

„Neexistuje iné také mesto ako New York. Ak ste krásavec a vyjdete na ulicu, do hodinu stretnete minimálne desať  podstatne krajších ľudí ako ste vy. Ak si myslíte, že ste najškaredší človek na svete, stretnete v New Yorku do hodiny minimálne 10 ľudí škaredších ako ste vy. Podobne je to s mudrákmi, hlupákmi, slabochmi, silákmi,   atď. atp.“ napísal môj obľúbený americký spisovateľ John Steinbeck (myslím, že to boli Toulky s Charliem, ktoré som čítal vo vynikajúcom českom preklade). Dobrácka paródia  cowboya John Buck zrejme Johna Steinbecka nečítal, ak vôbec niekedy v živote niečo čítal, preto sa domnieva, že so svojím výzorom urobí vo Veľkom Jablku dieru do sveta ako gigolo (pôvodne platený spoločník, tanečník, neskôr viac mužský prostitút).  V tom sa však tragicky mýli. Na životnom úspechu mu nepridá ani stretnutie s ďalším životným skrachovancom Enrico Salvatore Ricco Ratsom vo vynikajúcom stvárnení Dustina Hoffmana (asi dva- tri roky po  prvom vzhliadnutí tohto filmu som filmy s Dustinom Hoffmanom vôbec nemohol pozerať, natoľko bola jeho úloha výdrbka spoločnosti uveriteľná).   Joe Buck sa v tomto delikátnom odbore podnikania príliš  nechytá, ženy  skôr využívajú jeho bezbrehú naivitu. Nakoniec skončí tak,  že mu robí orálny sex ďalší muž (častý osud gigolov, keď nie je naporúdzi dostatok platenia chtivých žien). Ale aj to je neúspech. Nemá cenu ďalej rozpisovať zápletku diela, venovali sa tomu už pomerne zasvätene moji kolegovia. Dobrácka tvár hlavného predstaviteľa mi na cowboya pri prvom vzhliadnutí  príliš nesedela (Texasania bývajú hranatejší), až neskôr som sa dozvedel, že Jon Voight má po   otcovi slovenský pôvod (Jano Vojtka). Mimochodom na tú úlohu vidieckeho (venkovského) balíka sa fakt hodil. Kto by lepšie mohol stvárniť cowboya (a dobráckeho drbka)   ako Slovák pôvodom? Na záver by som len dodal, že v roku vzniku filmu (1969) a nedlho po tom začínali v Amerike mnohí Čechoslováci, z emigračnej vlny 1968-69. Mnohí práve v New Yorku. Nefňukali, neplakali, „makali“ ako „šróby“ na nákladnom aute (slovenské robotnícko/šoférske prirovnanie na tvrdo pracujúceho človeka). Pritom mnohí sa učili reč a získavali kvalifikáciu za chodu. Vypracovali sa, lebo chceli. Je o tom aj dosť spomienkových videí na Youtube.  Že človeka zdravého a schopného pracovať (to Joe Buck hádam bol) má každý na háku je vecou výchovy a protestantskej pracovnej etiky. WASP (bieli anglosaskí protestanti) túto životnú  filozofiu prosto vnútili všetkým prisťahovalcom a preto boli Štáty minimálne do konca osemdesiatych rokov tým, čím boli.  Dnes je to podľa vyjadrenia samotných Američanov dosť iné.  Za herecké výkony a hlavne vynikajúcu pesničku Harryho Nilssona (Everybody´s Talkin´) 4 hviezdy.

Tak nám do ČSSR (pre mladých: Československej socialistickej republiky) dorazil civilizmus. Akoby scenáristom bol  skutočný Walt Whitman „šlehnutý“ Stanislavom Kostkom Neumannom.  Len s maličkým meškaním. Ten film som videl za „socíku“ viackrát, vždy v nedeľu vo Filme pre pamätníkov (názov relácie). Na mňa, ako na chalana zo stredne veľkého okresného mesta prirodzene urobila dojem jazda taxikára po Václavskom námestí, kde svietia neóny ako niekde v LA. Veľmi sa mi to páčilo. Prostredie letištnej lobby  s nablýskaným kávovarom, z ktorého majster Menšík  dostáva kávu, pôsobilo ako z iného sveta.    Najväčší dojem na mňa učinila poviedka s majstrom Brodským  a malým čiernym dievčatkom, ktoré mu prirastie k srdcu (pani Karla Chadimová v úlohe letušky bol príjemný bonus, presne tak som si vysnené letušky predstavoval). Celé prostredie pôsobilo skutočne exoticky, najmä na chlapca, ktorý túžil cestovať po svete (trebárs „len“ ako montér fabriky v našom meste). Na konci poviedky som bol ako mladý dosť smutný, hoci teraz  si myslím,  že záverečná rozluka  bolo to najlepšie, čo mohlo oboch postretnúť. Už len vzhľadom na temperamentnosť a hyperaktivitu černošských detí, pochybujem, že by také dieťa osoba hraná majstrom Brodským zvládala.  Jemný rasizmus poviedky (dnes by ju woke aktivisti zarazili) mi v tej dobe unikala. Poslednú poviedku som príliš nepobral. Pokladal som ju skôr za pantomímu ako činohru. Odporúčam  nostalgikom  alebo mladým, ktorý  by chceli vidieť, ako sa v Prahe kedysi žilo (i keď sa to týkalo len pomerne  úzkeho okruhu ľudí exkluzívnych povolaní).