Dadoas

Ďalšia skvelá epizóda, ktorá má gule! Fanúšikovia nemenovaného patriota z The Boys sa potešia aj pobavia.

Od tretej epizódy je to poriadne rozbehnuté, nič tomu nechýba. Nedokážem však opomenúť ten čudný strih na konci.

Celý príbeh by sa dal spracovať ako tridsať minútový short film. Naťahovanie fabule do týchto rozmerov filmu uškodilo. Slabý podpriemer. Tri hviezdy dávam (s privretým okom) vďaka maskám a vizuálu.

Mladšie nenáročné publikum to bude baviť viac. Spracovanie a scenár v pohode, ale nie pre dospelých.

Romantizovaný príbeh o eskimákovi a jeho rodine. Začnem hneď takto; dokument nie je úplne až tak autentický. Rodinka, ktorú môžeme vidieť v dokumente, nie je v skutočnosti rodinka. Často sa tu objavia kamaráti Nanuka ale to je asi tak všetko. Flaherty tu zábavne, a až príliš idealizovane, zobrazil každodenný život Nanuka a zároveň zánik tejto kultúry. Inscenácie sú vo filme viditeľné ale nemyslím si, že by to bolo zle. Práveže naopak, inscenácie tu často zobrazujú zaujímavé veci, jedna z nich je aj vtipná (Nanuk vyťahujúci celú rodinku zo svojho kajaku alebo stavanie iglu). Na snímok sa veľmi dobre pozerá aj bez zvuku, jediné čo sprevádza obraz sú medzititulky a doprovodná hudba. Tá navodzuje skvelú atmosféru napätia pri love a pocity veselosti pri jeho úspešnom zakončení. Zinscenovaný príbeh eskimáka Nanuka, po ktorom bola neskôr pomenovaná zmrzlina na paličke, sa naozaj oplatí pozrieť. Vek dokumentu je naozaj len bezvýznamné číslo, ktoré divák nemusí brať vôbec na vedomie, pretože sa pri ňom dokáže zabaviť lepšie ako na podaktorých iných dokumentoch zo súčasnosti.

Detaily, detaily a znova detaily. Snímok vytvorený prevažne z detailných záberov. Tie majú zdôrazňovať duševné rozpoloženie hlavnej postavy - to bol vlastne aj Dreyerov zámer. Tento film nie je v skutočnosti ani tak hraný, nie z nehumánneho hľadiska v ktorom režisér trýznil Mariu Falconettiovu aby dosiahol excelentné herecké výkony, ale skôr z toho dôvodu, že tento film dokumentuje duchovnú stránku utrpenia Johanky z Arku. V tomto filme sa ako v jednom z prvých zobrazuje technika "Dutch shot" - mierne diagonálne snímanie postáv pre stvárnenie určitej duševnej nestability. Duševnú nestabilitu tu môžeme chápať v podobe utrpenia. To tu páchajú tí, od ktorých by sme to mohli očakávať najmenej. Je to cirkev a jej stredoveké praktiky súdenia a trestania. Johanka tu vystupuje ako druhý Ježiš Kristus. Je očividné, že príbeh je totálne skrátený, keďže sa v skutočnosti odohrával oveľa dlhšie - Dreyer tu niekoľko dňový proces napchal do jedného dňa a presne to je problém tohto filmu. Film je z jednej polovice len jeden veľký detail na Johanku a jej slzavé oči. Určite nie som jediný, komu to pri sledovaní filmu liezlo na nervy. Polhodinu stále len a len plač. Chápem, že postava je úplne v psychickej nepohode, ale táto dĺžka by sa dala jednoducho skrátiť a filmu by to vôbec neuškodilo. Na druhú stranu oceňujem, že režisér skrz detaily na Johanku, pracoval s jej tvárou ako s ikonou svätých. Film je z určitého hľadiska veľmi výnimočný ale mohol byť aj lepší. Najviac mu ubližuje scenár v skrátenej verzii skutočného diania. Druhá polovica filmu je na tom už lepšie, a príbeh sa posúva od Johankinho plačúceho výrazu - ALE STÁLE SA TAM OPAKUJE - k veľkému finále. Finále - naplnené napätím a ľútosťou za Johanku - je podľa môjho názoru na filme najlepšie. Pri jednej scéne tu bral inšpiráciu od Ejzenštejna, konkrétne Krížnik Potemkin - ľudová vzbura. Celý snímok je rovnako inšpirovaný aj nemeckým expresionizmom, je nakrútený v jeho duchu. Johanka na záver končí podobne ako Ježiš Kristus na kríži.

Improvizačný, uspávajúci a nepochopiteľný film. Improvizácia tu niekedy veľmi bije do očí, až si myslím, že tomuto filmu škodí. Uspávajúce - nesúrodé - dialógy postáv Michela a Patricie (Belmondo a Sebergová) sú nudné a stále o tom istom. Michel, "drsňák", uchádzajúci sa o Patríciu od nej stále vyžaduje jedno a to isté. Je to priam otravné počúvať. O to otravnejšie je, že sa v tom Belmondo veľmi neposúva ďalej a stále trvá na svojom. Patrícia, mrcha, sa s ním len hrá a má ho za svojho fackovacieho panáka. Vývoja postáv sa tu divák dočká horko ťažko. Mrcha ostáva mrchou. Jediný kto sa vývojovo posunul je Michel. Toho už nebaví ďalej utekať pred políciou a cíti sa byť z toho uťahaný. Nepochopiteľné tu boli (pre mňa) pocity Sebergovej. Tá nevie, či Michela miluje a či nie. Výsledok tohto ľúbezného dua nie je veľmi zarážajúci a už vôbec nie dych berúci. Tento film si nezaslúži až takú pozornosť, a to rozhodne nie je najhorší! Skrátka mi príde, že tento Godardov snímok je až príliš "overrated".

Dávam 3/5 za nápad a originálne spracovanie tohto experimentu.

Blue Velvet „Keď nájdete na zemi odrezané cudzie ucho, nechajte ho radšej tam.“ Film o boji dobra so zlom sa začína predstavením prostredia ľúbezného amerického mestečka, kde sa pod povrchom dejú rôzne formy zla, napríklad v podobe úchylnej drogovej sekty. Hlavný hrdina (Jeffrey, ktorého stvárnil obľúbenec Davida Lyncha Kyle MacLachlan – môžeme ho vidieť tiež v Lynchovom počine Twin Peaks) nachádza predmet, ktorý ho vťahuje pod “povrch“ tohto mesta. Stretáva sa s Frankom (Denis Hopper), ktorý zosobňuje čisté zlo, alebo s Dorothy (Isabella Roseliniová), prežívajúcu ťažkú traumu. Taktiež sa stretáva s Benom, hlavou drogovej sekty. Jeffrey sa snaží najskôr sám, ale neskôr aj v spolupráci s miestnym detektívom Williamsom – tatkom krásky menom Sandy (Laura Dernová), ktorá sa nakoniec istým spôsobom zapletie do týchto problémov – bojovať proti zlu, ktoré sa nachádza pod povrchom na prvý pohľad milého mestečka. Režisér David Lynch je inšpirovaný filmom “Čarodejník zo zeme OZ“ a v niekoľkých jeho snímkach môžeme nájsť s ním istú podobnosť. David Lynch sa pri svojej tvorbe snaží spôsobom nakrúcania a režírovania vybudovať pocit sna/nočnej mory. Do toho je zahrnutá aj Psychoanalýza Sigmunda Freuda. Do väčšiny svojich diel (Mulholand Drive, Lost Highway, Inland Empire) pridáva abstraktné až surrealistické prvky. Do filmu dáva aj niečo zo svojho života, od nepríjemných situácií až po vlastné pocity a vzťahy s ľuďmi – napr. teenager zaľúbený do dvoch dievčat, Dorothy a Sandy alebo osudové rozhodnutia postáv v rámci citových vzťahov. Taktiež rád pracuje aj s prostredím, spomeňme film Eraser head, 1977 – kde pojednáva o svojich skúsenostiach zo života vo Philadelphii. V Blue Velvet tiež pracuje s prostredím a to takým spôsobom, že využíva na nakrúcanie svoju obľúbenú reštauráciu, do ktorej chodil každý deň po dobe sedem rokov.  Jeho hlavným motívom je myšlienka, že žijeme vo sne. Lynch je snami veľmi fascinovaný. Pri tvorbe na scenári pracuje s rôznymi metaforami a symbolmi. Jedným z nich je drozd, ktorý symbolizuje lásku a dobro. Na druhej zápornej strane sú tu chrobáky pod povrchom, ktoré znázorňujú zlo pod povrchom v meste (“chrobák“ Frank v Lumbertone - s jeho príchodom prichádza aj tma). Záber s mŕtvym, plesnivým uchom (špinavé mesto pred očistou). Záber s živým a zdravým uchom (mesto po očiste). Taktiež aj zhasnutá sviečka, ktorá znázorňuje prítomnosť zla alebo vyhasínajúcu naivitu postavy Laury Dern. S postavami sa Lynch vyhral tiež zaujímavým štýlom. Do scenára dal postavy ako Jeffrey, ktorý znázorňuje zvedavosť, nevinnosť a spočiatku aj čistotu. Dorothy predstavuje traumu, je to zničená a poškodená žena. Frank  znázorňuje zlo (presnejšie úchylného psychopata, ktorý by “vojel“ všetko čo sa hýbe. A nakoniec ako ďalšiu zaujímavú postavu tu máme Bena, ten predstavuje sen. Scenárista prepája dosť často obraz so zvukom. V Lynchovej tvorbe je zvuk rovnako dôležitý ako obraz, v Blue Velvet však prepája hudobné skladby priamo s postavami a dejom. Túto vlastnosť môžeme vidieť pri Benovi (reprezentujúcom sny) ako si pospevuje skladbu In Dreams (Roy Orbison) – a okrem toho aj David Lynch dáva najavo divákovi fakt, že naozaj pracuje s istou sniacou náladou a že jeho filmy tvorí pomer obrazu a zvuku 50:50. Vo filme je použitá aj populárna skladba Blue Velvet, ktorá je tiež vďaka textu prepojená s  dejom filmu. Zaujímavá je najviac práca s postavami Jeffreyim a Frankom. Sú to kontrastné, protichodné postavy, ale veľmi fascinujúci je fakt, že Jeffrey sníva o úplnom opaku toho, čo je jeho život. Je to teda tak aj u Franka? Na toto divákovi vie zodpovedať širšia štúdia (už spomínanej) Freudovskej psychoanalýzy.  Na filme spolupracoval aj kameraman Fredrick Elmes, ktorý pracoval aj na Lynchovom filme Eraser head v roku 1977. Zábery tvoria presvetlené alebo tmavé scény (predstavujú sny/nočné mory – hrá tu veľkú úlohu osvetlenie), ktoré sú sprevádzané dlhými napínavými sekvenciami s veľmi intenzívnymi zdeformovanými a nezrozumiteľnými zvukmi a hudbou. Tie na diváka pôsobia niekedy veľmi nepríjemne a ten dostáva chuť “sa zobudiť“. Vo filme využíva aj záber na cestu, ktorý neskôr použil v ďalších jeho snímkach, napr. Lost Highway – rýchlo utekajúca cesta pred divákovým zrakom. Pri napínavých scénach nevie čo od Lyncha čakať, pretože v jeho filmoch je možné naozaj všetko. Režisér tu využíva aj prvky brutálneho násilia, vulgarizmov, drogové prostredie a zvrátené psychopatické a úchylné sekty. David Lynch o svojej tvorbe a o tom, čo ho nej viedlo, hovorí v svojej knižke Big Fish, kde sa fanúšik jeho filmov môže dozvedieť viac vecí o tomto podivnom, ale fascinujúcom umelcovi.  Film je vhodný pre divákov obľubujúcich tvorbu Jána Švankmajera, ktorý tiež vychádza zo surealistickych myšlienok. Tento film sa určite oplatí pozrieť ak obľubujete motív snov. A na záver malé ponaučenie: „Nehľadajte odrezané uši (vstupenky do skazeného sveta undergroundu) ak sa nechcete zapliesť s psychopatom Frankom Boothom.“

Pulp-fiction: Historky z podsvetia „Vždy sa musí niečo pos*ať“ Pulp-fiction, film od režísera, ktorého môžeme poznať aj vďaka filmu Reservoir dogs. -(v záberoch je vidieť dosť veľká podobnosť) Áno je ním Quentin Tarantino. A aj v tomto filme zaujal široké publikum z celého sveta. Už v úvode filmu nás scenárista vťahuje do diania a filmu pomocou dlhých ale napriek tomu zaujímavých dialógov – a to scéna s Honey Bunny a Pumpkinom (Amanda Plummerová a Tim Roth) alebo scéna v aute s Vincentom a Julesom (John Travolta a Samuel L. Jackson). Príbeh je vyrozprávaný nechronologicky (začína sa koncom). V príbehu sú nám predstavené viaceré postavy, ktoré niečo spája v súvislosti s dejom, postavy sú nám zobrazené väčšinou v dvojiciach a každá dvojica je jedna časť príbehu, a sú nám podané skrz (už spomenuté) dlhé zaujímavé dialógy, ktoré nám odkrývajú ich jednotlivé vlastnosti a názory. Príbeh je teda rozdelený na epizódy (presne tak ako to je aj v jeho ďalšom diele napr. vo filme Osem hrozných), Tarantino do neho zakomponoval výrazne postavy: Pobožný černoch Jules – verí na zázraky, je to nájomný zabijak a gangster (prejde veľmi značným a viditeľným vývinom svojej osobnosti a smerom, ktorým sa chce v budúcnosti uberať).  Biely týpek Vincent – Julesov parťák, fičí si na heroíne a neverí na zázraky , ktoré Jules obhajuje. (vďaka týmto kontrastom vzniká zaujímavá konverzácia a platí to že protiklady sa priťahujú a táto dvojica funguje dokonale v rámci príbehu) Bonus: vždy keď ide na WC niečo sa pokašle (táto špeciálna Vincentova vlastnosť sa nachádza vo filme konkrétne trikrát a teda jedenkrát v každej epizóde). Bosá frajerka gangsterského bossa Mia – Marselusova priateľka, jej nohy sú viac než posvätné a Marselus je ochotný kvôli nim zabíjať (tiež tu máme veľmi zaujímavú vlastnosť tohto filmu, ktorý vie aj z maličkosti spraviť obrovskú tragédiu, napr. scéna kde Vincent zašpiní Jimmiemu uteráčik od krvi), Mia si tiež fičí na drogách, konkrétne na kokaíne. Vo filme sa tiež objaví samotný režisér a scenárista Quentin Tarantino v úlohe Jimmieho, – Julesov kamarát – ktorý pomáha Julesovi a Vincentovi dostať sa zo šlamastiky, ktorú napáchal Vincent. Tiež sa pri tejto postave objavujú veľmi zaujímavé dialógy medzi postavami a to konkrétne o káve. (Je to skrátka bohatý film na zaujímavé konverzácie) Ďalej tu máme boxera Butcha (Bruce Willis), ktorý pracuje pre Marselusa – s jeho nevinnou až detinskou priateľkou Fabienne tvoria tiež veľmi kontrastný pár, ktorý sa navzájom dopĺňa. Butch je drsný tvrdý chlapík, ktorý nemá čas na riešenie teologických otázok ako Jules a Vincent. (Jeho príbeh sa na začiatku prepája aj s Vincentom) (V tomto filme sa nachádzajú aj ďalšie zaujímavé postavy, ja som vymenoval podľa mňa tie najpodstatnejšie) Tarantino tu teda skvelo pracuje so scenárom a postavami, vrátim sa späť ku dialógom. Dialógy tvoria väčšinou bizarné témy: Miine nohy, božie zázraky a pod. – tieto dialógy sprevádzajú dlhé neprerušované zábery, ktoré (pre diváka nevedome) budujú napätie k nečakanej ešte zaujímavejšej situácií, ktorá vyústi do hlavného problému, ktorý je treba vyriešiť čo najskôr. Napätiu v danej situácii teda prispievajú aj dlhé zábery a teda istý tlak času (ktorý tvoria long take shoty) vyvíja pocit plynutia času a riešenia úplných blbostí v kolosálnych rozmeroch tým pádom uberá na čase „tik-tak tik-tak“. Taktiež sa do príbehu zamiešajú postavy od ktorých by ste možno nečakali isté akcie, ktoré podniknú. Tie taktiež vyústia do istého bizarného problému, do ktorého sa dostane dvojica Butch a Marselus. - (Strojcom problémov sú tu vždy dve postavy) – každý zaujímavý dialóg alebo akcia vedú ku ešte zaujímavejším nečakaným zvratom. Scenárista vie vybudovať aj dych berúce napätie, ktoré pôsobí zdĺhavo a tým pádom váš pocit napätia stúpa a stúpa až dokým... BUM! Šokujúci moment. Napätie a šokujúci moment tu vytvárajú Malé detailné zábery, ktoré sa približujú na tváre postáv a predmetov zahrnutých v danej napínavej situácii. Na vybudovaní napätia sa podieľa aj zvuková zložka ale v obrátenom zmysle – ticho. Ticho tu je jeden z najdôležitejších faktorov, Q.T. podobne pracuje so zvukom (tichom) aj vo filme Nehanební Pancharti.  (v budovaní napätia je skrátka majster) Q.T. vie napätie naťahovať do takého množstva, že sa váš “pohár napätia“ začne napĺňať pomaly ale cez to pretečie a voda sa z neho začne vylievať z okrajov. Šokujúci moment tvoria väčšinou prvky násilia, ktoré sa v filmoch Quentina Tarantina zobrazujú VŽDY, je to pri ňom dané ako také jeho isté scenáristické pravidlo (film Kill Bill je toho príkladom). Násilie je vyobrazené divákovi naostro, pekne priamo – o to šokujúcejšie chvíle Tarantino dosiahne vybudovaným napätím. Ale naozaj sú tieto zábery také šokujúce a odpudivé? Alebo nás istým zmyslom toto násilie baví? (stále sa pohybujeme v oblasti zvukovej zložky) – Moja odpoveď je... ÁNO! Baví nás to z toho dôvodu, že režisér pomocou zvukov robí z násilia zábavnú zložku, ktorá je o to brutálnejšia ale zaujímavejšia na sledovanie. (zase jeho spomínaný film Kill Bill v ktorom táto zložka funguje priam úžasne – zvuk noža, ktorý sa prerezáva (skôr preráža) vzduchom alebo zvuk brúsenia noža pri jeho vytasení.) Filmy ktoré sú podľa mňa v tomto najlepšie a tiež odkazujú na film Pulp-fiction : Nehanební pancharti, Reservoir dogs, Django ale hlavne Kill Bill. Náš drahý režisér Quentin Tarantino v tomto filme - rovnako ako aj v ostatných – používa výhradne svoju obľúbenú muziku, ktorú tvoria hlavne chytľavé staré hity z 70.-80.rokov. Táto hudobná zložka sa väčšinou javí ako diegetická (teda počuje ju aj postava vo filme) – a to napr. skladba “Girl, You´ll be a Woman soon“ (autor: Urge Overkill) – ktorá je použitá v scéne keď si Mia zapne hudbu a vzápätí si do nej začne pohmkávať. Alebo aj skladba “You never can tell“ – (autor: Chuck Berry). Všetka použitá hudba nie je len chytľavá ale pasuje aj do vybraného časového pásma a rovnako vie vybudovať v divákovi super náladu a atmosféru, ktorá ho núti hýbať sa s hudbou (v mojom prípade to tak bolo). V Pulp-fiction je aj odkaz na známy záber z filmu Psycho od režiséra Alfreda Hitchcocka. Konkrétne záber s autom stojacim na červenú na prechode. (samozrejme Quentin Tarantino do toho primieša trochu nečakanú reakciu vodiča sediaceho za volantom) V tomto filme scenárista používa isté absurdne obskúrne prvky: Butchove sny o rodinnom dedičstve hodiniek jeho pradeda. – sú tak absurdné až sú vtipné (podľa mňa) – na základe takýchto absurdných vecí, ktoré neskôr vyvrcholia - už ako som spomínal - z úplných blbostí a maličkostí, do maximálne tragického a veľkého problému (Butchove hodinky) – sa opäť vytvára bizarná (fakt niekedy až vtipná keď vidíme čo sú postavy ochotné spraviť/riešiť kvôli niektorým maličkostiam) ale napriek tomu zaujímavá zápletka v ešte zaujímavejšom vyvrcholení. Ku týmto zaujímavým prvkom, ktoré scenárista Quentin používa, patrí aj Jules s jeho biblickými veršami. Záhadný kufrík so satanským heslom s ešte záhadnejším obsahom, ktorý musí Jules chrániť aj holým životom. Bosá Mia a Vincent, ktorý svojím chodením na WC privoláva problémy. Môj obľúbený zo všetkých je ale bizarnosť a neobyčajnosť a zaujímavosť dialógov zvlášť ten, ktorý sa odohráva pod zemou s Marselusom a Butchom, kde Marselus povie (podľa mňa dosť vtipná hláška vzhľadom na situáciu v ktorej sa on sám ocitol): „Tvoja prdel spozná stredovek.“ Tento film má vďaka režisérovi a scenáristovi (dokonca aj čiastočnému hercovi – niečo ako Clint Eastwood alebo Ben Affleck. Aj keď skôr nie ako áno) veľa vecí o ktorých by sa dal napísať a rozviť ešte väčší rozbor filmu Pulp-fiction. Vďaka tomuto filmu som sa inšpiroval na svoj ďalší počin a myslím si, že inšpiroval určite kopec ďalších ľudí, ktorí milujú tvorbu Quentin Tarantina, určite ho odporúčam.  Pulp-fiction prichádza aj s istým poučením: „Dávajte si pozor aby sa popritom ako idete na WC neposr*lo aj niečo iné okrem vás.“