Režie:
Jonathan GlazerScénář:
Jonathan GlazerKamera:
Łukasz ŻalHudba:
Mica LeviHrají:
Sandra Hüller, Christian Friedel, Ralph Herforth, Freya Kreutzkam, Max Beck, Ralf Zillmann, Imogen Kogge, Stephanie Petrowitz, Marie Rosa Tietjen (více)VOD (3)
Obsahy(1)
Rudolf, Hedwiga a jejich děti žijí ve velkém domě s krásnou, udržovanou zahradou. Každý den slaví společnou večeří, vzpomínají na milovanou Itálii, užívají si víkendové výlety k vodě a procházky s přáteli. Zpoza zdí jejich domova se však ozývají znepokojivé zvuky a občas něčí zoufalý křik. Rudolf Höss je totiž velitel koncentračního tábora v Osvětimi. Mrazivý snímek Jonathana Glazera o banalitě zla si díky svému výjimečnému zpracování odvezl Velkou cenu z festivalu v Cannes. (Aerofilms)
(více)Videa (4)
Recenze (324)
Trochu ťažšie stráviteľný i pozerateľný film, ktorý sa širokým oblúkom vyhýba mainstreamovým divákom. Krásna práca s kamerou, ale hlavne zvukom, ktorý dáva divákom to, čo režisér nemienil ukazovať. Herecky výborne obsadené i zahrané, až som si v duchu vravel, či to nie je škoda materiálu a plytvanie časom hercov, ktorí do toho toľko dali, pretože film mne ako divákovi fakt nedal tak veľa. Všetko je kvalitne spracované, ale stále ide len o určitý krátky výsek zo života rodiny Hossových. Film jednoducho nemá príbeh, preto je to len zaujímavé, ale druhý krát si to pravdepodobne nikto nepustím. 60%. ()
// Film, který se tak strašně soustředí na precizní polohování kamery, architekturu a vyprávění v náznacích, až zapomíná, že tu je taky divák, který se skrze veškerou tuhle artovou nabubřelost nedokáže emocionálně na nic z toho napojit. O svých postavách Glazer navíc neřekne prakticky nic bokem toho, co je očividné, hrůzy Holokaustu probíhající za zdí obrostlou vínem působí spíš jako povinný placeholder pro budování aspoň nějaké atmosféry, než že by z nich člověku bylo skutečně úzko, ale hlavně, že v baráku Hössů bych se zvládl v noci orientovat i naslepo. Zóna (ne)zájmu indeed. 6/10 ()
Prvých 40minút Drží Glazer top koncept o budovaní blahobytu na utrpení druhých, čiže funkčne rozvíja a presahuje tému Holokaustu - robí z nej univerzálne podobenstvo. Čo sa mu však rozvíjať nedarí, je dramaturgia samotného filmu. Niekto sa tu príliš snaží byť Hannou Arendt a Michaelom Haneke zároveň... ale ten soundizajn (v kľúčových miestach zásadnejší, než samotný obraz)! ()
Táto téma sa dala aj silnejšie, ale to posolstvo, tá nepochopiteľná absurdnosť to všetko prebíja. Už keď človek stojí v Osvienčime pri bývalej plynovej komore a napravo vidí pár metrov od nej železnú bránu a za ňou už len pozemok, stromy, jazero a vzadu veľký dom a uvedomí si, kde veliteľ tábora žil s rodinou, ako keby sa nechumelilo, tak už to samé stačí na silný zážitok. Film vkladá celé to bláznovstvo nielen do deja, ktorý je len útržkom zo života, ale do radu dokonalých replík, ktoré len potvrdzujú, v akom nonsense tí ľudia žili a čo považovali za normál, z ich pohľadu dokonca dobro. Höss sa stará hlavne o kariéru, aby sa jeho rodina mala dobre a tak sa zamýšľa, že ako najlepšie a najrýchlejšie odpraviť státisíce ľudí zo sveta. Pre neho sú to len čísla. Je považovaný za priekopníka vo vedení koncentračných táborov, ako keby to bol ten najvyšší metál. Baví sa s "expertami" na pece krematória spôsobom: táto pec sa rozžhaví, táto ochladí, tu telá naložíte, tu vyložíte... ako by sa len bavili o výsledkoch futbalovej ligy. Ženuška sa medzitým teší z "nového" oblečenia od tých, ktorí ho potrebovať už nebudú. Varí čaj, smeje sa s deťmi, pripraví štrúdľu a teší sa z toho, že "toto je ešte lepší život, než sme si vysnívali. Toto je náš Lebensraum." Rodinná idylka je síce sem tam prerušená krikom, ale našťastie motorky to sem tam prehlušia. Vrchol absurdnosti stvárňuje jeden z rozkazov Hössa: "Príslušníkom SS: Pod hrozbou trestu musíte skončiť s bezohľadnosťou. Voči orgovánovým kríkom." Na tom v skutočnosti záležalo, na kríkoch... Mimo filmu treba dodať, že stvárnenie veliteľa tábora a jeho ženy bolo presvedčivé až dokonalé, no a o osobe Hössa sa dozvedáme veľa aj vďaka memoárom, ktoré stihol napísať, kým skončil s oprátkou práve na svojom "pracovisku". Každý na neho spomínal ako na rodinne založeného človeka, ktorý vôbec nepôsobil, ako nejaký odľud. On si robil len svoju prácu, ale inak sa správal slušne. Pod svojou ideológiou, pretože o zavedení plynových komôr napríklad v spomienkach napísal: „Musím povedať, že toto splyňovanie má na mňa upokojujúci účinok. Vždy som mal hrôzu z popravovania pred popravčími čatami. Keď som sa dozvedel, že budeme mať tie jatky z krku, cítil som konečne úľavu.“ A o samotnom vyhladzovaní potom uvádzal: „Najdôležitejšie bolo, aby sa celý proces príjazdu a vyzliekania odohrával v atmosfére čo najväčšieho pokoja. Deti však plakali, ale keď ich konečne matky alebo členky zvláštneho ženského komanda utešili, stíchli a odchádzali do plynových komôr a pritom sa hrali, žartovali medzi sebou a niesli si hračky. Stovky mužov a žien kráčali bez podozrenia na smrť v plynových komorách pod rozkvitnutými stromami v sade. Tento obraz smrti uprostred života pred sebou vidím do dnes. Videl som v nich však nepriateľov nášho ľudu. Dôvody vyhladzovacieho programu sa mi zdali správne.“ A keď ho na procese obvinili zo zodpovednosti za vraždu tri a pol milióna ľudí, len s pokojom len odpovedal: „Nie. Bolo to len dva a pol milióna. Ostatní zomreli na choroby a hlad.“ Ale stihol sa aj pochváliť, aký bol invenčný: „Dokázali sme urobiť vylepšenia, ktorými sme Treblinku predstihli, pretože sme vybudovali také plynové komory, do ktorých sa vošlo 2000 ľudí, zatiaľ čo oni mali kapacitu len 200. Ďalším zlepšením oproti Treblinke bolo, že v Treblinke obete skoro vždy vedeli, že idú na smrť, zatiaľ čo my v Osvienčime sme sa ich snažili ošialiť, aby si mysleli, že budú len odvšivovaní.“ Absurdná osobnosť, ak sa dá hovoriť o osobe, človeku. A film ju dokázal znázorniť vynikajúco. () (méně) (více)
Pohľad na celkovo mimoriadne zvrátený chod koncentračného, resp. vyhladzovacieho tábora Auschwitz I., a to konkrétne iba z priameho pohľadu veliteľa Rudolfa Hössa, a k tomu vskutku bez akéhokoľvek čoby len akéhosi, predsa len trochu kratšieho, vrátane i bližšieho nadhľadu rovno za »múrmi pekla«, ak avšak aspoňže nepočítam i daný podhľad hneď v tesnej blízkosti vedľa tohto «hororu v priamom prenose» z bezprostrednej blízkosti v rámci všetkých možností ústredného protagonistu, či skôr vhodnejšie označenie pre toto [a mnohé ďalšie monštrá]; by najskôr bolo najmä akési antagonistické monštrum, ktoré sa zabývalo do obydlia, ihneď susediaceho s vysokým, betónovým múrom, za ktorým sa odohrávajú príslušné, šialené scenérie, ktoré divák síce nikdy na vlastné oči neuvidí; za to ich maximálne len tak oveľa častejšie započuje, čiže tým pádom treba mať uši čo najviac nastražené a vyčistené, nakoľko na tejto technickej zložke [zvuku a zvukových ruchoch], bol v podstate postavený celý tento - silne znepokojivý a desivý titul; zároveň sa silno opierajúci o divákovu informovanosť v tom zmysle, že sa trocha vyzná v dobových reáliách. • Skrátka; nielenže som ani na jediný krátky okamih nenazrel do hlavného inferna, z ktorého sa neustále hrozivo dymilo, „až sa z popola nenormálne rozpršalo,” no namiesto toho som sa stále prizeral iba na týchto mimoriadnych cynikov, ktorí si viedli úplne normálny kolobeh života, akoby sa ani príliš ne[za]chumelilo, zatiaľ čo také príchody transportov s odsúdenými na smrť, doslova praskali vo švíkoch, až som len neveriacky krútil očami, čoho je vlastne "človek" všetkého schopný, keď ho ovládne totálna nenávisť... • Hedwiga Hössová, manželka antagonistu, bola rovnako podobne zvrátenou a bez chrbtovej kosti, čo ešte iba vystupňovalo strašidelnú atmosféru do absolútnej krajnosti, ktorá sa šírila naprieč týmito rozparcelovanými pozemkami, a to buď v interiéri a na dvore, alebo aj v exteriéroch, kedy počas oboch štruktúr si dával poľsky kameraman na obrazovej stránke hodne extra záležať i povedzme v dlhších, neprerušovaných kompozíciách. • A ozaj sviatočný, britský režisér J. Glazer, ktorý snáď následne obsadil zväčša len nemeckých predstaviteľov [Christiana Friedela & Sandru Hüllerovú, mne akosi najviac známu hlavne z Toniho Erdmanna], čím dosiahol pozoruhodnú autenticitu daného prostredia, rozhodne vyšperkovanú až do maximálneho extrému z toho hľadiska, ako sa postavy ľahkovážne správali k tomu, čo sa dialo pár desiatok metrov od ich príbytku, a na čo si mimochodom medzičasom plne zvykli, že to kompletne brali na ľahkú váhu, čo je niečo naprosto neuveriteľné! • Najtemnejšia história XX. storočia, ktorá fungovala na plné obrátky, čosi strašné! ()
Galerie (14)
Zajímavosti (19)
- Steven Spielberg film nazval „najlepším filmom o holokauste, aký som videl po mojich vlastných“. (Arsenal83)
- Film byl natočen na digitální fotoaparáty Sony Venice vybavené objektivy Leica. Jonathan Glazer a kameraman Łukasz Żal zabudovali do domu a jeho okolí až 10 kamer a nechali je běžet současně, bez přítomnosti štábu na place. Tento přístup, který Glazer nazval „Big Brother v nacistickém domě“, umožnil hercům během natáčení rozsáhle improvizovat a experimentovat. Glazer a Żal usilovali o moderní vzhled a nechtěli Osvětim „estetizovat“. V důsledku toho bylo použito pouze praktické a přirozené osvětlení. (classic)
- Alexandra (Julia Polaczek), mladé poľské dievča nechávajúce jablká pre hladujúcich väzňov, mala 90 rokov, keď stretla Glazera a krátko nato zomrela. Bicykel, ktorý je vo filme, aj šaty, ktoré herečka nosí, patrili jej. (Arsenal83)
Reklama