Zlatý věk

L'Âge d'or dle mého názoru nedosahuje kvalit předchozího Un Chien andalou. Luis Buñuel je extravagant surrealismu, o tom žádná.. jednotlivé "pochroumané" (na duši i na těle) scény jsou odzbrojující, šokující (nedokážu si představit jejich dopad na společnost ve třicátých letech), nesmysluplné a nemorální - nic z toho mi nevadí. Asi bych ocenil kratší stopáž (cca 40 minut), čímž by byl děj zhutněn a dostal by tak možná ještě šílenější patinu. (25.11.2010)

Je skvělé, že naše děti jsou zabity! Ou tak tohle mě totálně rozsekalo. Ač jsem vůbec nepobral o čem to mělo bejt. Spíš takovej nesouvislej sled šokantních scén který postupně gradují od nakopnutýho psa přes odprásknutý děcko až po závěrečnej výjev kdy za souvislého zvuku bubnů týpek vyhodí nejdřív z okna zapálenej stromek pak nějakýho fláterníka potom jakousi maketu žirafy či co a z toho bubnování už mi pak slušně jebalo v palici. Pokud to někteří zdejší filmovědci a mistři narace pochopili a objevili v tom nějakou myšlenku, tak jim gratuluji mě se to nepovedlo, ale to nic nemění na faktu, že je to jeden z nej úletů co jsem kdy viděl.95% (06.04.2016)

Zlatý vek je film určený pre fanúšikov surrealizmu, ktorí poznajú a chápu jeho charakteristické znaky, alebo pre divákov, ktorí majú proste radi "haluze". Tieto dve skupiny sa budú zrejme podozrivo častokrát kryť. Hladať zmysel v zobrazení podvedomia nemusí byť jednoduché, erotickosť tohoto filmu nie je tak "zo života", ako ako pri neskorších Bunuelových dielach typu Kráska dňa. Rovnako je to aj so symbolmi, tie vo Viridiane sú určite pohľadom klasického filmového diváka viac k veci. Pokiaľ máte pocit aj napriek vtipným surrealistickým vsuvkám pocit relatívne lineárneho deja, záverečná pasáž vás vráti naspäť do Bunuelovej reality. Režisér chcel dodržať v tomto filme zásadu subžánru -nerobiť umenie-, takže je otázne, čo si z filmu nakoniec odniesť a aký postoj k nemu má zaujať náhodný divák, ktorý nevie, do čoho ide. Kritika vyšších zhýčkaných vrstiev je zjavná, explicitný obraz erotických túžob, ktorý sa nám odohráva iba v hlave taktiež, takže mne z toho vychádza, že sa o umenie jedná:). Zlatý vek má záporného hlavného hrdinu, ktorého agresívne chovanie nie je žiadnym spôsobom ospravedlňované, čo som možno ešte pred rokom 1930 nevidel. (31.03.2013)

Pri hľadaní odpovedí na rôzne obskúrne a nekonvenčné otázky na filmových subredditoch bývalo pomerne frekventovane skloňované meno Luis Buñuel. Jeho krátkometrážnu prvotinu Andalúzsky pes o rozrezanom oku som nevidel & ani sa nechystám. Zlatý vek bol však na neodolanie. Keď som sa raz pýtal, či počas fungovania Haysovho produkčného kódexu (1930-1968) býval v Hollywoode režisér, ktorý do svojich diel pretavoval svoje fetiše à la Tarantino, odpovede sa našli dve – #1 Jasné nie. Bolo mi pekne vysvetlené, že štúdiový systém v tom čase znamenal aj niečo ďalšie – že režisér v podstate (poväčšine) nebol predĺženou rukou svojej vlastnej kreatívnej vízie, ale práve tej štúdiovej. Inými slovami rejža dával dokopy to, čo chcela hlava štúdia a/alebo producenti, čo bolo mimo iného ukázané napríklad aj vo vynikajúcom filme Vopred vinní na čele s Robertom De Nirom, kde hral aj Marty Scorsese a viac ako len krátke cameo, ktorý má na tejto prihriatej databáze len zasrané dve stovky hodnotení, ale to už je na inú debatu. Pre odpoveď na všeobecnejšiu verziu tejto otázky dobre poslúžil aj dokument Skin, ktorý vyššie uvedené potvrdzuje. Hoci tam bol napr. ako fetišista Tarantinovho razenia spomínaný legendárny Cecil B. DeMille, no materiály na podloženie tam neboli žiadne, čo len ďalej dosvedčuje. Vec sa ale mala inak v európskych krajinách, kde kódex nič neznamenal a nahota na filmovom páse nebývala až tak raritná. S tým súvisí odpoveď #2. L'Age d'Or. Meno filmu, ktoré sa v opytovacom vlákne objavovalo v každej druhej odpovedi. Okrem veľkej tonáže absurdnosti a úchylnosti naprieč sexuálnym spektrom snímka konkrétne na foot fetishism neodkazovala len implicitne, ale aj explicitne, a to rovno scénou, kde sa istá mladá pani (a pán) veľmi vzrušene a uprene díva na nohy veľkej bielej mramorovej sochy, aby nakoniec začala olizovať jej prsty. Čo je len špičkou ľadovca zo všetkých ponúknutých scén. Je pravda, že o fr. surrealizme vo filme viem hovno, že o Buñuelovi som vtedy počul prvýkrát a tiež, že nemám hlbšie znalosti francúzskej kinematografie na to, aby som s určitosťou (nie domýšľaním) mohol povedať, že Age of Gold bol na tú dobu príliš. Rád si ale v tomto prípade domyslím – film bol v 30. rokoch minulého storočia rozhodne príliš a dokázal šokovať. Zároveň však s mnohými dnešnými divákmi prakticky nemusí vôbec pohnúť. Nuž, časy sa zmenili. Čo sa ale nezmenilo je skutočnosť, že pozerať viackrát takýto film len kvôli jednej scéne so sochou je pekná blbosť... (9.11.2021) (24.12.2021) (24.12.2021)