Hovoří ženy

Podľa popisu to vyzeralo skutočne zaujímavo a fascinujúco, až mi bolo čudné, že to má také priemerné hodnotenie. Počas sledovania tohto filmu som však pochopil, prečo to nie je kdesi v červených percentách. Celé to bolo na môj vkus príliš strnulé, ťažkopádne, a miestami dokonca lyrické. Stále som čakal, kedy sa to poriadne rozhýbe, ale napokon som sa pri tom celkom dosť nudil a postupne som strácal pozornosť. Nuž, námet zostal hlboko za očakávaniami. (02.04.2023)

Těžko hodnotitelný film. Téma je samozřejmě na hození si mašlí, ale film samotný působí neobratně až amatérsky. Ani jednou jsem nevěřila herečkám jejich postavy, jejich dilemata, jejich neuvěřitelnou těžkost bytí. Zbytečně afektovaná hudba a rádoby nevinný voiceover to v mých očích velmi shazují. Jediný moment, který se mě dotkl, když dcera Frances McDormand uslyšela zpěv žen ze stodoly a chtěla se k nim vrhnout, jenom aby jí v tom její vlastní matka zabránila. (05.03.2023)

Taká tá typická oscarovka/festivalovka, ktorá osloví väčšinu erudovaných kritikov, ale nie väčšinové diváctvo. Women Talking je komorná dráma, po značnú časť stopáže sa odohrávajúca v jednej stajni, kde ženy z uzavretej komunity diskutujú ako sa vysporiadať so znásilnením a čo podniknúť ďalej, aby sa vymanili spod rúk chlapov a získali aspoň nejaké základné práva. Myšlienka to je rozhodne pekná a aj podporená famóznymi hereckými výkonmi, kde zostava v podobe Jessie Buckley (I'm Thinking of Ending Things), Claire Foy (Unsane), Rooney Mara (A Ghost Story) a Frances McDormand (Three Billboards Outside Ebbing, Missouri) prakticky pri podobnej konverzačke tiahne celý film na svojich pleciach. A robia to bravúrne. Problémom je nedôveryhodný scenár (výhru na Oscaroch skutočne nechápem), ktorý nijako nekorešponduje s obdobím, v ktorom sa film odohráva, ani s ústrednými postavami. Ten film mal byť buď zasadený do súčasnosti alebo prispôsobiť scenár postavám vo filme. Tu sa však negramotné ženy, ktoré nikdy nevytiahli päty päť metrov od domu, žijú v uzavretej komunite, bez prístupu ku kníham alebo akémukoľvek vzdelaniu, neveda čítať, písať (v jednej scéne doslovne nerozumejú čo je "čiarka" vo vete, v inej zase namiesto hlasovania píšu krížiky pod obrázky alebo si postava myslí, že zomiera, lebo zabudla, že sa má okuliare a tie sa jej zarosili) a jediné čo robia je varenie, upratovanie a staranie sa o drevený domček totiž vyjadrujú ako profesorky filozofie na univerzite, vedú hlboké myšlienkové úvahy o liberalizme, pacifizme, emancipácii. Ak mal tento film pôsobiť akokoľvek dôveryhodne, mala sa nutne zjednodušiť vrava a dovolím si tvrdiť, že by to pôsobilo aj omnoho zaujímavejšie. Ak chcel film polemizovať o týchto témach až na takejto úrovni, v takom prípade mal byť zasadený do súčasného obdobia. Pritom to je odohrané vynikajúco, a aj natočené s dostatočným citom, akurát ak toto mala byť inteligentná dráma, tak vlastne pôsobí scenáristicky úplne rozpoltene až vnútorne rozpadnuto. CELKOVO: 6/10 (16.03.2023)

„Pro lásku našeho Pána Ježíše Krista a drahého Spasitele, zavřete prosím své duté otvory!“ Nejednou jsem měl chuť vykřiknout to samé. A rozhodně chápu diváckou skupinu, která si hlídala, aby neusnula. Aktérky dění na plátně vyrostly v přísné náboženské komunitě, nemají povoleno číst ani psát, trpí období sexuálního násilí… Schází se proto ve stodole, aby prodiskutovaly, co bude dál. Zda půjdou za lepším příštím, zda zůstanou a odpustí svým útočníkům, zda se pokusí mít v komunitě „rovnější“ slovo… Jsou přeci víc než jen majetkem, od kterého se očekává, že bude poddajný a zticha. Každá z hereček dostane prostor, aby zazářila. Vesměs se to daří. Celé se to nicméně odehrává v dlouhých, komorních, melancholických tónech. A u diváků to bude mít obtížné. (28.03.2023)

Tento film sleduje ženy z izolovanej a ultrakonzervatívnej komunity, ktoré samy rozhodnú o smerovaní svojej budúcnosti v dôsledku otrasného odhalenia, ktoré ich prinúti zladiť svoju vieru s násilnou realitou. Efektívne povedané, slúži ako prosba, protest a podobenstvo naraz. Príbeh, ktorý napísala a režírovala Sarah Polleyová, si požičiava svoju premisu zo skutočnej udalosti a film je imaginárnou reakciou na ňu – reakciou prostredníctvom fikcie. Znepokojivá pravda vypláva na povrch, keď sa ženy hádajú a diskutujú o svojom ďalšom kroku, zatiaľ čo úryvky z ich minulosti pridávajú väčšiu váhu ich kolektívnej bolesti, hnevu, strachu a traume. Opakuje sa to, ale zároveň to jasne vyjadruje pointu. Stupňovanie farieb je zaujímavou voľbou, pretože ilustruje bezútešnosť ich existencie v kolónii s nekontrolovanou mužskou agresivitou, ale s kamerou sa dalo dosiahnuť viac. Čo však filmu chýba na filmových kvalitách, dopĺňa to dramatickou silou a silným emocionálnym prepadom, a to vďaka pôsobivej práci celého hereckého obsadenia, od zúrivého stvárnenia Claire Foy až po nežný čin Bena Whishawa, to všetko obohacuje rozprávanie. 7/10 (02.09.2024)