Režie:
Jasudžiró OzuKamera:
Júharu AcutaHudba:
Takanobu SaitôHrají:
Čišú Rjú, Čieko Higašijama, Secuko Hara, Haruko Sugimura, Só Jamamura, Kuniko Mijake, Kjóko Kagawa, Tóru Abe, Eidžiró Tóno, Mucuko Sakura, Tojo TakahašiObsahy(2)
Starnúci manželský pár prichádza do Tokia navštíviť svoje deti a vnúčatá. Ani syn, ktorý sa stal lekárom, ani dcéra, ktorá je vedúcou kozmetického salónu, však na rodičov nemajú čas. Rozčarovaní rodičia sa po čase vrátia domov. Matka ochorie a krátko na to zomiera. Teraz je na deťoch, aby sa vydali na cestu k rodičom Napriek jednoduchému deju sa podarilo Jasudžirovi Ozuovi nakrútiť film, ktorý je nielen jeho majstrovským dielom, ale patrí ku klenotom svetovej kinematografie. Režisér vo filme neokázalou a citlivou konfrontáciou rôznych generácií nastavil zrkadlo problémom svojej doby. (oficiální text distributora)
(více)Videa (1)
Recenze (97)
Výchozím bodem Tokijského příběhu není odcizení generované strojovou existencí velkoměsta, ale smutek usazený na dně každého člověka, který by neodplavilo všechno saké světa ani všechny slzy na něm prolité. Ve vzdalování se těm nejbližším je znát jakousi předurčenost, vyvolanou snad nevědomou potřebou zapomenout, ale ani ti, kteří šli před námi, nebyli světci. A přeci onen klopýtavý pohyb nezadržitelně se roztékajícím a znovu tuhnoucím světem, v němž se krajina proměňuje v periferii, tolik dojímá. Snad se životy nás všech spínají jen našimi vinami. ()
Ze začátku mi celkem trvalo než jsem se dokázal naladit na pomalé tempo filmu. Na druhou stranu, takhle obyčejný příběh opravdu nepotřebuje žádnou zbytečnou okázalost a velká gesta. Oč je banálnější, tím je univerzálnější. Přes všechnu japonskou exotičnost je dobře pochopitelný i u nás a v současnosti. A ve své druhé polovině mi dokázal, že v jednoduchosti je opravdu síla. ()
Príbeh z Tokia by sa mohol nazývať Všeobecný ľudský príbeh z akéhokoľvek veľkomesta na svete v akomkoľvek čase. Ozu asi chcel vyjadriť svojim filmom určitý posun v medziľudských medzigeneračných vzťahoch moderného povojnového Japonska a toho predtým, lenže podarilo sa mu skôr dokázať, že ľudia sú a boli všade a vždy rovnakí. Priepasť medzi deťmi a rodičmi sa vekom neustále zväčšuje a vďaka niektorým dialógom Príbehu z Tokia sa budete možno pozerať inak aj na niektorých členov vašej širšej rodiny, ktorí vám sú vďaka ich chladnejšiemu a pragmatickému prístupu nesympatickí. Niežeby sa Ozu neprikláňal na stranu rodičov, súdom by som však jeho prístup nenazval. Život natoľko čiernobiely nie je. Technické hľadisko však odlišné od našich konvencií je, akoby náhodou pokladaná kamera na rôzne miesta bytov snímala voyeristicky náhodné rozhovory bežných ľudí. Film tak získava napriek miernemu zostarnutiu autenticitu. Život starých pripomína pomalé kľudné hompálanie sa lodiek na vlnách rieky, život mladej generácie rýchliky pendlujúce medzi prudko sa rozvíjajúcimi japonskými megapolismi. ()
「 Buď láskavý k svojim rodičom, pokiaľ sú nažive, pretože synovská či dcérska láska za hrob nesiaha, hovorí jednoduché japonské príslovie,」no ale ako sa tak v samotnom priebehu diania na Tōkyō monogatari, následne ďalej pozerám, tak si ho práve asi najviac osvojila len「 japonská Greta Garbo 」 , pričom ani úplne nepatrí do pokrvnej rodiny, i keď bola ženou jedného zo synov (Šodžiho), ktorý padol v boji... • Nielenže som skompletizoval zrovna túto, čiže naprosto ojedinelú「 trilógiu Noriko 」 , zároveň i zvyšujem pôvodné hodnotenie z troch hviezdičiek na totálne maximum (áno, vtedy som to ešte nedokázal plne oceniť presne tak, ako teraz v súčasnosti), a k tomu normálne horúčkovito (ne)uvažujem ani nad tým, či by som si náhodou nemal tento vzácny klenot, zaradiť do svojej - prestížnej a renomovanej - top desiatky, samozrejme a vari automaticky s tým, že by som musel 「 vyhodiť 」 jedného, mimoriadne silného konkurenta, no myslím si, že by si to táto klasická ukážka šomin-geki, rozhodne zaslúžila...? • Áno, moja veľká obľúbenkyňa - Secuko Haraová, je opäť neoddeliteľnou súčasťou tohto filmového obsadenia, t.j. v tomto výnimočnom, kinematografickom, a to vskutku v priam legendárnom, 「 majstrovskom opuse 」 , pritom zase na strane druhej, musím rovnako skonštatovať, že tentoraz nedostávala až toľko hereckého priestoru, koľko by možno sama uvítala, aby sa stala dominantnou protagonistkou naprieč celým týmto dojemným dianím, ale i napriek tomu patrí k vôbec tomu najzaujímavejšiemu, čo mi môže tento film ponúknuť... Skrátka, čo sa týkalo jej hereckého výkonu, tak by som to zhrnul asi takto: 「 Vedľajšia úloha v jej priamom podaní, naozaj všetkými desiatimi stála za to!」 • Hlavných úloh sa totižto náramným spôsobom zhostili režisérovi kmeňoví herci - Čišu Rjú & Čieko Higašijamová, ktorí stelesnili starší, manželský pár, žijúci v Onomiči (prefektúra Hirošimy), čo vzápätí hneď nadviažem na to, že sa v samom úvode, vydávajú na dlhú cestu vlakom (veď ako inak, však, keď Šinkansen, bohužiaľ, ešte nebol k dispozícii?) na predmestie priemyselného hlavného mesta - Tokia, v ktorom žijú ich dosť (nevďačné) deti, aby sa zvítali, teda, pokým nie je úplne neskoro... • Druhorodeného synátora, ktorý zomrel vo vojne, som už o pár riadkov vyššie spomenul, keď Secuko Haraová, predstavovala jeho ženu-vdovu. Ináč, celkovo majú piatich, respektíve štyroch potomkov - najmladšiu Kjóko-učiteľku, ktorá zrejme býva s rodičmi v spoločnej domácnosti, a, povedzme i najstaršieho Koičiho-doktora, a niekde medzi nimi sa taktiež nachádzajú i Šige a Keizo, ktorí sú síce plní práce, ale nebudem bližšie špecifikovať, čomu sa vlastne venujú? • V podstate je to snímok predovšetkým o rodičoch, a až snáď potom o ich deťoch, keď prostredníctvom optiky v podaní tých starších, sa väčšinou prizerám iba tomu, ako tí mladší na nich, ako by som to taktne naznačil, proste takým čudným štýlom nazerajú, jednoducho si ich poriadne nevážia? Rozumiem, že majú svoje rodiny a starosti, či problémy, no súčasne som presvedčený aj o tom, že ich vzťahy stihli vychladnúť aj kvôli samotnej vzdialenosti, predstavujúcej viac, ako 700 kilometrovú diaľku, ktorá ich od seba napokon delí, čo by sme si mohli predstaviť, buď ako trajektóriu z Bratislavy do najznámejšej východnej metropoly, čo je dokonca stále málo... , alebo skoršie ako z Prahy do Košíc, kedy sme už oveľa bližšie realite, ktorá nikoho z nás príliš nepoteší, ak sme v podobnom rozpoložení, ako naše postavy, čo určite nemusí byť vonkoncom žiadnou fikciou - ani v reálnom svete, kde sa možno riadia takýmto porekadlom :「 Zíde z očí, zíde z mysle?」 • Výnimočná, vynikajúca a excelentná『 ozuovka 』 , to sú tri najhlavnejšie prirovnania, ktorými by som označil tento 70-ročný počin, ktorý disponuje nadčasovým posolstvom v každom období. Jasudžiró Ozu je 『 režisérskym bohom 』 () (méně) (více)
Scénáristicky špatná a herecky zapomenutelná cesta do Tokia za poznáním rodičovských vztahů. Příběhově slaboučké a celé se to tvářilo falešným dojmem, díky uměle nahozeným úsmevův. I když se mi několik scén líbilo a natočené to bylo pěkně, po zhlédnutí mi nijak nezůstal v hlavě a zeptal jsem se sám sebe, jestli je to ten slavný Příběh z Tokia, 3. nejlepší film všech dob? ()
Galerie (22)
Zajímavosti (19)
- V žebříčku časopisu Sight & Sound zvolili světoví režiséři Příběh z Tokia jako nejlepší film všech dob. Hlasovalo 358 režisérů včetně takových es jako Quentin Tarantino, Woody Allen, Guillermo del Toro, Martin Scorsese, Michael Mann, Francis Ford Coppola a další. (Punisher)
- Ozu rád zabíral "od podlahy", všechny scény tak mají stropy. (Kulmon)
- Ozu a jeho celoživotní spolupracovník Kogo Noda strávili 103 dní ve venkovské hospodě v Chigisace, kde pracovali na scénáři. (Kulmon)
Reklama