Reklama

Reklama

Harakiri

Trailer

Obsahy(1)

V Japonsku 17. století zavládl konečně na čas mír. Tato situace s sebou ale rovněž nese nárůst počtu róninů - samurajů bez pána, kteří se leckdy bez prostředků potulují krajinou a pokoušejí se uhájit holé živobytí. Dochází rovněž k tomu, že se na prahu domů samurajských klanů, které dosud prosperují, občas objeví zoufalý rónin a žádá o poskytnutí pomoci při spáchání rituální sebevraždy - seppuku. Nezřídka ovšem v skrytu doufá, že se nad ním pán domu slituje a místo požadované smrti mu poskytne naději na lepší život. A některé klany již podobní příchozí začínají unavovat..

Jednoho dne zabuší na vrata klanu Iji postarší rónin (Nakadai Tacuja) a vznese obvyklou prosbu o pomoc se seppuku. Samurajové si ale nejsou jisti, o co tomuto muži jde ve skutečnosti. Ani oni sami se kodexu bušidó přísně nedrží, bude se ho držet nenadálý host? A nebo se snaží o něco úplně jiného a představuje pro čest klanu netušenou hrozbu? (vandalka)

(více)

Videa (1)

Trailer

Recenze (172)

Dont 

všechny recenze uživatele

Špičková záležitost, dokonale odvyprávěná, bezchybně zahraná, s perfektní atmosférou starého Japonska. Přemýšlel jsem, jestli by si někdo troufnul natočit remake, který by si tento film zasloužil mnohem více než řada jiných snímků, ale nebylo by snadné to hlavní role obsadit někoho tak charismatického jako je Tacuja Nakadai. Dnes by zřejmě byly souboje v závěru natočeny o dost lépe z hlediska choreografie bojových umění a práce s mečem. Přeci jen např. v Hrdinovi nebo Kill Billovi souboje s mečem nebo holí vypadaly jinak. To je ale jediná výtka k jinak mistrovskému dílu. ()

Frajer42 

všechny recenze uživatele

A potom se člověk diví, že se mladí Japonci tak rádi samovraždí. Vždyť ti chudáci šikmoocí za to ani nemůžou. Mají to zapsané v genech tak tučným písmem, jako šikmé oči. Očekával jsem opět nějakou blbinku pro pár nejzapřísáhlejších fajnšmekrů japonské kinematografie. A ejhle. Překvápko. Film se mi docela líbil. Tatsuya Nakadai je strašně sympatický šikmoočař, protože vypadá úplně jinak než všichni ostatní. Především se pěkně obléká a nosí slušivý hairstyle. Navíc je správně naštvaný a připraven povyprávět svůj životní příběh. Samurajské scénky nejsou úplně marné. Když pan režisér tušil, že tohle už by nezvládl, tak neváhal uhnout kamerou. Dávám velmi pěkné 3* a jen se tiše ptám: ,,Vážně měl film 135 minut?" ()

Reklama

dezorz 

všechny recenze uživatele

Samurajsky film bol japoncov vacsinou akcou zabavou s historickou zapletkou, niekedy psychologickou dramou, ale malokedy realistickym filmom so socialno kritickym aspektom. Tento pohlad narusil najprv kurosawa so siedmimi samurajmi a neskor kobayashi s filmom seppuku. Seppuku je perfekcioialisticky film po stranke vizualnej, genialne pouzitie cierno bielej, dlhych nehybnych sirokouhlych zaberov s velkou hlbkou ostrosti, aj po stranke obsahoej - jednoduchym sposobom rafinovane prepletanie roznych pribeh v jeden, aj po stranke historicko realno naucnej - zaciatok tokugavskeho shogunatu, koniec slavnej ery samurajov. a zaverecna bojova scena, pri nej clovek fakt nedycha, divak netusi a ani nevie, ako bu epokracovat, tak ako to netusi a nevie nik z postav, nejde o ziadneho neporazitelneho superhrdinu, u ktoreho vzdy vieme, ze nejako vyhra, prave naopak, tusime, ze prehra, ze prehra realnym sposobom. ()

Crocuta 

všechny recenze uživatele

Strhující snímek, který na pozadí příběhu několika róninů mistrně vystihuje rozdíl mezi opravdově čestným jednáním a používáním pojmu "cti" jako pouhé "povrchní ozdoby", za kterou se schová kdejaké svinstvo. Závěr filmu poukazuje i na rozpor mezi skutečným průběhem událostí a jejich oficiálním podáním. Ozdobou "Sepukku" jsou suverénní herecké výkony a Kobayashiho režie, která je zárukou mimořádné formální zdařilosti snímku. ()

Madsbender 

všechny recenze uživatele

"Seppuku (česky „plátkování žaludku“, japonsky: 切腹) je japonská rituální sebevražda. V Evropě je též známá jako harakiri (腹切) (česky: „řezání břicha“), ovšem tento termín, který je tvořen stejnými znaky použitými v obráceném pořadí, je v Japonsku pokládán za poněkud vulgární a samotnými samuraji nebyl nikdy používán. Muži si v kleče prořízli břišní dutinu krátkým samurajským mečem (wakizaši) (překl. „společník“), a to vodorovně zleva doprava, pak mohl následovat ještě svislý řez. Následně jim pobočník usekl hlavu, aby tak ukončil jejich utrpení. Někteří bojovníci ale dali před stětím přednost vlastnoručnímu probodnutí hrdla či srdce." Zlomový bod japonskej kinematografie, epochálnych veľkofilmov a zobrazovania feudálneho systému a pozície samuraja v stredovekej spoločnosti. Kobajaši sa stavia spôsobom rozprávania a čiastočným formalizmom do priamej štylistickej opozície voči Kurosawovým monumentálnym freskám. Minimalizuje technickú stránku, dej presúva z otvorených priestranstiev do komorných priestorov domu klanu, odstraňuje všetky rušivé prvky a pozýva diváka do výtvarne a kompozične nádherne čistých miestností a nádvorí. Tie tvoria kontrast - základný prvok filmu - voči spôsobu života a obydliam vďaka politike šogunátu množiacich sa róninov (pozn.: rónin=samuraj bez pána). Strmý prechod z blahobytu a dostatku do chudoby, bez práce a len malými šancami na uplatnenie sa pôsobí nielen zúfalstvo a biedu, ale aj úpadok a smrť. Opäť sa dostávame ku kontrastu; šľachta a klany zachovávajú tradície a morálny kódex (tradičný motív cti), vedú politiku odstupu a za každú cenu sa snažia udržať svoje meno bez poškvrny. Dekadencia róninov im pôsobí problémy a je ich bezprostredne najväčším problémom. Príbeh sa drží komorného a minimalistického pojatia, odvíja sa pred nami pomaly, a len postupne odhaľuje skutočnosť. Rozdelenie na dlhé časové línie z minulosti a súčasnosti je pre rozprávanie dôležité; samostatne rozprávané "príbehy", ktoré hovorí pán domu Tsugumovi a Tsuguma pánovi domu sú sprvu rozdelené, ale neskôr sa spájajú do výsledného celku, ktorý mení pohľad diváka na predostrenú realitu. Kobajaši je v tomto bode veľmi kritický a nenecháva na dobovej spoločnosti a systéme suchú ani nitku. Zaujímavá je ale aj technická stránka - dynamické nájazdy kamery, postupný detail, diagonálne zábery a striedanie pozičných uhlov. Schválne upozorním na jeden detail - zatiaľ čo v úvodných titulkoch sledujeme obrazy zo stredovou kompozíciou, prípade dokonale rovné pohyblivé zábery vpred/dozadu/vpravo/vľavo, vo filme sú takéto zábery približne dva. Akoby aj kamera mala svojou nerovnosťou a zošikmeným prostredím upozorňovať na nespravodlivosť a zlé sociálne pomery. Obraz samotný však zaváňa perfekciou (najmä v zreštaurovanej verzii - vďaka bohu za kvalitné HD BluRay releasy). Hmatateľnú atmosféru filmu umocňuje len striedmo využívaná charakteristická uhrančivá hudba. Najlepším prvkom samotného filmu je však hneď po premyslenej a až prekvapivo dômyselnej (Kobajaši na mňa miestami pôsobil ako druhý David Fincher) réžii dychberúce fotogenické herectvo Tacuja Nakadaia (excelujúceho predovšetkým vo vynikajúcich dialógoch, ale aj ostrom boji), ktorý sa zapísal do análov svetovej kinematografie tučným písmom hneď vedľa legendy menom Toširó Mifune. Tvrdý pohľad, neústupný výraz v tvári, charakteristické povahové črty správneho samuraja. Pokojný, vyrovnaný. Obdobný výkon podáva v Kagemuši, ale až týmto filmom si vyslúžil priečku v mojich obľúbených. Vyvrcholenie filmu, bravúrne natočený súboj s majstrom Hikokuro Omodaka, a finálny masaker v sídle klanu patria k absolútnej špičke žánru. 100% POZNÁMKA: Zábery v titulkoch svojim pozdĺžnym pohybom symbolizujú samotný akt rituálnej samovraždy. () (méně) (více)

Galerie (54)

Zajímavosti (13)

  • Nápad na scénář dostal Šinobu Hašimoto při spolupráci s Akirou Kurosawou na filmu Sedm samurajů (1954). Původně se mělo jednat o příběh o jednom dni v životě samuraje, který spáchá harakiri. Při návštěvě filmového festivalu v Cannes 1961 inspiroval scenáristu plakát ve tvaru velkého bílého kříže na film Matka Johana od Andělů (1961) polského režiséra Jerzyho Kawalerowicze. Hašimoto si představil, jak by asi vypadal plakát pro jeho námět a jakmile dorazil zpět domů, začal psát scénář, který dokončil za pouhých 11 dní. (alonsanfan)
  • Po přečtení scénáře, který se mu velmi líbil, si Tacuja Nakadai nebyl jistý, jestli je pro roli Tsuguma Hanshira ten pravý a jestli na ni stačí, ve 30 letech měl totiž hrát 50letého muže. Domníval se, že role by se hodila spíš pro jeho staršího a slavnějšího hereckého kolegu Toširó Mifuneho. Nakadai ale nakonec roli přijal. (alonsanfan)
  • Původní název filmu měl znít „Harakiri: Deník klanu Iyi“. Režisér Masaki Kobajaši ho zkrátil jen na Harakiri. (alonsanfan)

Související novinky

Vyhřezlá střeva ve 3D

Vyhřezlá střeva ve 3D

21.09.2010

Máte na ně chuť? Obstará vám je odborník – Takashi Miike (foto). Tento týden mají v Japonsku premiéru jeho samurajská jatka 13 Assassins a zdá se, že Miikemu zachutnaly remaky i historická témata. V… (více)

Reklama

Reklama