Reklama

Reklama

Atentát v Paříži režiséra Yvese Boisseta byl inspirován událostmi kolem zmizení marockého politika Mehdi Ben Barky. Kolem tohoto levicově orientovaného politika, který žil poslední roky ve Švýcarsku a usiloval o sjednocení zemí třetího světa v národně osvobozeneckém hnutí proti imperialismu, je stále mnoho nezodpovězených otázek. Jedno je jisté: v pátek 29. října 1965 se k proslulé alsaské restauraci Chez Lipp na pařížském bulváru Saint-Germain blíží Ben Barka v doprovodu marockého studenta historie Thami Azemmouriho. Na schůzku s režisérem Georgem Franjuem, se kterým se chystají natočit film o národně osvobozeneckém hnutí, však nedorazí. Na chodníku ho zastavuje policista a přinutí politika nastoupit do auta. Od tohoto okamžiku nikdo Ben Barku nespatřil živého ani mrtvého. Nevídaný skandál otřásl Francií, ale nikdy se nepřišlo na to, jak velký byl podíl francouzských, či amerických tajných služeb na únosu a zavraždění tohoto politika... Film Atentát v Paříži byl natočen v roce 1972, tedy sedmnáct let po dosud neobjasněné události. Francouzské tajné služby chtějí dostat do země opozičního politika Sadiela z blíže neurčené země třetího světa. Využijí k tomu jeho přítele novináře Francoise Dariena, kterému vyhrožují, že znovu vytáhnou jeho odložený případ. Záminkou má být cyklus televizních pořadů o politice a boji za osvobození, kterou se Sadiel zabývá. Ve skutečnosti Darien nevěří slibům o Sadielově ochraně, ale přistoupí na tuto hru a přemluví jej k návštěvě Francie. Na domluvenou schůzku, už Sadiel nedorazí... Známý tvůrce Yves Boisset si pro své politické drama vybral silné herecké osobnosti: Jean-Louis Trintignant jako novinář Darien, Gian-Maria Volonté coby neotřesitelný Sadiel a Michel Piccoli jako sadistický plukovník Kassar. (Česká televize)

(více)

Recenze (59)

Wacoslav1 

všechny recenze uživatele

Filmařsky určitě dobře zpracovaná věc i když na mě až s příliš silně levičáckým podtónem a taky souhlasím, že ta velmi triviální zápletka úplně nestačí na utažení téměř dvouhodinové stopáže a taky od postavy plukovníka Kassara jsem čekal trochu víc. Na druhou stranu Trintignant hraje jako vždy přesvědčivě atmosféra je díky místy opravdu nepříjemné hudbě správně stísněná a původní ČS dabing jako tradičně vydařený. Tragické finále je pak trochu očekávané a předvídatelné, ale svoji sílu určitě má. Za mě lepší průměr.60% ()

gudaulin 

všechny recenze uživatele

V úvodní dynamicky natočené scéně si to nekompromisně rozdávají rozvášnění demostranti s policejní jednotkou. V optice tvůrců filmu představují kameny metající demonstranti vybavení molotovovými koktejly projev oprávněného rozhořčení proletariátu a pracující inteligence, zatímco policisté jsou brutální silou určenou k potlačování mas a zajištění nadvlády imperialistů a nadnárodního kapitálu. Film zkrátka od prvních minut nenechá nikoho na pochybách, že je produktem své doby, kdy - především v Itálii a Francii - stála většina kulturní fronty na pozicích radikální levice. Komunistické strany byly ještě v módě a měly masovou členskou základnu. Pravda, pověst Sovětského svazu vážně utrpěla při invazi do Československa, padlý idol ale nahradilo uctívání čínské kulturní revoluce, kdy milióny mrtvých západoevropské intelektuály evidentně nevzrušovaly. Přelom 60. a 70. let znamenal vrchol vlivu maoismu v prostředí univerzit západní Evropy. Jen velmi zřídka jsou pro mě politická hlediska při hodnocení filmů rozhodující, ale Atentát v Paříži k nim musím zařadit. Nemá smysl zastírat, že v rámci studené války frustrace poltických elit z rozpadu svých říší, stejně jako snaha udržet pozice v bývalých koloniích někdy vedly k používání špinavých praktik popisovaných ve snímku. Politická realita zemí východního bloku byla ale výrazně horší, praktiky neméně špinavé a zahraniční politika neméně cynická. Atentát v Paříži dokonale zapadal do propagandy, kterou komunistická strana hustila do svých oveček, a bylo by zajímavé spočítat, kolikrát za rok byl tenhle kousek v televizi odvysílaný. Každopádně patřil k těm nejčastěji se objevujícím zahraničním titulům v našem vysílání. Obzvlášť nechutné je např. zobrazení západních novinářů, kteří jsou prakticky bez výjimky líčeni jako zkorumpovaní přisluhovači tajných služeb a mocných kapitálových skupin. Ve skutečnosti ve východním bloku žádný nezávislý tisk a další média neexistovaly a sloužit politické moci bylo samozřejmé a vlastně jedině možné. Kladem snímku jsou určitě herecké výkony a přítomnost velkých hvězd filmového plátna, ať už šlo o Trintignanta, Seberg nebo Volontého, ale tentokrát jejich nasazení nedokážu ocenit. Celkový dojem: 40 %. ()

Reklama

curunir 

všechny recenze uživatele

,,VRACIAŠ SA LEN ZO STRATEGICKÉHO DÔVODU? ALEBO KVÔLI FARBE NEBA, NEŽNOSTI TIEŇA, HLASU ŽIEN NA TRHU?" ,,KVÔLI CHUTI ZRELÝCH FÍG, VÔNI POMARANČOVNÍKOV, KVÔLI TVÁRAM ROBOTNÍKOV, KTORÍ SA UČIA ČÍTAŤ VEČER, PO DLHOM PRACOVNOM DNI, KVÔLI ČULOSTI SVADIEB A SMÚTOČNÝM SPEVOM. KVÔLI TOMU VŠETKÉMU SA VRACIAM!" __ Vo svojej dobe bol ,,Atentát v Paríži" film zo súčasnosti reflektujúci aktuálne politické dianie, ku ktorému sa v závere snaží vytvoriť istý postoj. Takáto forma angažovania bola pre vtedajšiu západoeurópsku kinematografiu pomerne typická, avšak z odstupom času môže byť pre dnešného diváka politická línia filmu málo zrozumiteľná. Našťastie postupne sa razí cestu do popredia aj formálna stránka thrilleru so všetkými potrebnými atribútmi. Celá plejáda popredných hereckých predstaviteľov vytvorila prevažne nejednoznačné charaktery, z ktorých - trocha netypicky - ako obeť a teda kladná postava ma zaujal hlavne Gian Maria Volonté. Inokedy melodicky popový Morricone vytvoril pre zdôraznenie tiesnivej atmosféry odvážny hudobno-zvukový experiment, ktorý mnohí jeho fanúšikovia odmietajú počúvať (soundtrack je hodnotený 1* z 5). Mne vie táto disharmónia z času na čas pohladiť dušu. Film si v budúcnosti určite znovu pozriem, aby som spoznal český dabing zo 70. rokov. (355. hodnotenie, 40. komentár) ()

classic 

všechny recenze uživatele

Mimoriadne znepokojivý, politický thriller, a to konkrétne na motívy skutočných udalostí, à la Mehdi Ben Barka, a síce s občasnými, „logickými dierami”, no i napriek tomu, napokon s maximálnym (o)hodnotením, keďže ma tento Boissetov, kvalitným spôsobom prevedený, režisérsky počin, dostal nielen vďaka naprosto bravúrnym, hereckým výkonom, a vôbec, zrovna toto obsadenie, bolo vskutku zlomovou záležitosťou, ale zároveň i celkovou technickou stránkou tejto veci, a to od zväčša obdivuhodne prehľadnej, strihovej skladby a Aronovičovej, dokumentárne ladenej kompozícii obrazu, až po zimomriavkovú, Morriconeho hudbu, vrátane snáď i samotného, dosť kontroverzného scenára, nakoľko si ani nekládol servítku pred tým, aby si skrátka (negatívne) postavy nepovedali, čo majú práve na srdci... • Najviac ma z tohto ukážkového ansámblu, zrejme zaujal predovšetkým predstaviteľ Françoisa "Mýtomana" Dariena, čiže Jean-Louis Trintignant, proste akýsi kľúčový sprostredkovateľ, a pritom očividne ani nestelesňoval toho dotknutého lavičiarskeho politika Sadiela, momentálne žijucého vo švajčiarskom exile, no niektoré vysokopostavené osoby si znovu želajú, aby sa opäť vrátil do Francúzska, kde má lukratívnu možnosť, v ktorej mu následne ponúkajú exkluzívny, televízny rozhovor, v ktorom by mohol ďalej šíriť svoje názory, a tak už teda stačí len prísť pred kamery... Mimochodom, doposiaľ bola reč o protagonistovi/neprotagonistovi Sadielovi v podaní Giana Mariu Volontého, ktorý tentoraz poslúžil, ako hlavná inšpirácia v podobe Mehdiho Ben Barku s viacerými, zainteresovanými stranami, v podstate ktoré majú asi najväčší záujem na jeho únose/zmiznutí. • Pozorne si prečítajte kolónku hrajú: vyššie spomínaných velikánov už nebudem opätovne citovať, ale pre zmenu ich doplním o týchto nasledovných: Michel Piccoli, Michel Bouquet, Philippe Noiret, tiež aj americký zástupca Roy Scheider, zástupkyňa nežného pohlavia Jean Sebergová atď, pričom každý z nich, mal svoj presne vyčlenený, herecký priestor, a to buď kratší, alebo tiež i o čosi dlhší, ale asi skutočne hlavnou postavou bol jednoznačne len Trintignant s najdlhším výskytom v tomto spletitom dianí, a k tomu i v originálnom znení, čo ešte dokonca pomerne oveľa viac zlepšovalo konečné a výsledné dojmy z tohto filmu, a tak jeho potenciálne sledovanie odporúčam jedine v pôvodnom, francúzskom jazyku. • Nie je to stopercentných 5 hviezdičiek, ale v tomto prípade proste nemôžem inak, než iba na maximum, pretože výpovedná hodnota je určite maximálnou! ()

Radko 

všechny recenze uživatele

Pevné puto tajných služieb, politikov, polície a cudzích ochraniteľských mocnosti vytvára, v prípade ohrozenia straty alebo oslabenia moci, nepreniknuteľnú mašinériu. Jej účelom je eliminácia ideových či politických protivníkov akýmkoľvek spôsobom. Popierajúcim všetky zákony aj práva, s plným vedomím vládnucich špičiek. Ľavicové vyznenie filmu je zjavné od úvodných záberov študentskej demonštrácie. Takých prebehlo na Západe v tých časoch veľa, kopec demonštrantov bolo zmlátených, občas boli aj mŕtvi. Moc to nijako vážne neohrozilo. Ideologický nános nevadí, pretože rozhodujúce je poukázanie na špinavé praktiky vlád, nech sú kdekoľvek na svete. Poznámka: Vo filme je ukázané prepojenie novinárčiny s tajnými službami. Obdobnú skúsenosť má aj Slovensko, kde jeden z mienkotvorných novinárov popri žurnalistike v "opozičnom" médiu pôsobil ako vysokopostavený dôstojník tajnej služby. ()

Galerie (14)

Zajímavosti (5)

  • Vo filme sa hovorí o "vodcovi z arabskej krajiny", pričom nikdy sa nespomenie konkrétna krajina, no všetky náznaky vedú k Maroku. (Arsenal83)
  • Film je inšpirovaný aférou Ben Barka. Yves Boisset bol počas natáčania vystavený viacerým tlakom, financovanie filmu bolo trikrát zablokované a po záhadnom zmiznutí príslušných kotúčov sa museli scény mučenia nakrútiť znova. Uvedenie v kinách bolo predmetom útokov, ale film bol nakoniec úspešný. (Arsenal83)

Reklama

Reklama