Sedm let v Tibetu

Byla to hezky dobrodružná cesta dvou horolezců, která jim totálně změnila život. A proč by jim ho nezměnila? vždyť ceta je cíl. Může člověka změnit. Něco mu dát nebo vzít. Každopádně ho zformuje. Záběry okolní krajiny, kde se příběh odehrává, byly nádherné. Škoda, že film pusobí zdlouhavě a rozvlekle, ale sedm let se nedá smáznout mávnutím ruky. Neměla jsem tušení, že je natočen podle skutečných událostí. Myslela jsem si, že jde čistě jen o fikci. Brad Pitt vyniká a je samozřejmě se svou žlutou kšticí nepřehlédnutelný. (26.07.2016)

Knihu jsem četl už opravdu hodně dávno, takže jsem si z ní pamatoval jen rámec děje. A to samé platilo i o filmu, takže tohle repete beru spíš jako premiéru. A ještě podotýkám, že tu nehodlám diletantsky politizovat, protože i když osud Tibetu a Tibeťanů "díky" sousedství obřího čínského bratrance považuju za hodně smutný, je to zároveň i osud logický a neodvratný. Jinak film je to hodně podařený, epický, estetický, po výpravné, vizuální i herecké stránce jsem naprosto spokojený a spokojený jsem i s dostatkem zajímavých informací (zvídavý divák může z filmu načerpat spoustu vědomostí o tibetském mahájánovém buddhismu, zvycích a mentalitě Tibeťanů i jejich nedávné historii). Jen Harrerova samolibá a sebestředná osobnost v Pittově podání mi nebyla vůbec sympatická, takže děj jsem příliš neprožíval a zůstával na povrchu. Ale budu věřit, že Harrerovo západní ego se pod vlivem východní moudrosti opravdu poněkud obrousilo a umenšilo, vždyť dalajláma s ním prý udržoval přátelské styky až do jeho smrti (2006). (06.03.2021)

I když asi ve skutečnosti to bylo krapet jinak, filmy o Tibetu miluji. A tady to bylo hlavně o Tibetu a ten zde byl předveden v celé parádě a to vše skvěle podbarveno fanstastickým soundtrackem Johna Williamse. Je dobře, že vznikly filmy, ze kterých se méně znalý divák dozví, že Tibet nebyl odjakživa součástí velké rudé Číny, ale že měl období i kdy byl svobodný. Já dávám 4 žížalky ! * * * * (05.10.2014)

„Náš vodca je nadšený, že je vo výprave Nemec ako vy.“ – „Som Rakúšan.“ Fajn, ale pridlhé. Francúzsky mág Annaud (BOJ O OHEŇ, MENO RUŽE, MEDVEĎ, MILENEC) rozpráva príbeh kedysi skutočne žijúceho rakúskeho horolezca (Brad Pitt), ktorý sa s vodcom družiny (skvelý David Thewlis) na 7 rokov stratí v majestátnom, kúzelnom, mystickom Tibete. Bohužiaľ, bombastická výprava/kamera sú jedna vec a plytká zápletka a zjednodušujúci (vzťahy, vojnu, politiku) scenár druhá. Faktom tiež je, že Bradovi Pittovi kamera pristane, má ju rád a ona jeho tiež, ale akonáhle má dojsť na herecký výkon, jeho tvár sa krčí rozpakmi a veľmi sileným Čímsi (najlepší bol vo filmoch, kde podstúpil výraznú fyzickú premenu - KLUB BITKÁROV, 12 OPÍC, PODIVUHODNÝ PRÍBEH BENJAMINA BUTTONA). Zdĺhavé, zjednodušujúce a príliš málo poetické (zato riadne patetické). Trocha vážnosti nestačí, treba mať aj dobrý príbeh, ktorý strhne. Lenže SEDEM ROKOV V TIBETE je tak „vážne“ nakrútený film, až sa divák hanbí vykríknuť „Nudaaaa!“. (29.04.2009)

Film sa tvári ako životopisný film rakúskeho horolezca Heidricha Harrera, ale skutočnosť je trocha iná. Film nám ukazuje zakázané mesto a čiastočne niečo zo života 14. tibetského dalajlámu vlastným menom Džampal Ngawang Lozang Ješe Tändzin Gjamccho. Ja sa budem držať predsa len osobou Harrera. Na plátne nám ho predstavujú ako apolitického športovca, ktorý sa nešťastnou náhodou ocitol v britskom zajatí spolu s ďalšími členmi nemeckej výpravy na Nanga Parbat. V skutočnosti do zajatia Briti zobrali skupinu fanatických nacistov, príslušníkov SS, ktorých do Himalájí okrem túžby zdolať vrchol hory viedli aj rasistické dôvody. Dostali od Hitlera úlohu pátrať po germánskych koreňoch v tamojších horských národoch a potvrdiť tak teóriu o árijskej rase nadľudí. Heidrich Harrera sa do povedomia Nemecka dostal vynikajúcim športovým výsledkom keď 24. júla 1938 zliezol severnú stenu Eigeru North Face vo Švajčiarsku (Stenu smrti). Za tento úspech ho prijal osobne Hitler 27. júla 1938 v Breslau (Wroclaw) na otvorení Nemeckej gymnastickej a športovej oslave pred 150 tisíc ľuďmi. Toto športové podujatie sa konalo na štadióne Hermana Goeringa. Tu Harrera poďakoval Hitlerovi slovami „Porazili sme severnú stenu Eigeru a jeho vrchol sme dosiahli, aby sme mohli dôjsť až k nášmu führerovi,“ Ako odmenou pre neho bola účasť v 5. horolezeckej expedícii na Nanga Parbat (štyri predchádzajúce 1932,1934,1937 a 1938 boli neúspešné). Tejto expedícii sa zúčastnil už ako SS-oberscharführer (od roku 1933 bol členom nacistických oddielov SA, v roku 1938 po Rakúskom anšluse vstúpil do NSDAP a oddielov SS s číslom 73896). Všetci účastníci expedície boli vybraní na základe prísnych politických kritérií. Pod Nanga Parbat prišli v roku 1939 a po neúspechoch na severnej stene mala nájsť možnosti výstupu západnou stenou. To sa im aj podarilo (dnes je to známa Kinshofferova cesta), ale z dôvodu veľmi strmých stien a nestabilnému počasiu sa ďalšiemu výstupu vyhli. Pri návratu do Nemecka v Karáči (prístav v Pakistane, ktorý bol súčasťou britskej Indie) celý tým zatkli a internovali 3.9.1939 v zajateckom tábore Ahmednagare pri Bombaji (Veľká Británia vyhlásila Nemecku vojnu a tak všetci nepriateľskí cudzinci na britskej pôde boli vojnoví zajatci). Neskôr ich previezli do Dehradunu kde bolo ďalších niekoľko tisíc nepriateľských cudzincov. Pre prípadný útek si zvolili Tibet s konečnou métou japonskej fronty v Barme alebo Číne. Útek do Tibetu na viacej pokusov sa mu podaril a skutočne bol učiteľom 14. tibetského dalajlámu. V akej podobe archívy „Zakázaného mesta“ nezverejnia asi nikdy. Mojou snahou bolo uvoľniť a spresniť životopisné omyly rakúskeho horolezca Heidricha Harrera. (06.03.2019)