Šílení

Zvláštní, zajímavé, bizardní, jedním slovem "šílené". Švankmajer postupně přivádí na plátno dva extrémy; volnomyšlenkovou neznabožskou kulturu vedenou výborným Janem Třískou, ve které má právo každý dělat si, co chce, aniž by ho čekal trest, a až diktátorsky tvrdý režim, ve kterém i za sebemenší odkročení od řádu existuje soubor děsivých terapií (od "pouhého" zmlácení, přes vyřezání jazyka a očí až po nejstrašnější terapii číslo 13). A do toho všeho vám tam každých 5 minut skáče maso. Leze po žebříku, souloží, mele se na mlýnku, snaží se dostat z obalů na pultech obchodů. Zdá se vám to ujeté? Takový ten film prostě je. (08.01.2008)

Film je sám o sobě skvělý. Skvělé jsou všechny herecké výkony, obzvlášť Tříska je úžasný psychopat. Škoda jen, že si Švankmajer neodpustil ty svoje úchylárny, tentokrát v podobě hýbajícího se masa. Akorát tím kazí každou hranou část. Jinak Poe a Markýz de Sade jsou mými favority. A na to, že se jedná o český film, u mě převládá spokojenost. 4*, 1.9.2014, tv (02.09.2014)

Nějak jsem nemohl pochopit smysl těch animovaných scének, kde pochodují různé kusy masa a orgánů. Nějaký náznak jejich smysluplnosti jsem našel až v samotném závěru přesto si nejsem úplně jistý zda jsem to chápal správně. Na každý pád byla ta animace děsně ošklivá, ale tak už to u animací od Švankmajera bývá. Samotný příběh tohoto nesmyslu je nudný a debilní. Posledních asi 20 minut tvoří vyímku. Tam byl snad i nějaký náznak, že se mi to líbilo. Pavel Liška i Jan Tříska, dva herci které mám více než docela rád, mi do tohoto nesmyslu prostě nezapadali. Škoda, že jsem povídky, ze kterých pan Švankmajer údajně vychází nečetl. Jsem si však téměř jistý, že by tento film na Edgara Allana Poea dojem rozhodně neudělal. Je nad moje síly hodnotit něco tak ubohého jinak než odpadem. (11.02.2012)

Bol som rád, keď prišli záverečné titulky. Ale nemôžem povedať, že by ŠÍLENÍ bol otrasný film. Je presne taký, aký mal byť. Ostatne, Jan Švankmajer bol celosvetovou legendou (otvorene sa k jeho tvorbe rád, často a otvorene hlási napríklad Guillermo del Toro). Režisér mal pri nakrúcaní voľnú ruku... a je to poznať. Možno mu ju radšej mali skrátiť, lebo sa až prehnane odtrhol z reťaze. Po audiovizuálnej stránke („prestrihy“ s pohybujúcim sa mäsom, podmaľované provokatívne chytľavým hudobným motívom) sú úchvatné. Takisto ťažko niečo rozumné/múdre namietať voči „zvyšku“ vizuálnej stránky (kostýmy, dekorácie, exteriéry, interiéry). Plus asi nikto nemôže mať nič proti kastingu (Huba, Tříska, Liška, Geislerová, Nový, Dušek, Dančiak, Krytinář). Bohužiaľ, najväčším mínusom tohto šialeného filmu je v mojich očiach paradoxne jeho najväčšie plus: Švankmajer robí filmy, ako nikto na svete. Dnešný pohodlný divák, so mnou v čele, jednoducho nie je zvyknutý AŽ TAK rozmýšľať pri filme, hľadať (otravné?) podtexty a čudne zamotané myšlienky o stave tohto sveta. Práve Švankmajerova nezadržateľná fantázia, ktorá sa nedá zviazať, pôsobí miestami až vyložene rušivo a „umelecky“ (koč verzus autobus). 60% berte v tomto prípade ako „fakt neviem, ako toto hodnotiť a čo si o tom mám myslieť“. (14.12.2009)

Také filmy sa nehodnotia, také filmy sa prežívajú. Akurát tu možno - ako správne poznamenal jeden z komentátorov - srať mramor. Poďme na to. Švankmajer sa tentokrát dôsledne vyhýba okázalej manifestácii surrealistického "besnenia" (pokiaľ sa nemýlim, "Šílení" sa do slovenčiny nemá prekladať ako "Šialení", ale ako "Besnenie" a teda do angličtiny ako "Frenzy" - ktosi však prišiel s geniálnym nápadom a názov filmu preložil ako "Lunacy") v zmysle evokácie iritujúceho sveta plného bizarných zákonitostí. I animáciu používa ináč - vkladá ju na spôsob medzititulkov (mäso tranzitujúce na neuveriteľné destinácie funkciu medzititulkov de facto spĺňa). Zavrhuje surrealistickú estetiku "najväčšieho zločinu" (spomínate na poviedku "Bieli ľudia" od Walesana Arthura Machena? - "Ak by ruže vo vašej záhrade začali spievať podivné piesne, zošaleli by ste") v prospech síce libertínskeho, ale predsa len značne racionálneho prístupu, súc si vedomý skutočnosti, že žiadny psychický automatizmus a la "stret diktafónu a jarmočného srdiečka na pitevnom stole" mu uspokojivo neposlúži na celkom konkrétnu a plnohodnotnú alegóriu. Všetka spomínaná racionalita sa však rozplynie, ak film porovnáme s inou hororovo ladenou alegóriou či podobenstvom - so Shyamalanovou Osadou. Iracionalita odrazu vystupuje na povrch ako voda pri chôdzi po rašelinisku a táto neprívetivá, strašidelná, meditatívna a morbídna "nordická" krása, kvôli ktorej máme tak radi všetko imaginatívne prehovorí jasnou rečou. Zreteľnou, zrozumiteľnou a hlasitou, ale dostatočne "šílenou", aby nebola malomocne ordinérna (alegória v alegórii, arteterapia, pôžitok z pochovania zažiava či Dominikova stolová hra - milujem detské stolové hry). V súvislosti s tým ma napadá, že surrealisticky najortodoxnejším prejavom vo filme je spôsob markýzovej reči. Jeho divadelne afektované verbálne sebaprojekcie nemajú za úlohu len dráždivo presne pertraktovať to, čo je erbovo (ne)podstatné - v delirantne vyšinutom svete sú vlastne jedinou alternatívou "zmysluplného" správania. Pokiaľ Švankmajer používa reč, tento civilizáciou sprofanovaný spôsob dorozumievania, neprehliadnuteľne sa snaží silne ju štylizovať - Liška takmer nezrozumiteľne artikuluje alebo koktá, Tříska pateticky hrmáca, Huba maniakálne pradie (vo Faustovi či Donovi Šajnovi je napríklad exaltovane divadelná - "Fauste, Fauste...", spomínate?, v Alenke je sprofanovanosť reči zdôraznená okázalým a neustálym opakovaním superzbytočného slovného spojenia "pomyslela si Alenka"). Koncepčne celkom iný Švankmajer, pre mňa ale opäť úplne perfektný. (11.07.2006)