Pátek třináctého

Piatok 13 prišiel do kín 2 roky po Halloweene a tvorcovia sa ani nesnažili zakrývať, že ho vykradli: úvodné drastické prejavenie zla relatívne nesúvisiace s neskorším dejom, nezastaviteľný vrah a orientácia na tínedžerské postavy s dôrazom na ich sexualitu, čo v tých dobách rovnalo sa smrti, dospelí sú z deja až na výnimky vyčlenení, aby mladistvým nemal kto pomôcť. Je prekvapivé, že namiesto úbohej kópie sa zrodil fenomén, ktorý sa s Halloweenom a Nočnou morou z Elm Street zaradil medzi základný pilier slasherov a v nasledujúcich desaťročiach dostal množstvo sequelov, remakov a crossoverov, ktoré zarobili stovky miliónov dolárov. On sám sa potom stal pojmom, legendou a žánrovou klasikou. Dokonca vytvoril samostatnú odnož slasheru: tzv. „táboráckú“ alias camp slasher (ďalej napr. Sleepaway Camp). Tvorcovia sú na seba zbytočne prísni, ak o svojom poklade hovoria ako o kópii. Ono to vlastne s Myersom až tak veľa spoločného nemá. Miestami je to naopak dokonca diametrálne odlišné. Kým tvorcovia Halloweenu stavili na mesto, Dušičky, napätú atmosféru a gore obmedzené na minimum, banda okolo režiséra Cunninghama si naopak vybrala letný tábor v čarokrásnom lone divokej prírody s jazerom a táborom pre deti, namiesto ponurej jesene siahla po vrcholiacom lete plného kúpania a opaľovania a gore nie že obmedzila na minimum, ale ho práveže vyhrotila extrémnym, na tú dobu šokujúcim spôsobom. Nenajala naň totiž nikoho menšieho, než klasika gore splatteru Toma Saviniho (a jeho kamoša Tasa N. Stavrakisa, práca oboch pánov bola nezabudnuteľná v Romerovom Úsvite mŕtvych). Pánov v ich krvavom úsilí bezprecedentne podporil zanietený kameraman Barry Abrams. Atmosféra bezstarostného letného tábora je parádna, ale najlepšie na nej je, že sa do nej postupne zákerne zakrádajú nepríjemné predzvesti veci budúcich. A tie veci vôbec nie sú príjemné. Napr. neustále povedačky miestnych o „prekliatí“ tábora pri Crystal Lake. Kasting je sympatický; hoci tu nájdete aj Harryho Crosbyho (syn legendárneho speváka a herca Binga Crosbyho), viac zaujme Walt Gorney ako Bláznivý Ralph (vrátil sa aj v dvojke), začínajúci Kevin Bacon, fajn ústredná hrdinka v podaní Adrienne King a samozrejme Betsy Palmer. Betsy nadávala ako zle platená kuchárka, scenár považovala za sračku a napokon v tom hrala len vďaka tomu, že sa jej pokazilo auto a potrebovala si zarobiť na nové. Hoc je jej prínos do série nespochybniteľný a mrazivý, neviem, či sa mierne nezveličuje. Herečka má totiž vo filme dá sa povedať len hŕstku scén. Ale zas o to nezabudnuteľnejších. Prijatie snímky divákmi bolo rozporuplné. Rodinný príslušník herečky Jeannine Taylor dokonca vyhlásil, že zažil vojnu a toto bolo horšie. Stavanie na násilí a sexu mnohým nevyhovovalo, z filmu sa každopádne stal hit. Len behom prvého víkendu zarobil okolo 6 miliónov, do roka a do dňa vznikla dvojka a jednotka pri skromnom 500-tisícovom rozpočte zarobila šialených 60 miliónov, čo z nej na desaťročia urobilo jeden z komerčne najúspešnejších hororov v histórii. Inak, vedeli ste, že legendárny Manfrediniho hudobný motív nie je zmesou náhodných (pa)zvukov, ale ide o „kikiki-mamama“ (teda o začiatky slov „kill“ a „mamma“, čo sú slová, ktoré vo finále hovorí istá postava)? A všimli ste si, že hudba znie len v scénach s vrahom? A že ruky Betsy Palmer vo finále sú podozrivo chlpaté? Sú to totiž ruky jedného z maskérov. Na snímke vo viacerých funkciách vypomáhal budúci solídny hororový režisér Steve Miner, ktorý následne natočil dvojku a trojku. Slávne finálne vynorenie v scenári nebolo; vzniklo dodatočne po tom, čo film videl producent a napadlo mu, že by to na koniec chcelo nejakú šupu, že tomu niečo chýba. Režisér to tam teda dal, hoci mu to k predchádzajúcemu konceptu nesedelo. Možno i preto sa „poistil“ a zaklincoval to scénou v nemocnici, kedy je vlastne ono vynorenie svojím spôsobom popreté (alebo nie?). (23.10.2004) (méně) (více)