Muž, který lže

Muž, ktorý luže je názov, ktorý nám povie o filme úplne všetko. Dôvod prečo sa tak deje a prečo ten muž neustále luže sa nedozvieme. Vo filme prevládajú krásne obrazy umocnené ešte aj strihovou skladbou, ale výsledný dojem je aspoň pre mňa rozpačitý. Film je plný odkazov a obrazov a citácií a využíval rôzne štýli ale emóciu som z toho necítil a na zmysel, alebo myšlienku tam bolo tých vecí veľa. Ako slovenský experiment s formálnou a príbehovou stránkou je to výborné, ale chcelo to niečo viac. Niečo podnetné, niečo prirodzenejšie. Všetky pózy a klamanie diváka mi prišlo po chvíli iritujúce a následne nudné. Jeden z tých príkladov, kedy forma zvíťazila nad obsahom vo všetkých smeroch. (31.05.2012)

Neviem, či som film pochopil správne, podľa komentárov predsa nemá riešenie. Je to možné, pokiaľ ale prijmeme jedno možné vysvetlenie udalostí, všetko, čo sa vo filme odohráva, je akceptovateľné. Hra na lži bola aj svetová vojna, plná agentov s krycími menami a myslím, že aj na toto chcel Grillet svojou štruktúrou príbehu a hlavným hrdinom poukázať. Nie je to tak hutné, ako Vlani v Marienbade, nemá to srdce, ako Hirošima, môžeme však porovnávať aj s neskoršími dielami tohoto razenia ako napríklad Jakubov rebrík, alebo Púha formalita, kde je ale záver jednoznačný. V prípade Muža, ktorý luže, si istí byť nemôžeme ničím. Je hodnotné, že aj v slovenskej kinematografii máme zástupcu takéhoto netradičného schizofrénneho štýlu rozprávania. Či sa jedná iba o prázdnu pózu, experiment, umelecké dielo, zaujímavý triler, alebo hlbokú drámu, nato bude mať každý divák iný názor. (27.09.2013)

Velice zvláštní film s naprosto výstižným názvem. V labyrintu lží se ztrácí nejen divák, ale i hlavní protagonista příběhu. Všechny ženské postavy v této vesnici vypadají a chovají se jako z erotického filmu, nezvyklá střihová skladba spolu s nesouvisející ruchovou složkou zvuku udržují diváka ve střehu, kameraman předvádí ukázkovou práci s obrazem a mezi tím vším stojí jako středobod celého snímku skvělý Jean-Louis Trintignant. (19.06.2009)

Prepánajána! Človek ho vyženie dverami a on sa vráti oknom... Dosť zaujímavý psychologický film slovensko-francúzskej koprodukcie, ale experimentálna forma podania príbehu bola pre mňa miestami ťažko stráviteľná. Toľko "erotických" a abstraktných scén vo filme, kde sa ešte vedľa mnohých retrospektívnych odbočiek neustále kombinujú predstavy a halucinácie hlavného hrdiny... Nuž, čo povedať na to, keď si po zhliadnutí filmu v zaujímavostiach okrem iného prečítate, že scenár filmu nemal definitívnu podobu a niektoré scény koncipoval režisér priamo pred nakrúcaním? Len pre náročných divákov. Zaujímavý Ivan Mistrík a úteky zločinca cez zadné dvere lekárne do jaskyne :o)) (05.08.2017)

Oba slovensko-francouzské filmy Alaina Robbe-Grilleta jsou považovány za klíčové v éře hledání samostatné identity slovenského filmu. Nicméně ani s odstupem let si nelze myslet, že by každá národní kinematografie měla natočit skutečně od každého soudobého žánru svého zástupce a tím prokázat svoji životaschopnost. Náhodné obrazy Robbe-Grilleta jsou zajímavé snad jen účastí Jean-Louis Trintignanta, tohoto klasika francouzského filmu. Zdánlivě povědomé příhody z éry Slovenského štátu ilustrují záběry s Ivanem Mistríkem, ale jejich pravdivost zaniká kdykoli se na scéně objevuje některá ze čtveřice Kocúriková, Turbová, Bréal nebo Prado. Naivní manýrismus. (31.10.2021)