Stud

Telo trpelo hladom a teraz aj hanbou. Už nejde iba o fyzický, navonok demoštrovaný protest, ale aj o psychické, vnútorné pnutie. Dôstojnosť mizne, ego slabne, bolesť ostáva. Nebolí len penis, svrbí i svedomie a ani sprcha nespláchne či beh nevypotí to, čo vniklo/uviazlo hlboko dnu. Telo-zbraň. Newyorská šeď korešpondujúca s rozpoložením uväzneného jedinca, obavy v zajatí nekontrolovateľných vzplanutí, strata súdnosti. McQueen je veľký pán, Bobbitt okultný mág, Fassbender nadchádzajúci kráľ a ich "Shame" predstavuje čistý zásah do čierneho. Obľuba u ľudi ktorí inokedy ledva ledva vstrebávajú max. 4-6 sec. zábery budiš partikulárnym dôkazom. (22.02.2012)

Krutý paradox závislosti je, že transformuje zdroj potěšení do nevyhnutelné a nenasytné potřeby. McQueen natočil Shakespearův sonet 129 pro 21. století - Mrháním sil v tmách hanby pustošivé // je chtíč, když rve, co chtěl. Když teprv chce to, // zná jenom krev a zrady, sliby křivé, // surovec, vrah a lhář a sketa je to. // Hnusí se nám, jak poskytne nám slast, // jak máme to, co zoufale jsme chtěli, // hned nepříčetně zoufáme si zas, // že jsme mu, blázni, takhle naletěli. // Blázni, když chcem to, blázni, když to máme, // šílíme před tím, při tom, po tom též, // vteřinu štěstí dlouze odpykáme - // z příslibu blaha bláhová je lež. // To všechno každý ví, však nikdo neví, // jak peklu uniknout, když číhá v nebi. (17.02.2012)

V tomhle filmu se objevila druhá nejvýraznější role, kterou jsem v tomhle roce viděl. Po Ryanovi Goslingovi ve filmu Drive tak nyní Michael Fassbender ukázal, co je skutečný herecký výkon, za který by si zasloužil minimálně dva oskary. Za herecký výkon a za obětování, které filmu dal. Tohle obětování je totiž opravdu OBĚTOVÁNÍ. Stud je totiž neuvěřitelně těžce stravitelný film. Psychologicky náročný na sledování, ale o to více uvěřitelný na postavy. Vypráví totiž klasický příběh o tom, jak si stěžujeme, když něco nemáme a jak si stěžujeme, když nám to něco chybí, klasicky hozeno do extrému. Výborný příběh, ale je potřeba se nebát a dívat se na téma sexu z trochu jiného úhlu...a hlavně, chtít porozumnět. (20.08.2012)

Povrchne o povrchnosti. Obraz? Videoart, ktorý vcelku rád zhliadnem v galériách, či na youtube. Lenže tam trvá tak maximálne desať minút. Toto, natiahnuté do hodiny a trišvrte, sa stáva navršovaním slučiek prázdnoty tým, čo Brandon robí najradšej - teda kefovaním samého seba. A je úplne fuk, či je pri tom sám alebo s niekým. Rozkrývaním diétne dialógových obrazov sa sa dá celý film skvele uchopiť. Jeden príklad za všetky: rozmazaný obraz epizódy Betty Boop, sledovaný súrodencami môže pôsobiť ako symbol nepripustenia si podnetov zvonka. A podobné blabla. Celok pôsobí chladne, nudne, podobne ako väčšina Antonioniho konštruktov o odcudzení. Všetko tu už bolo. No hudobne sa to počúvalo príjemne. Chápem adoračné reakcie: v jednom akorde s hrdinom filmu sa ukájajú všetci tí, ktorí nadšene opisujú slová ako "neschopnosť", "nemožnosť", "povrch" a "prázdnota" (veď hej aj ja som tieto slová použil:). Výstižný komentár: verbal (12.09.2012)

Nuda a skoro žiadna sexuálna kontroverzia, ak nerátam asi 25 sekúnd "istých" záberov (čo je na 101 minútový film ozaj dosť málo, ehm). Fassbender ma nikdy nebavil a scenár? Odmietam rozmýšľať nad stavom súčasného sveta len na základe scény, v ktorej ústredný hrdina smutne kráča v daždi a potom sa rozplače. Odmietam rozoberať, čo mi chcel režisér povedať záberom na sexujúci pár, ktorý to robí na verejnosti na nočnom mieste pol metra od steny, na ktorej je nasprejované FUCK. Hanbu pokladám za ten typ filmu, ktorý sa na niečo hrá a pritom je strašne nudný. (13.02.2017)