Drak se vrací

Možno na kvalitu akú mal román to nestačí, ale hodnotím skôr kladne. V prvom rade sa dej vymyká všetkým novým, moderným možným aj nemožným dialógovým zlepencom a už len podľa temnej mimiky sme chápali o čo ide! Dej odohrávajúci sa na strednom až severnom Slovensku odzkrkadľuje vtedajšie pomery a slovenský naturizmus, ktorý nehovoril kto je dobrý a kto zlý, ale na základe priameho opisu sa presne vyjadril divákovi. Pesimistický koniec utlmil slušne nastavenú latku. (22.06.2013)

Eduard Grečner zde nepochybně lehce šlápl na paty Vláčilovi a Ilja Zelenka na paty Liškovi. Vynikající práce těchto dvou tvůrců, drží film pevně v rukou od začátku až do konce. Tato tvůrčí poctivost, z toho dělá nejen životní film zmíněného režiséra, ale i jeden z vrcholů slovenské kinematografie. Nádherné prolínání dějové linie, mysteriózní hudební doprovod plný šepotu i podivného smíchu, rozhled po kráse tatranské přírody i starodávných zvyků, v některých případech dokonce i rituálů, a celkově silný děj plný napětí z činů zúčastněných, neboť staré křivdy a spory jsou stále zde. Střet morální cti, odvahy i povinnost s počátky byrokratických manýrů místního výboru, který si raději vypije, než by sám zasáhl. Naprostým vrcholem filmu je ovšem Emília...překrásná, herecky zcela dokonalá, přičemž její role skýtá jedno slovo, vyřčené dvakrát...jen pár výjevů, dělající z filmu ojedinělý, silný filmový zážitek... (20.07.2013)

Drak sa vracia, to je tillichovská „odvaha byť...“ v priamej konfrontácii s „odvahou byť súčasťou...“. Kolektívne pohanské rituály v podobe pálenia chleba v slamenom venci sa tu zlievajú so šepotom, neklamným znakom akéhosi zvláštneho „vedomia“ miesta. Ozýva sa v ňom rozplynutie sa v kolektíve, ktoré si od jednotlivcov vyžaduje absolútne podriadenie sa. I Martin Lepiš sa o to pokúša - chce len v pokoji dožiť. Do tohto organizmu však nepatrí. A nepatrí doň o to viac, o čo viac prejavuje ochotu pomôcť – o čo viac prejavuje odvahu byť.... Je príčinou pohrôm a nešťastia, je uchvatiteľom, ktorého treba buď zabiť, alebo vyhnať. Nielen jeho vlastnosti, ale i príchod z hôr a jeho prezývka „Drak“ z neho robia antropomorfné stelesnenie nespútanej prírody. Pripomína upaľované stredoveké bosorky, ktoré sa, podobne ako draci, znášali na dediny na svojich metlách, aby vnášali chaos do pevného kolektívu stredovekej dediny. Drak však na seba neustále strháva pozornosť, kamera krúži vôkol neho a doslova maže okolité postavy s ich prostredím v šmuhách šialených švenkov. Podobne dominantné postavenie získava Drak aj v rozprávaní – najmä vo vzťahu k Šimonovi – k vyjadreniu vôle dediny. Rozpor medzi týmito elementmi napokon kulminuje v požiari, do ktorého akoby vybuchli city. V tom momente sa začína diať niečo zvláštne, či azda nepatričné. V scéne hnania kráv, ktorých bukot znie ako z iného sveta – z pekla, zrazu vidíme, ako sa neochvejný Drak stáva samotným prostredím – hlasom prírody, či azda nejakého božstva (podobne ako sme v úvode počuli hlas dediny). Z Draka sa tak stáva niečo „objektívne“ - bytie prichytené pri bytí vo svojej realistickej i symbolickej rovine. Hranice zanikajú a rozpúšťajú sa a my vidíme imanentné i transcendentné a subjektívne i objektívne v dvojjedinnosti. (napísané pre Hviezdne noci, 2019) (26.08.2021)

Dokázat plout na stejné vlnové délce po celou dobu s filmem je velmi náročné, možná dokonce nemožné. Divák bývá často ponechán, aby si domyslel. Možná až příliš často. Tak trochu Godardovské kašlání na diváka. Samostatnou kapitolou je ovšem audio složka filmu, nejen samotná hudba, ale celá zvuková kompozice je naprosto úchvatná. Tolik nápadů a hravosti se jen tak neslyší. Kdyby existovalo něco jako šarmantní zvuková stopa filmu, tak já tady mám svého vítěze této pomyslné soutěže. (25.10.2018)

Dobroslav Chrobák napísal novelu, ktorá sa v slovenskej literatúre vyznačuje novým umeleckým smerom a to Vitalizmom. Grečner, sa túto novelu pokúšal s filmovať od roku 1959 ale všetci vieme ako to vtedy na slovensku vyzeralo s umeleckou tvorbou. nakoniec sa mu to predsa len podarilo a myslím si že príbeh nemohol dostáť lepšiemu spracovaniu. Či už Grečnerov cit pre postavy a prostredie, ktoré je badateľné aj u režiséra Ingmara Bergmana, ktorého podobnosť tu jeho fanúšikovia určite nájdu. Tak isto Rosincová kamera, ktorá robí presne to čo má a to že je tichý pozorovateľ událostí, dejúcich sa na obrazovke s tým že maximálne využíva prírodu alebo prostredie v ktorom sa hlavný hrdinovia nachádzajú. kamera krúži v 360 stupňovom uhle, čo umožnuje emotívnosť obrazu, ktorá je dôležitá tiež preto pretože sa tu dialógmy šetrí. taká vašáryová tu preriekne jednu či dve vety. Lenže aj napriek podmanivým scénam je tu ďalší klad a to herci. Všetci do jedného pôsobia prirodzene a bez najmänšieho zaváhania alebo strnulosti doslova dávajú svojim charakterom živý rozmer. A tu najviac vyniká postava Martin Lapiša alias Draka alias radovan Lukavský, ktorého súboj o priazeň je podmanivý, skvelo zahraní a doslova na mňa jeho postava dýchala. Nepamätám si vôbec také sugestívne a presvedčivé herectvo ako v tomto prípade, plus skvelý scénar ktorý slúži Grečnerovi k dobru vzhľadom na to že sa jedná o jeho najlepší aj najosobnejší film a tiež Zeljenková hudba ktorá dotvára atmosféru ohňa, lásky, nenávisti a hôr. A veľmi sami páčili retrospektívne vsuvky so skvelými zvukovými efektami a tiež naturalizmus - podrezanie ovce, vypadnutie malých vtáčikov z hniezda, útek kriav pred ohňom - horia im kopytá. u mňa najbaladickejší slovenský film vôbec (24.12.2008)