Mnoho povyku pro nic

Tak takáto aktualizácia Shakespearovej komédie mi celkom nesadla. Jedhoducho, jej prístup k uzatváraniu manželstva medzi dospelými ľuďmi je neuveriteľne zvrátený, osobitne s ohľadom na ne-štylizáciu. Podrýva (pretáča) to humor, ktorý pramenil z predlohy. Tá si uťahuje z ľudskej trucovitosti a pracuje s tým, čo v Ľadovom ostrí nazvali "otočením magnetu", trestá intrigánov a vyzdvihuje alžbetínske cnosti až za hranice nebies. Len tie alžbetínske cnosti, no. V každom prípade, táto verzia Mnoho kriku pre nič je milá fanúšikovská záležitosť, či už si robíte prierez Shakespearom, alebo ste už dlho nevideli niekoho z obsadenia v jeho materskej role. (16.06.2014)

Tí čo objavili Whedonovu tvorbu až vďaka Avengers a považujú ich za vrchol jeho tvorby, by mali dať ruky preč. Much Ado About Nothing je malý indie film a darček pre skalných fanúšikov, pretože jediní tí ocenia množstvo jeho dvorných hercov pokope. To však neznamená, že ide o nefunkčnú záležitosť - Much Ado About Nothing stále ponúka to najlepšie z jeho tvorby a zo Shakespeara súčasne. Pomerne dôsledná adaptácia síce nakoniec výraznejšie prekvapí iba jednou zásadnou zmenou, ale zasadenie do modernej éry, spolu s čiernobielym formátom evokujúcim klasické komédie 30-40 rokov vytvára naozaj špecifickú príchuť. Neobvyklý experiment, ktorý sa pretavil v neočakávanú výhru. (28.10.2013)

„Mnoho kriku pre nič” , je ináč komediálna hra od autora "Williama Shakespeara" , ktorú si Joss Whedon spracoval na čiernobiely materiál, pričom najprv som sa musel pekne zorientovať, čo sa týka množstva týchto, naozaj pestrofarebných postáv, trebárs "Donovia" Pedro a John, ďalej lepšie som si určite (za)pamätal « ústredný pár » Beatrice s Benedickom, čiže oveľa vhodnejšie dve béčka, než povedzme, Leonato, guvernér Messiny alebo ešte Dogberry, strážnik nočnej hliadky, že Claudio, gróf z Florencie a Héró, je ďalší párik, na ktorý sa usporadúvajú samé intrigy, t. j. od tohoto zlomového momentu, spočívajúceho v nepodarenom, svadobnom obrade, to začalo byť o moc zaujímavejšie, pretože dovtedy som bol iba zmätený, ale potom už ani nie, kedy som sa čoraz viac dostával do potrebnej, duševnej rovnováhy, čakajúc, ako sa to vlastne celé nakoniec skončí, čo už asi ani nikoho neprekvapí, že šťastlivo... ? / Lámal som si hlavu, odkiaľ mi je vskutku známy Borachio... ? Keď následne poviem Lucius, syn Lucilly a synovec Commodusa, tak už vari je to všetkým úplne jasné, pretože ostatný herecký ansámbel, mi bol väčšinu času neznámy, aj keď som ich možno kdesi zazrel... ? Vidieť sa to síce celkom oplatí, no súčasne pre shakespearovských fanúšikov - asi automatika, a pre tých druhých - len akási (ne)povinná nutnosť ?! (09.10.2020)

Víc dramedy než originál, do screwballu to má žel trochu dál, než by se slušelo (ale moje nejoblíbenější verze od Branagha je ryzí), v některých okamžicích až tragédie. Černobílá filmu sluší, herci se snaží, ale bohužel určité nedostatky občas cáknou divákovi do tváře a natečou mu do uší. Například občasná ztráta rytmu dialogů, to je pro mě hodně nepříjemná záležitost a musím říci, že se to Jossovi občas v této adaptaci daří, a to mu odpustit nedokážu. Každopádně srdcovka pro fanouška jako jsem já. Váhání mezi 3/4, a to těžké. (06.11.2013)

Musím zaokrouhlit nahoru, protože je s velkým podivem, že se to navzdory nesmyslnému zasazení do současnosti vůbec nezadrhává a soustředíte se výhradně na osudy postav. Asi už jsme z Buffy zvyklí na ledacos. Brannaghova verze je samozřejmě lepší, co se castingu a posléze tedy i komediálních a dramatických výstupů týče, ale i Whedonovi oblíbenci se se svými party poměrně sžili (jen ten Fillion je prostě až příliš ve stínu geniálního Keatonova výkonu v roli Dogberryho). 7/10 (29.10.2013)