Wrong

Something is terribly wrong with this movie._____Aj keď je to tvrdenie na prvý pohľad nezmyselné, Wrong je paradoxne dramaturgicky najucelenejší film Quentina „Mr. Oizo“ Dupieuxa. To vlastne len potvrdzuje jeho nekompromisnú autorskú slobodu a suverenitu. Naratívne tentoraz nie je sledom voľne prepojených nechronologických poviedok variujúcich populárnu štruktúru gangsteriek à la Pulp Fiction (Wrong Cops), nezameriava sa na kontakt jedinca a spoločnosti v obdobiach s veľkým časovým rozostupom (Steak), dokonca ani neodbieha od protagonistu k nepodstatným vedľajším postavám sledujúcim jeho počínanie (Rubber). Svet Dolpha Springera, krúžiaci ako mesiac nonsensu okolo planéty každodennosti ani žiadne rozptýlenie nepotrebuje; sám je dostatočne rozptýlený a jeho obrysy sú znepokojivo rozostrené._____Zároveň ide o najpremyslenejší Dupieuxov film, ktorý je pochopiteľne opäť inteligentne zábavným postmoderným, sebareflexívnym a čiastočne metafikčným čítaním zasadeným do realistického prostredia amerických predmestí preplnených karikatúrami z bežného života. Absurdnosť úvodnej scény predznamenáva tón celého filmu, a predsa sa hlavný hrdina len nadsadenou a štylizovanou formou potýka so všednými problémami a otázkami až existenciálneho charakteru, ktoré si kladie každý z nás. A samozrejme mnohými jednoznačnými i menej postrehnuteľnými citáciami vzdáva hold širokému spektru filmárov, i pár hudobníkom a maliarom. Opäť si ho teda užijú najmä tí sčítanejší. 7:59... 7:60_____Mohlo by sa zdať, že Dupieux na plátne pravidelne rozvíja dialóg nad umením. V skutočnosti ho však len popiera. Poznať to z jeho poznámok na účet vlastných filmov, hudobnej produkcie a odkazov fanúšikom. V súlade s tým si nemyslím že je Wrong surrealistickým, ale dadaistickým dielom, pretože dadaizmus sám seba ako umelecký smer neuznáva. Opätovná zmes dadaistickej poetiky a estetického konceptu „no reason“ („bez príčiny“) formulovaného v predchádzajúcom Rubber však v príbehu nešťastného Dolpha, rozbiehajúceho pátranie po zbožňovanom psovi Paulovi, ústi miesto neblahého pocitu dèja vu do ďalšieho vysoko originálneho počinu. Uvedomelé popieranie umeleckosti je ešte zábavnejšie než obvykle - film disponuje krásnou kamerou, množstvom záberov s precíznou stredovou kompozíciou, rozmanitou farebnou paletou, významotvornými kamerovými podhľadmi/nadhľadmi, prepracovanou mizanscénou, rámovaním druhými postavami v dialógu, preostrovaním a pre Dupieuxa charakteristickým napätím medzi obrazom a hudbou. Výrazná a osobitá štylistika ostro kontrastuje s tým, o čom (a ako) film vypovedá - takpovediac o ničom, ale vlastne o všetkom. Laicky povedané ide o uhladené a elegantné rozprávanie o psích exkrementoch, bláznoch, nude, ničnerobení a (ne)zmysle života, kde sa takmer všetok ten nevkusný hnus odohráva mimo záber, ale my jeho prítomnosť predsa tušíme. V tomto zmysle ide skutočne ešte len o prípravu na Wrong Cops, ktorí sa už na nijakú estetickú atraktivitu nehrajú a sú jednoducho prekrásnym campom._____Dovolím si pokus o menšiu interpretáciu: Podobne ako napríklad u Villeneuvovho Enemy už plagát naznačuje, že sa nachádzame v hlave protagonistu Dolpha Springera. Život slobodného a nezamestnaného štyridsiatnika sa náhle prevráti naruby vo chvíli, keď jedna z istôt ku ktorým svoju zakomplexovanú malomeštiacku existenciu upína - jeho milovaný pes Paul - záhadne zmizne. Dolph sa podobne ako titulný hrdina románu Jamesa Joycea Ulysses neustále dostáva do náhodných konfrontácií a nekonečne dlhých banálnych rozhovorov, ktoré ústia len v ďalšie stretnutia a rozhovory a (spolu s Dolphovými návykmi a životným štýlom) brzdia pátranie. Vedľajšie postavy predstavujú jeho rozlične odstupňované vlastnosti, ideály a nočné mory. Naoko otvorený fikčný svet je v skutočnosti uzavretý a nedá sa z neho uniknúť (vždy keď sa zdá, že sa Dolph už vydá na cestu a film sa zmení na road movie, niečo ho náhle zastaví a on sa nakoniec vracia na známe miesta; sused Mike ako jediný susedstvo opustí a po dlhej ceste sa ocitá uprostred ničoho „na konci sveta“). Sny nie sú snami a predstavy predstavami, ale podľa nutne bizarnej logiky filmu zapadajú do pravidiel a usporiadania toho, čo postavy vnímajú ako „realitu“. Nehovoriac o odkazoch a podobnostiach s Rorschachovým testom, ku ktorým sa možno ešte niekedy vrátim._____Geniálna spoločenská satira. Alegorický voz z Absurdistanu plný abstraktnej symboliky, metaforických výjavov a ďalších chutných sladkostí. Dupieux navyše opäť potvrdil talent na vytváranie nezabudnuteľných lahôdkových hereckých kreácií._____Réžia, scenár, kamera, hudba, strih: Quentin Dupieux ♥ Jack Plotnick a William Fichtner ♥♥♥_____[BEST OF QUENTIN DUPIEUX] 100%_____Soundtrack._____P.S.: So znalosťou potitulkovej scény z tohto filmu dostáva záverečný „knižný“ vtip z Wrong Cops nový rozmer. Copyright A_FISH: Túto knihu raz niekto musel napísať. (03.09.2015) (méně) (více)