Dozvuky

Raz za čas zavítam k našim vyšším susedom, len preto aby som sa utvrdil, že podobne ako severská kinematografia, tak aj v Poľsku absencia slnečného svetla, spôsobuje akúsi zvrátenú túžbu robiť ťažké filmy idúce až k tej povestnej ľudskej hranici. Dozvuky síce nie sú až tak silným filmom v spôsobe ukazovania skutočností, ale ako detektívny príbeh dávnej krivdy, kde sa ľudia správajú ako banda sfanatizovaných debilov, funguje takmer dokonale. Je to dosiahnuté hlavne ústrednou dvojicou bratov, ktorý si skvelo sekundujú a mi ako divák máme možnosť nahliadnuť do ich mikrokozmu. Poteší drobná úloha Zuzky Fialovej - ktoré je bohužiaľ za zenitom, ale akosi hrá lepšie než v celej slovenskej produkcií za posledných pár rokov. K filmu treba pristupovať veľmi opatrne, pretože aj napriek dobrej myšlienke a výborne budovanom napätí je film robený pre určitý efekt. A tým sa akosi sila diela pomaly vytráca. Iste je to pekne natočené a od prvej do poslednej minúty si to drží zaujímavosť, ale chýbal tam potrebný presah aby som mal z filmu podobné pocity ako napríklad z Honu. A nábeh na to film ponúkol niekoľko krát. Možno je to tým koncom, ktorý bol možno až príliš na hrane toho čo som ako divák schopný od podobne ladeného filmu očakávať. Inak som ale veľmi spokojný. (28.10.2013)

Príbeh biblických rozmerov. Aj symboliky. To bol zámer tvorcov. No na Bibliu sa nechytá, pretože použil nepravdepodobný predpoklad. Ten spočíva v dôvodoch oživovania nepríjemnej minulosti: "Ja neviem prečo ťahám tie kamene. Jednoducho ma to popadlo.". Toto škrípalo. Výcuc z palca. Dve hviezdy dole. Inak príbehy - podobenstvá s presahom rád, ale čo je veľa, to je moc. Čo sa týka týrania Židov, to existovalo v každom štáte, ktorý Nemci cez II. svetovú vojnu okupovali. Nielen zo strany Nemcov, ale vždy aj zo strany obyvateľov okupovaného štátu. Poznámka: Ide o syndróm pchania sa do zadku mocipánom a ich ideológii. Spomeňme spolu: umelci za socializmu hromadne podpisovali Antichartu. Kolektívy robotníkov v 50. rokoch odsudzovali "krvavého psa Tita". Zástupy hajlujúcich pred SND za Slovák štátu. Dnes je to podobné, len rafinovanejšie. Davy podporujú zábavu milionárov (hráčov futbalu, hokeja či tenisa), manažérov a mágov reklamy okolo tohto biznisu (športu). Propaguje sa robotická uniformita ľudstva. Všimnite si prázdne ulice i prírodu v čase zápasov o víťaznú trofej nejakého turnaja. Ľudia sa uisťujú, že športovci, čiže zbohatlíci mdlého ducha a nulového rozhľadu, hája aj ich farby. Dokážu sa za toto presvedčenie sporiť dokrvava. Populácia dementnie. Už netreba vyvolávať nenávisť. Stačí ak sa človek naučí milovať zábavu hlavného prúdu a makať pri pásoch tovární. Tešme sa: Politici a mocnári priniesli nám, otrokom, zábavu i pracovné miesta zároveň! Poznámka: Ale dnes už stratégovia oblbovačiek pochopili, že ani športovci už nesmú byť dementní a hlúpi. Preto sa čoraz viac v posledných desaťročiach zdôrazňuje ich silná intelektuálna stránka v podobe rôznych štúdií popri športe a v presadzovaní názoru, že dnes špičkový športovec musí byť zároveň intelektuálne a vzdelanostne na výške aby zvládal rôzne stratégie boja proti súperom. Čiže ďalšie ojeby občanov. Ich úlohou je nahradiť vo vedomí fanúšikov aj iných ľudí vedcov a vynálezcov športovcami. Tí predsa majú porovnateľné intelektuálne kapacity. Ľudstvu prinášajú oveľa viac ako nejakí zakomplexovaní nímandi z výskumných ústavov, pojašení spisovatelia, ktorých nik nečíta, vzduch otravujúcich myslitelia, čo nikdy nič užitočné nespravili. (26.05.2015)

,,Statečný Kalino, a ty statečný Kalino, pravdu chceš znát? A jsi si jistý že tě ta pravda neotráví?“  Ten příběh pogromu v Jedwabném znám už z divadelní hry  Tadeusze Słobodzianka Naše třída. Oproti této skvělé hře má film podobu jakésiho thrilleru či detektivky, v níž v roli „vyšetřujících“ vystupují dva bratři (Józef a Franciszek), mezi nimiž (kvůli emigraci jednoho z nich v 80 letech do Ameriky) jinak panují spíše napjaté vztahy. Napjaté vztahy od začátku panují i mezi Józefem a zbytkem vesnice. Musím přitom říct, že když jsem viděl obraz obilného pole se spoustou židovský náhrobků, vůbec jsem se tomu napětí nedivil a trošku jsem i dával za pravdu výtce Franciszka adresované Josefovi: „Proč se kurva staráš radši o mrtvé než o živé“. Ale jak postupně to napětí ve vesnici rostlo, mě film totálně vcucnul. A když už by se napětí dalo krájet, přišla (možná zbytečně rychle) překvapivá pointa a po ní ještě mrazivý závěrečný obraz ukřižování… Uff... (13.09.2022)

"Nahnali Židy do domu, zapálil jej, a když matky vyhazovaly své děti okny ven, aby je zachránily, vracely je vidlemi zpět..." Ne Němci. Poláci! Sousedé z vesnice. Neskutečně silné, emotivní drama, které si o sobě Poláci dokázali natočit, a to nejen jako vypořádání se s historií, ale také jako snímek současného polského antisemitismu. (27.05.2017)

Námet postupného odkrývania hriechov minulosti má vždy čo ponúknuť. Navyše snímok je výborne zahratý, pričom samotné odhaľovanie nitiek okolo tajomných náhrobkov vychádzalo z reálnych skutočností a charakteristík obyvateľstva. Je smutný fakt, že v židovskej otázke počas 2. sv. vojny nemajú ani Poliaci čisté svedomie. Ale nie je to len ich problém, niečo podobné je možné nájsť v každej krajine za vojny okupovanej Nemeckom. Líšia sa len dôvody. V Poľsku to bola hlavne kombinácia nenávisti a hamižnosti, na čo pekne poukázal aj tento film. Škoda toho záveru, je len málo snímkov, kde by koniec tak rapídne uškodil celkovému dojmu. Prišiel mi ako z inej planéty, teatrálne, trápne emotívne a s očividným cieľom čo najviac zapôsobiť u diváka a ešte viac zdvihnúť vlnu emócií. Ale bola to len trápna umelina a zbytočnosť. Niekedy je menej viac. Keby to skončilo rozlúčkou oboch bratov idem o hviezdu vyššie. Takto len čistý priemer. 60/100 Videné počas Challenge Tour 2015: 30 dní so svetovou kinematografiou. (08.04.2015)