Diplomacie

Minimalistické drama postavené převážně na skvělých dialozích. I když se to hlavní odehrává převážně v uzavřeném prostoru generálovi kanceláře, je tu dostatečně napětí k udržení pozornosti a rozvinutí děje. Na své si přijde i kamera, která rozhodně není nudná. Z naší tvorby mi připomíná Daňkův Dialog s doprovodem děl. (08.11.2016)

Líbí se mi premisa, že tvůrci většino natáčí historické filmy velkolepě a zaměřují se na boje, na války, ale v případě tohoto snímku z doby druhé světové války na to šli tvůrci jinak. Jedná se vlastně o velmi komorní drama, které na divadle musí vypadat skvěle - však je také film adaptací divadelní hry. Ale i ve filmu se ukazuje herecká síla představitelů a skvělé dialogy. (18.05.2016)

"IT'S A SIMPLE QUESTION. WHAT WOULD YOU DO IN MY SHOES?" ------------ André Dussollier a Niels Arestrup tu zvádzajú fenomenálny herecký koncert v izbe parížskeho hotela Le Meurice počas jednej júlovej noci roku 1944, kedy sa rozhodovalo o osude Mesta svetiel. Zničiť alebo nechať žiť? Arestrup, hrajúci generála Choltitza, predvádza silne charizmatický výkon, s každou vetou nesúcou váhu a serióznosť, prednesenou tak, akoby ani nebol Arestrup, ale sám Choltitz. Dussollier, ako konzul Nordling, rovnocenne sekunduje. Taktiež rozmýšľam, či scéna, v ktorej Nordling presviedča Choltitza a hovorí mu, aby si seba predstavil na tomto [jeho izba] balkóne o päť rokov neskôr, je odkazom na skutočnosť, kedy sa Choltitz o 12 rokov neskôr vrátil do hotela Meurice, kde ešte stále robil ten istý barman, ktorý tam pracoval aj v 1944 a ktorý Choltitza spoznal, ponúkol mu šampanské a zobral ho do "jeho" izby, v ktorej stál 15 minút ako omámený. A keď už sme pri tých historických (ne)presnostiach, mám silný pocit, že Diplomatie neodvádza tú najlepšiu prácu. A to teraz čisto odhliadnuc od pohnútok samotného generála, keďže o tých vie najlepšie iba on. Napríklad, film uvádza v záverečných titulkoch, že Choltitzovej rodine sa nič nestalo a neboli ani zatknutí, pričom francúzski historici tvrdia, že jeho rodina bola v koncentračnom tábore. Film taktiež tvrdí, že sa Choltitz stretol po vojne (r. 1955) s Nordlingom, pričom som o tom nenašiel žiadne dodatočné informácie, iba že sa stretol s predsedom metského zastupiteľstva Taittingerom, keď navštívil Meurice (r. 1956), s ktorým sa spolu s Nordlingom stretával počas vojny. Taktiež film tvrdí, že Sippenhaft sa preniesol do praxe na nemeckých dôstojníkov kvôli Choltitzovi a jeho predchodcovi, pričom sa tak stalo kvôli neúspešnému atentátu na Hitlera z 20. júla 1944. A takto by sme mohli pokračovať ešte dlho. Presne kvôli takýmto "chybám" by si film štyri hviezdy zaslúžiť nemal a rozhodne by sa našli aj lepšie spôsoby dramatizácie diela. Tri hviezdy sú ale paradoxne skutočne žalostne málo za výkony podávané ústrednou dvojkou a tiež za to, že som si film značne užíval a niekde v polovici zvažoval päť hviezd. (16.12.2020)

Fascinuje ma svet diplomacie a všetky podrobnosti, ktorými sprostredkováva svoju nečitateľnú a inak mnohotvárnu reč. Schlöndorff sa ako idealistický básnik snaží naviesť univerzálne posolstvá z Gélyho hry do krajností človeka, ktorého sužujú nevyhnutné ostychy vlastného svedomia. Alebo skôr smer z ideologického komfortu a hnevu do diskomfortu, ktorý zasahuje priamo von Choltitza a jeho rodinu. Je to samozrejme pritiahnuté za vlasy, z čisto objektívnych pohnútok zvažujem nižšie hodnotenie ale téma a posolstvá ma zasahujú kedykoľvek, kedy do podobných existenciálnych vôd (našťastie ako divák) aspoň z pohodlia obývačky nahliadnem. (01.12.2017)

Je zvláštní, kolik úspěchů měli švédští diplomaté během II. světové války. Nordling je vlastně, vedle hraběte Bernadotta a Raoula Wallenberga, tím méně známým, ale filmové poklony se dočkal snad jako jediný. A hold to byl důstojný. Spojenci postupují a generál von Choltitz si pokládá téměř hamletovskou otázku: zničit či nezničit Paříž. Na jedné straně je tu naléhání Raoula Nordlinga, který apeluje na generálovu lidskost, na straně druhé čest německého důstojníka, kterou má generál hluboko pod kůží. Jejich dialogy mají slabší i silnější chvíle, ale jak se situace v Paříži stává kritičtější, ty slabší chvíle mizí. Spokojen jsem i s herci, ačkoliv Choltitzovi tady pár let navíc přidali. Ale to na výsledný velmi dobrý dojem nemělo žádný vliv. 80% (26.11.2014)