Riaru Onigokko

Film „Riaru onigokko“ není pro každého, je to film, který je určen fanouškům asijské tvorby, jimž přines dobrý zážitek. Ale myslím, že je to zážitek i pro někoho, kdo japonské filmy moc nemusí. Není to jen o tom násilí, ale je to celkově o tom, co si hrdinka prožije a jaké scény musí podstoupit. V tomhle je to intenzivní, skutečně velmi intenzivní a dovede to diváka přimět přemýšlet o trochu hlubším smyslu dění. (19.02.2018)

Šion Sono boduje hneď z prípravy, na nič sa nečaká, žiadne zoznamovanie ani nudný začiatok, hneď striekajúca krv či odrezané telá a tajomná sila, ktorá na všetko živé útočí. Je to len v hlave hlavnej hrdinky alebo to čo prežíva je realita. Sono rozohral mysteriózno tajomnú hru, ktorá dosť často vyúsťuje až do šialene bizarných obrazcov. Hlavná predstaviteľka mala kondičku, lebo utekať asi polku filmu to nieje pre každého. Teraz neviem či to bol kľudný horor zo šialenými prvkami alebo to bol šialený horor s kľudným prvkami, lebo tu to to bolo ako na hojdačke, šialená scéna bola nahradená kľudnejšou a to sa dialo po celú dobu filmu. Mojej žene stačilo okolo 30 minút nato, aby si išla ľahnúť, ale ja som vydržal až do konca. Tento film je radikálne najbláznivejší v Sonovom repertoári o tom nemám pochýb a jeho fantázia nepozná hranice. Každý jeho film sa vyznačuje zaujímavými nápadmi, do každého dá niečo nové, ale v každom filme sú jeho trademarky, ktoré ho odlišujú od ostatných režiserov. Gore efekty vynikajúce, herecké prejavy boli tiež dobré, ale s príbehom som sa nemohol nejako stotožniť, keď boli kludnejšie scény, tak to bolo ok, ale akonáhle prišli šialene akčné scény, to ma až tak nestrhlo. Finále bolo nevyspytateľné a o originalita tu nechýbala, ale chýbala tu logickosť, tu na to pán režiser moc zatlačil na pílu, niekedy menej je viac! (21.12.2015)

Toto bláznovstvo plné krvi a vizuálnej nádhery je len ťažké opísať. Aj napriek tomu, že tu nosné témy ostávajú podobné ako pri iných Sonových filmoch, formou však ide o totálne uletený surrealistický megaúlet. Takže je to typický Sono no zároveň aj nie. Jediné čo ma napadá sú len také výkriky v tme ako napr. dlhé scény bez mužov (teda striktné delenie na mužský a ženský svet/princíp)... neustály boj o prežitie v podobe troch hlavných postáv (Mitsuko, Keiko a Izumi)... útek pred zbabelcami... spoločenský útlak na základe pohlavia.... mužská snaha ženy ovládať (metafora počítačovej hry Tag) a konečne je tu aj akýsi rituál prechádzania do dospelosti. Čiže ide hlavne o spoločenskú kritiku a japonského sociálneho systému, aj keď veľmi bizarnou formou. Na druhú stranu ale neslúži ta bizarnosť ako výborný priamočiary útok, ktorý vystihne problém dokonale a hlavne jednoducho? Akoby ste dostali päsťou do oka. Proste keď sa vo filme poukazuje na problematický vzťah medzi žiakmi a učiteľmi, tak učitelia dostanú do rúk guľomety a pod. Škoda, že sa dokonalé vychutnanie filmu nezaobíde bez poznatkov z oblasti japonskej kultúry a súčasného spoločenského prostredia. Sono je skrátka vlastenec. 85/100 (11.12.2015)

Nejdříve jsem se domníval, že Sono až příliš koukal na jeden posmívaný flák od Shyamalana. Posléze zazněla hudba od Mono, mých japonských oblíbenců. Samé překvapení. Sono umí překvapovat a já jsem za jeho nevyzpytatelnost rád. Je mi jedno, že Tag nedává smysl, jelikož v několika scénách, během kterých samozřejmě hrálo Mono, intenzita mého prožitku atakovala maximální hranici. Škoda, že jich tu není víc. Pecka ranku Love Exposure a Suicide Clubu se u mě tedy nekonala, ale tuhle kvalitní výstřednost jsem si stejně užil. (26.12.2015)

Myšlenky, které se honí v Šion Sonově hlavě, jistě nejsou zcela normální. V Tagu se je rozhodl využít, přiznat a rozpitvat. Mitsuko zažívá něco tak bizarního, že i my pochybujeme, zda je to realita. Šion Sono používá entitu Mitsuko (doslovně a perfektně) jako diváka svých představ (a nestydí se za to). Nedovedu se rozhodnout, jestli je film jako celek odfláknutý nebo geniální. Možná obojí. Možná se už Sono vykašlal na diváka a točí filmy pro sebe. Teda, on to už asi dělá dávno. (31.01.2016)