Černé Vánoce

Místy OPRAVDU děsivý slasher. V mnohém by se mohl zdát už trochu provařený, ale na to bacha, je jedním z vůbec prvních. Sympatická hlavní hrdinka, mrazivé skřeky do telefonu, tajemný vrah, dokonalá atmosféra (pravda ne moc vánoční). Jen škoda, že ten vrah nedostal žádnou masku, mohli jsme mít další ikonu žánru. Have yourself a scary little, black christmas. (25.12.2007)

Pomalu přešlapující a hravá horrorová detektivka s příchutí slasheru a atmosférou temných zákoutí. Scénář je pestrý a postavy (i díky hereckým výkonům) autentické. Zvláštním plusem je zde absence jednoznačně hlavní postavy, což má pozitivní vliv na nepředvídatelnost a tudíž i na napětí. Co bych vytknul, je režisérova záliba v podivných klamavých záběrech a střizích, které sice mátly, ale jistě ne tak, jak bylo jejich záměrem. Vzhledem k žánru se však jedná o poměrně inteligentní projekt. Bohužel s nedomyšleným koncem. 73% (15.05.2011)

Černé Vánoce v baráku plného bab, protože nemají dostatek pěnez, aby si pod stromeček nadělily spoustu dárků, tak začne místo svlékacího pokra hra, kdo umí víc v telefonování změnit hlas a mít hodně sexistických a psychopatických keců,aby zněl, jak pořádný psychopat. Pro mě o dost lepší než novější remake z roku 2006. Dávám 65% (19.11.2017)

Atmosferický slasher, ktorý bohužiaľ viac nudí ako straší. Najväčším plusom filmu je určite cool vrah a jeho neopakovateľné pazvuky a "piesne". Horšie je na tom nevývažený dej - predsa len slasher bol len v plienkach (hmm, skôr ešte niekde v tele matky) a Bob Clark sa nevyhol mnohým chybám. Napríklad dej je príliš rozťahaný a praktický celý stred filmu je nie hororový ale kriminálny. Dialógy sú nudné a uťahané. Avšak, keď príde na hororové scény, Clark (neskôr režisér skvelej série komédií Porky's) dokazuje, že toto mu ide. Taktiež záver je vynikajúci a znepokojujúci. Film má zaujímavý casting, ale herci bohviečo nepredvádzajú. Prakticky celý film stojí na charizmatickom vrahovi a scéne s jednorožcom. Skôr sa oplatí vidieť kvôli historickému významu než kvôli kvalitám ako slasheru. Mnohé neskoršie slashery ho hravo predbehli. 7/10 (12.08.2006)

Tie roky sedemdesiate... Neustále mám potrebu sa k nim vracať. Neustále mám potrebu hľadať a bádať v tejto kinematografickej dekáde. Predovšetkým v jej žánrovej oblasti. Pre ten nervózny pocit vyvierajúci z neustálej minimalistickej ponurosti, ktorá súčasné horory z veľkej diaľky obchádza. Čierne Vianoce mi toto tvrdenie určite nevyvrátili, ba práve naopak, utvrdili ma v ňom dosť razantným spôsobom. V tomto, údajne prvom slasheri, natočenom štyri roky pred Carpenterovým Halloweenom (ktorého všadeprítomnú podprahovú stiesnenosť pri všetkej úcte nedosahuje) je neustále prítomná snaha o inovatívne postupy, či už štylistické alebo naratívne. Sedemdesiatkovo oldschoolová, atmosférická a mrazivá záležitosť, vyniká aj vďaka takmer permanentnému udržiavaniu jednoty miesta a času, premysleným aplikovaním krížového strihu a racionálnemu jednaniu hlavnej hrdinky v podaní prekrásnej Olivii Hussey. Avšak skôr ako o slasher ide z môjho pohľadu o hru s divákovými očakávaniami a rafinovane strategickú prácu so zámerne zavádzajúcimi náznakmi. Približne v polovici filmu je nám jednoznačne predložená jedna verzia, podľa ktorej vrahom môže byť ten, o kom si to až do konca všetci myslíme. Avšak túto zdanlivo jednoznačnú interpretáciu postupne nahlodávajú pochybnosti. V závere je totiž naznačená hypotéza, že tou osobou nemusí byť vôbec ON, čiže TEN, o kom nás rozprávanie už dobrú polovicu filmu úmyselne presviedča. Môže ísť o postavu úplne odlišnú a neznámu, ktorú poznáme iba skrz hľadisko ústrednej hrdinky, čiže ju len počujeme cez telefónnu linku a až do konca o ňom vieme to, čo aj ona, teda absolútne nič, môže ísť o niekoho, s kým subjektívnou kamerou ihneď v úvode vojdeme do podkrovia internátu a celý čas tam s ním prečkáme. V tomto prípade ide o rozprávanie s otvoreným koncom a zabíjanie s krásne nemotivovaným pozadím, v ktorom sa režisérovi naviac podarilo podať obžalobu bezradnosti policajných zložiek pri pátraní. Som za obe možnosti interpretovania, avšak vzhľadom na to, o ako obrodný film v rámci svojho žánru ide, sa viac prikláňam k druhej alternatíve výkladu so zdanlivým happy endom a neuzatvoreným rozprávaním s neodhalenou totožnosťou psychopata (zvonenie telefónu v záverečnej titulkovej sekvencii tejto možnosti vyloženia príbehu len „nadržiava“). Z Boba Clarka sa mohla vyvinúť silná režisérska osobnosť s identifikovateľným rukopisom, nebyť jeho presedlania k filmom čisto rodinného zamerania. Vianočný príbeh, ktorý spustil túto vlnu, je ešte výborným navrátením sa ku klasickému Hollywoodu, no svojimi poslednými príšernosťami natočenými pre televíziu, dobrovoľne rezignoval. 80% (19.03.2012)