Druhá strana naděje

[2,5*]     "Dal by som si pivo, alebo čo tí bezverci pijú."     Komediálna dráma venovaná aktuálnej téme vysťahovalcov, s typickým Kaurismäkiho suchým humorom. Málovravný a neustále vážny hrdina Khaled je utečencom pred vojnou v Sýrii a prežije si poriadne krušné chvíle, kým konečne nájde dobrú dušu ochotnú mu pomôcť, a to v podobe podnikateľa Wikströma. Prvá polovica filmu sa mi videla akási nezáživná (Wikström odchádza od ženy, Wikström predáva obchod, Wikström hraje poker, Wikström kupuje reštauráciu), bez vtipu, ale zhruba od Khaledovho úteku z ubytovne  nastane citeľné oživenie a konečne sa rozbehne aj humor ("Chceš sa biť?" "Ale ja som väčší." "A čo má byť?"). Ako je u režiséra zvykom, film je dosť skúpy na slovo a je sprevádzaný výbornou hudbou.     "Zamiloval som sa do Fínska. Ale keby si vedel, ako sa odtiaľto dostať, bol by som ti veľmi vďačný." (25.09.2022)

Nemám srdce to Akimu pokaziť a dať mu prvýkrát "iba" tri hviezdy. A ak by som ich už niekedy udelil, aj tak by som mal dilemu. Vyjadruje sa k výsostne aktuálnej téme, ale o niečo lepšie ju myslím zvládol v Le Havre. Druhá vec je, že neprispôsobuje svoj štýl téme, ale tému svojmu rukopisu. Tak sme svedkami pomerne absurdných situácií, kedy sledujeme drastické zábery bombardovania Allepa, ale krátko predtým a krátko potom vidíme klasické režisérove sucho-humorné scény. A ono aj to sledovanie záberov zo Sýrie s prestrihávaním na hrdinov pohľad a v porovnaní s rozhodnutím súdu pôsobí ako suchý humor. A aj Sherwan Haji svoju postavu prispôsobuje podľa Akiho pokynov náture Fínov. Nakoniec to ale celé opäť pôsobí celkom celistvým dojmom a vážne nemám dôvod usvedčovať Kaurismäkiho z nejakého podliezania festivalovým porotám kvôli zvolenej téme, to vážne nemá zapotreby. Každý má právo vyjadriť svoj vlastný názor, minimálne skrz umenie. (13.10.2018)

Kaurismäaki vie zaujať principiálny postoj aj k súčasným témam. Jeho rukopis sa ani za tie dlhé roky v podstate nezmenil. Prakticky využíva suchý humor a statickú kompozíciu, v ktorej vynikne absurdnosť a tragika a zároveň zľahčuje veci, aby pointa vyhrotených situácií mala bohatšiu interpretačnú úroveň. Neviem ale, dáko som pociťoval, že ho limituje vlastná vynaliezavosť a originalita na nejakom bližšie neurčenom podklade ľudskej dôstojnosti, ktorú tam implementoval. Akoby na hlavnú postavu kládol dôraz, ktorý mu potom unikal v zvolenom tempe rozprávania, hoci práve to v priebehu rokov veľmi nezmenil. Ťažko sa mi k tomu vyjadruje. (13.10.2018)

„A věřím, že velitel bude chtít vidět také únikové cesty.” „Naši zákazníci chtějí jen zřídka unikat, když už se dostali dovnitř.” - „Moc chytrá fenka. Naučil jsem ji arabsky a ona se obrátila na islám. Řekla, že je to zajímavější než buddhismus. Zítra hodlá obklíčit Budapešť a Bělehrad.” - „Kolik to hodí?” „Nic moc.” „Litr. A udělám týpkovi historii od vylodění v Normandii.” „Tak starý není.” „Stejná cena, i kdyby se narodil zejtra.” - „Poslyš... Zamiloval jsem se do Finska. Ale pokud bys věděl, jak se odsud dostat, byl bych ti moc vděčný.” +++ Zbožňuju ten chytrej humor a trochu temnou poetiku Kaurismäkiho filmů. Druhá strana naděje je dalším skvělým zářezem v Akiho tvorbě. V podstatě jde opět o příběhy lidí žijících na okraji společnosti, ale podané s takovou lehkostí a nadhledem, že po zkouknutí snímku prostě nejde mít špatnou náladu. (85%) (11.08.2020)

Kaurismakiho styl je velmi osobity a me jeho filmy o ztracenych existencich proste bavi. Sice jim k dokonalosti temer vzdy neco chybi, ale u me dobry. Posledni jeho film resi aktualni tema a tedy zivotni peripetie jednoho Syrana kdesi ve Finsku. Tradicne absurdni, film se nesnazi cokoliv resit, staci se jen divat a bavit se. (10.05.2019)