Já, Daniel Blake

Doteraz som nevedel, že niečo také ako ľavicové filmy sa vôbec natáča. A ako na to pozerám, robiť filmy pre takúto cieľovku je podobne jednoduché ako robiť pre nich politiku. Aj keď napíšete psudomoralistický status či urobíte obrázok s takým posolstvom, úspech máte zaručený, lebo kvantum ľudí sa na to chytí ako ryba na udicu. Odhliadnúc od toho, že s autorom filmu politicky nesúhlasím, ani umelecká stránka filmu nie je žiadne terno (aspoň v kontraste s tými festivalovými ováciami). Triviálne diaĺogy, neuveriteľné situácie... A aj tá politická angažovanosť a spôsob, akým Loach forsíruje svoje ľavicové posolstvá je na smiech. Kritika kapitalizmu - tie isté tenisky dovezené z Číny stoja neporovnateľne menej ako v obchode... A černošský imigrant sa týmto živí!!! Zatiaľ čo poctivá anglická matka musí predávať svoje telo aby nasýtila svoje dve deti!!! (14.05.2018)

Sociálna dráma, ako sa patrí. Ani by som netušil, ako sa človek namiesto pokojnej staroby v chorobe dočká šikanovania úradmi len za to, že je súčasne práceschopný aj práceneschopný. A to v civilizovanej krajine, nie nejakej postsocialistickej diere, kde by sa byrokracia očakávala oveľa viac. Kombinácia s otcovsko-dcérskou láskou je pre všetko dianie veľkým plusom, bez ktorého by film nemohol fungovať. (16.05.2022)

Čo napísať o tohtoročnom víťazovi z Cannes? Ide o moje prvé stretnutie s Keni Loachom, obľúbencom festivalu v Cannes, odkiaľ si odviezol už nejednú cenu. Ken Loach je britský režisér, ktorý vo svojich filmoch dáva priestor všedným hrdinom z ľudu, o ktorých dneska už pomaly nikto nezakopne (výnimkou je tento rok Eastwoodov Sully) a ktorí, žijú na okraji spoločnosti. Nie sú tak divácky aktaraktívny ako superhrdinovia z blockbusterov, depresívny sociopati alebo pri nich nejde o prvoplánové a patetické zneužívanie osudu mediálne známych minorít, ktoré hýbu dnešným mediálnym svetom a politikou (utečenci, rómovia, LGBTI, you name it…) O to viac si vážim Loacha, že na túto skupinu nezabudol , pretože každý si zaslúži právo žiť na tomto svete a štipku dôstojnosti. Loach sa na stare kolená angažuje v politike (ľavičiar a socialista) a vo filme ukazuje tú obludnú mašinériu menom štátna správa (vo filme si posvietime na sociálny systém), ktorá by mala slúžiť ľuďom a pomáhať im, ale opak je pravdou. Loach vychádza z britských reálií, kde s novým online systémom pomoci má problém viac ako 30% ľudí, ktorí žiadajú štát o pomoc. Vidieť tu priepasť medzi generáciami – digitálnou a manuálnou. Keď sa neadaptujete v dnešnom svete na novú digitálnu vlnu, môže sa vám veľmi ľahko stať, že vás pohltí a stiahne ku dnu. Za hlavné plusy filmu určite považujem, že Loach si dal pozor na prehnaný sentiment a patetickosť, ktorá by sa z tejto témy dala kľudne vyžmýkať a pomáha mu v tom skvelý Dave Johns, známy stand-up komik, ktorý aj ťažké životné momenty hlavného hrdinu vie odľahčiť humorom, ktorý nie je prvoplánový, ale ide o skôr o smiech (pousmiatie) cez slzy. Loach tu dáva dopopredia všetky neduhy komunikácie so štátom a úradníkmi – keď niečo chceš zavolaj na to to číslo, stlač 1, čakaj kým sa ti niekto ozve, chodíte od jedných dverí k druhým a tak dokola, systém, ktorý nedáva zmysel a bol vymyslený snáď ľuďmi z Marsu, neochotou a arogantnosťou úradníkov – však to poznáte, už ste na úrade boli a potrebovali niečo vybaviť za jeden deň. Na druhej strane Loach ukazuje iba jednu stranu mince a to keď sa slušný človek dostane do úzkych a očakáva, že mu štát pomôže, kým sa pozviecha a bude sa môcť o seba postarať znova. Tento statment sa Loach snaží vykresliť až moc a práve koniec pre mňa vyznieva ako obyčajný umelý kalkul, nech je akokoľvek smutný. Pretože vieme, že tento systém pomoci neustále zneužívajú určití ľudia a kvôli, ktorým tieto hrozné byrokratické pravidlá museli vzniknúť. Chýba mi tu ta protiváha druhej strany a príbeh je pre mňa tak nekompletný. 6/10 (27.10.2016)

„Dane, vyjebou s tebou, varuju tě. Udělají z tebe naprostýho zoufalce. Není to náhoda, je to plán. Znám tucet dalších, kteří to vzdali.“ - „Vybrali si špatnýho, jestli si myslí, že to vzdám. Jsem jako pes, co nepustí kost.“ Jenže ani „zakousnout se“ nemusí v tomhle boji stačit…Tím, že už znám o 3 roky mladší Loachův snímek Pardon, nezastihli jsme vás, ocitl jsem se na známé půdě. Oba filmy jsou vystavěny na podobných základech. Znovu jde o depresivní, tíživý, ale zároveň alarmující, kvalitní film. I přes jistou emocionální vyhrocenost postav jim opravdu fandíte. Loach znovu přesně pojmenovává sociální problémy dneška, zde se zaměřil na staršího pracujícího po infarktu a matku samoživitelku. Jejich souboj s byrokracií a neochotou je vyčerpávající až do symbolického konce…za mě to budou silné 4*. „Pokračujte prosím v zápisu a najděte někoho, kdo vám pomůže s hledáním práce na webu. V opačném případě byste mohl přijít o vše. Nedělejte to. Už jsem to viděla. Dobré, poctivé lidi na ulici.“ - „Děkuju, Ann. Ale jakmile ztratíte sebeúctu, končíte.“ (24.07.2022)

"Pokud chcete zemřít hrdinskou smrtí, stiskněte nulu". Ostatně vám nic jiného nezbývá, protože všichni operátoři jsou zaneprázdnění. Před padesáti lety to byl Billy ("Kes"), dnes Daniel; Ken Loach stárne, ale sociální problémy přetrvávají. Ze sociálního státu se stává neosobní sociální monstrum. Možná je třeba se spíš divit, že se v multi-(ne)kulti Londýně s Danielem vůbec někdo bavil. (12.05.2020)