Soumrak dne

Pomalý, decentný komorný príbeh nenaplnenej lásky, sfilmovaný s toľkým citom a pozornosťou, až sa tají dych. Psychologické majstrovské dielo, dokonalé každou sekundou, každým zachvením, každým gestom alebo pohľadom medzi Anthony Hopkinsom a Emmou Thompson. (04.04.2003)

Najprv ohodnotím to podstatné a to je výkon Hopkinsa. Podáva tu skvelý výkon, spolu s filmom Mlčanie jahniat svoj najlepší v živote. No a teraz k Soumraku dne. Znázornenie pomerov medzi služobníctvom a anglickou smotánkou je veľmi výstižné. Bohužiaľ filmu chýba nejaký výraznejší príbeh, respektíve zápletka. Plus celkové tempo je veľmi pomalé. Ak to zhrniem je to skvelo zahrané, ale miestami nudné. (20.09.2010)

Příběh je vyprávěn v pomalém tempu a je jen na divákovi, jestli je ochoten přistoupit na fakt, že se v něm vlastně nic moc neděje. Režisér se zaměřil jen a pouze na detailní studie charakterů, jejich city, emoce. Co se však týče filmu jako celku, tak musím přiznat, že jsem měl s udržením stoprocentní pozornosti v některých pasážích docela velké problémy. (21.07.2005)

Ticho, ktoré hrmí. Krása nostalgie, ktorá je o to smutnejšia, že sa už za ňou skrýva len prázdnota. Dehumanizujúca ľudskosť. Vkrádajúci sa súmrak ako mono no aware. Áno, objavuje sa tu typická Ishigurova téma neokolonializmu a vykorisťovania a áno, môžeme byť k pánu Stevensovi tvrdí. Tento film však v sebe ukrýva omnoho viac. Je tu prítomné to typicky japonské uvedomenie si pominuteľnosti, v priamom prenose tu vidno dejinný zlom, ktorý hrozí aj stratou zmyslu, cností a poriadkov. A nielen to. Vieme a vidíme, že to inak ani nemohlo byť. Že sa končí jedna éra a jej zúfalé habkanie po slamke vedie až k upísaniu sa diablovi. Môže niekomu za tým byť ľúto? Môže. Vidno tu podriadenie sa telosu, ktorý do života vnáša zmysel a cieľ, jasnosť a s tým aj istú krásu, ale mu aj berie spontaneitu. Vytvára inštitucionálnu štruktúru s pevnými, zrozumiteľnými a zmysel dávajúcimi vzťahmi, ale s tým aj hierarchiu. Aj preto sa tu individuálny cit môže prejaviť len ako zúfalé chvenie, až akési vibrovanie, ktoré prechádza mimo obraz, akoby spod plátna až do tela naladeného diváka. Bolo nevypovedané a práve preto rozpohybovalo vzduch a získava telesnosť - rovnako, ako šialenie rozvášneného davu, v ktorom prepukli nevypovedané, potláčané animozity. Akoby sa tým naplnil celý naratívny princíp. Akoby na vypovedaných vetách vôbec nezáležalo, kľúčové je to, čo hovorí ticho. Je to vlastne aj výpoveď o konci kultúry náznaku a ticha, ktorá vyplýva z istoty, a začiatok éry všadeprítomného neistého rozprávania a objasňovania utáraných pseudointelektuálov. Tragédia pána Stevensa spočíva práve v tomto. To, v prospech čoho obetoval život, to, čo mu dodávalo zmysel a čo stále reziduálne pláva v jeho žilách sa pominulo a individuálna láska ako obraz nastávajúcich čias je preňho nedosiahnuteľná rovnako, ako napojenie sa na novú éru. Nie, pán Stevens nie je upätý, tvrdý, neľudský a ani hlúpy. On len nepatrí do nových čias. Práve naopak, odsúdiť ho je hlúpe a neľudské, pretože to prezrádza nechuť pristúpiť na iný svetopohľad - neochotu súcitiť, pochopiť a empatizovať. (02.09.2021)

Panské sídlo a jeho chod vnímaný očima prvního sluhy v historických třicátých letech minulého století i poté. Tuto osu doplňuje druhá. Je jí historie nenaplňovaného, ale přesto zřejmého vzájemného hlubokého vztahu muže v livreji a ženy v zástěře. Lidí služebných a deformovaných tuhou konzervativní konvencí, ale přesto charakterově a osobnostně pevných, stálých, nahmatatelných. V překotném chodu všedních úkonů, v soukolí úsluh, praní, mytí nádobí, cídění nábytku, v larvě nikdy nedoceněných a deformovaných lidských altereg svých chlebodárců plyne život rychleji než voda v Temži nebo Severnu. To, co by v normálním světě trvalo hodiny a dny, v tomto paralelním služebném bytí probíhá měsíce a léta. V závěru filmu pod tuhou škraboškou konvence postřehneme to podstatné: dva zmařené, nenaplněné lidské životy. Nemusíme vždy vadnout, bohatě stačí, jsme-li odtrženi od svých kořenů. Hopkins i Thompsonová v tomto mimořádném šerosvitném díle své nejednoznačné postavy podali se skutečnou uměleckou noblesou a povýšili je - a s nimi i film - na uměleckou událost minimálně roku. Chtělo by se věřit, že nejen roku. (10.02.2008)