Špína

Odvážne rypnutie do tém, ktoré sú v slovenskej spoločnosti tabu. Znásilnenie pedagógom. Nevhodné psychiatrické metódy a celkove nezáujem o duševne chorých pacientov. Určite s pár chybami, ktoré ale hravo prevážila odvaha začať o týchto veciach hovoriť. Aj keď len prostredníctvom filmu. Potreba diskutovať o spôsoboch psychiatrickej starostlivosti na Slovensku, o utajovaní znásilnení dejúcich sa v školách i rodinách, tu je. (16.07.2020)

Strašná škoda, vše potřebné ve filmu bylo, prostředí, kamera, herci i festivalový nádech, nicméně vše zůstalo zcela nevyužito, scénář i některé scény na úrovni Bastardů, pro mě těžce promrhaný potenciál na film, jenž by mohl konkurovat stylu, který mají někteří tvůrci na východě i západě Evropy již dlouhá léta tzv. v malíčku. (27.01.2019)

Předpremiéra Febiofest, konečně měl někdo odvahu v česko-slovenském prostředí zpracovat toto závažné a velmi časté téma z reálného světa. Tvůrcům gratuluji, tak pravdivé, psychologicky velmi dobře zvládnuté. Film Špína vzniklý v česko-slovenské koprodukci získal v německé Žitavě cenu saské ministryně kultury za nejlepší režii v konkurenci 130 filmů. Více na http://www.blesk.cz/clanek/zpravy-live-kulturni-servis/468827/cesko-slovensky-film-spina-ziskal-cenu-na-nemeckem-festivalu.html?utm_source=blesk.cz&utm_medium=copy (20.04.2017)

po všetkých stránkach a vo všetkých rolách presvedčivé a realisticky podané herecké výkony (popri dominike morávkovej, na ktorej charizme a prejave celý film stojí, výborné najmä pri do menších úloh obsadených monike potokárovej, juliane oľhovej a patrikovi holubářovi) sú najvydarenejšou stránkou tohto režijného celovečerného hraného debutu, ktorý na príjemne nerozťahanej stopáži v pomerne komorne nastavenej výprave (jeden ústav s osadenstvom, z ktorého sa občas na chvíľku vybehne buď do prístavu, domov k hlavnej hrdinke, alebo do školy) rozpráva psychologicky a emočne náročnú tému. popri dobrej a za európskym štandardom festivalových filmov v ničom nezaostávajúcej formálnej stránke a režijne slušne odvedenej práci s pár dobrými nápadmi, pri ktorej sa kde-tu ešte objaví kozmetická chybička odpustiteľná pri debute (nevypointovanie obrazov, nezvládnutá improvizácia, nekriticky a neinovatívne preberané štruktúrovanie sujetu overeného a videného v mnohých iných podobne tematicky či žánrovo ladených filmoch posledných rokov) je vlastne jediné, čo najviac uberá filmu na naliehavosti, ktorú mohol mať, výpovednej hĺbke a zimomriavkovej katarzii scenáristicko-dramaturgická stránka, kde občas chýba motivické väzbenie (scén či konaní) alebo je nie úplne zrozumiteľne či štrukturálne správne postavené, občas sa skĺzne do dialogickej rutiny a klišé a niekedy sa pri výbere scén a obrazov pristupuje k pokusu o vyvolanie emócie "zvonka", scénami, ktoré sú tu pre ne samotné a pre zvýšenie dramatičnosti či emocionálnosti, pričom iné, ktoré by možno viac pripútali diváka k pacientom a samotnej hrdinke (ktorej samozrejme držíme palce, ale je to hlavne preto, že je obeťou, dejú sa jej zlé veci a je tak krásna a čistá, že tá špina, v ktorej sa ocitne, ju ničí a nám je to ľúto, ale silnejšie emočné a aspoň nejaké intelektuálne napojenie na ňu je slabé) chýbajú. scenáristka s režisérkou si dali dlhoročnú precíznu prácu na vývoji scenára, overovaní psychologickej správnosti konania postáv, konzutovali a poctivo pracovali na koherentnej a pokope držiacej psychologickej komornej dráme, čo im vyšlo, len popri tomto ponore do témy sa niekde občas vytratila (alebo mierne ochabla) snaha myslieť aj na diváka, ktorý už veľa filmov videl, ktorý niečo očakáva a ktorého treba celý čas držať v napätí (alebo ho baviť, alebo prekvapovať, alebo dráždiť, alebo masírovať - skrátka čokoľvek, než len mu ukazovať a o niečom ho presviedčať) a na konci ho oceniť katarziou. debutujúcim autorkám sa však rozhodne podaril pre ne veľmi cenný film, ktorý (verím a dúfam) bude tým najlepším východiskovým bodom do ich ďalšej tvorby a kariéry. (14.06.2017)

Bylo mi jasné, že Tereza Nvotová je talent, ale že až tak?! Konstantní tíseň a (příhodně pojmenovaný film) špína, co se na vás lepí. Některé argumenty proti snímku jsou rozcupovány statistikou (znásilnění v domě plném lidí, hlavní hrdinka se nesvěřuje), jiné bravurním zpracováním (absurdita psychiatrické léčebny). Občas se pousmějete nad některými jednoduchými metaforami (otec zamčený v paneláku), lehce litujete absence aktivnějších mužských postav. Ale jinak - síla. Mečiara povinně! 90%. (13.03.2018)