U brány věčnosti

Pekná práca so svetlom a kamerou, pán režisér. Už od prvých minút filmu ste nám dali možnosť ochutnať Vincentovu dušu a prijať myšlienku, že to nebol obyčajný človek s obyčajným pohľadom na svet okolo seba. Nádherná alegória – pohľad na „umierajúce“ slnečnice. Príbeh je poňatý takmer ako dokument. Kamera akoby sa nachádzala na úrovni Vincentových očí – ak sa s niekým rozpráva on, vnímate to, akoby ste s dotyčným človekom viedli dialóg vy. Alebo je kamera na úrovni očí niekoho, kto putuje s ním, ako jeho imaginárny priateľ. „Prečo to maľuješ?“ „Čo?“ „Tie kvety. Prečo ich maľuješ?“ „Nie sú vari krásne?“ „Áno, sú krásne. Určite. Oveľa krajšie, ako ten obraz“. „To si myslíš?“ „Áno“. „Možno máš pravdu. Ale tieto kvety zvädnú a vyblednú, ako všetky ostatné“. „Áno, to vie každý.“ „Ale moje zostanú večné.“ „Si si istý?“ „Prinajmenšom budú mať šancu“. „Mohol by si namaľovať mňa...“ „Prečo nie?“ „Možno tiež zostanem navždy mladá!“ „Dokonca Ťa môžem namaľovať mladšiu!“ „Nie, to by nebolo správne.“ Poetika, kocháte sa krásami francúzskeho vidieka spolu s Vincentom, až do takých detailov, že cítite spolu s ním poryvy vetra, ktorý sa hrá so steblami trávy a uvedomujete si tú túžbu, vnútorný tlak, ktorý ho núti zachytiť čaro chvíle, to svetlo, vánok, priam až vôňu polí. „Tvárou v tvár rovinatej krajine, nevidím nič iné, iba večnosť. Som jediný, kto to vidí? Existencia nemôže byť bezdôvodná!“ „Niekedy si hovorím... Možno... Možno... Možno si (Boh) vybral len nesprávnu dobu. Možno Boh zo mňa urobil maliara pre ľudí, ktorí sa ešte nenarodili!“ (28.02.2020)

Blúdiť prírodou pomedzi lúky a polia. Prechádzať hájom popod tiene stromov, keď stromy, klasy či kvety náhle zalejú lúče Slnka. Zachytiť ten pocit. Neopakovateľný, jedinečný. Nenechať si ho v sebe. Potreba vydať zo seba to naj, nediktovaná ambíciami, peniazmi, snahou zapadnúť medzi komunitu. Komunitu, ktorej vadí a vždy vadila inakosť. Inakosť, ktorá až príliš často tvorivo hnala géniov, ktorých tvorbe sa dnes klaniame. O ich živote sa píšu fantastické výborné knihy, nakrúcajú filmy (napr. o van Goghovi napísal Irving Stone skvelý Smäd po živote; predlohu výborne zrežírovali V. Minneli s G. Cukorom s Kirkom Douglasom v hlavnej úlohe). Dnes, keď je všetko každému jasné, hodnota diel daná. Pán Schnabel zachytil ten pocit, to hmlisté videnie, skučanie ducha pri nemožnosti tvoriť zavretý v blázinci, v klietke nepochopenia, no milovaný oddaným bratom. Príkro odmietaný v túžbe po prirodzenom ľudskom kontakte - chápanom ako útok čudáckeho blázna, či neprimerané obťažovanie. A pri bráne večnosti, ktorou chudák Vincent každý deň prechádzal akoby turniketom, stále platia slová geniálnej českej verzie piesne Vincent naspievanej Pavlom Bobkom: "Stále stejnou tmou, stejné louky tu hoří dnes, mrak je láká do nebes, Kde Vincentovy modré oči sní. Jak jen pozmění barvy žhnoucích slunečnic, vítr v tváři má pár skic, to smýknul štětcem touhy van Gogh sám. Já už vím a znám, co jsi tenkrát toužil říct a jak jsi trpěl pro své nadání učit lidi vidět víc. Však nebyl nikdo, kdo by naslouchal, snad dnes tu s tebou stál. A svět tě tak trýznil, Tvou lásku splácel zlým. Jen černé vrány nad hlavou ctí tvou mysl bolavou. Svět nazval velkou vášeň šílenstvím. A já chci ti říct Vincente, že není nikde svět pro lásku Tvou, se kterou bdím.". (11.02.2021)

Biografická dráma At Eternity's Gate, ktorá rozpráva o živote slávneho maliara Vincenta van Gogha, nie je úplne tradičným životopisom (čo sa však dalo očakávať od tvorcu, akým je Julian Schnabel). Oveľa viac, než na klasicky vystavanom a konvenčnom príbehu, stavia na atmosfére, meditatívnej až lyrickej nálade a podnetnom scenári a dialógoch (osobne ma najviac zaujal rozhovor s kňazom v podaní Madsa Mikkelsena). Willem Dafoe v hlavnej úlohe podáva maximálne sústredený výkon a právom si zaň odniesol nomináciu na Oscara. At Eternity's Gate je fascinujúcim ponorom do mysle trápeného umelca, ktorý zápasí s vnútornými démonmi aj nepochopením verejnosti. Silný film. (24.04.2019)

Julian Schnabel opět nezklamal. Co film, to nádherně hluboký vhled do duše člověka. Někteří tu reflektují, že Willem Dafoe věkem neodpovídá tomu Vincentovu... Je to ale to nejpodstatnější? Myslím, že právě v jeho podání je van Gogh velmi uvěřitelný... naopak jako by s ním Dafoe omládl... Kromě velmi působivé kamery, která ve Schnabelových filmech vždy hraje podstatnou roli, je tu i podmanivá minimalistická hudební kulisa, která celkově umocňěje výsledný dojem... Film jsem nějakou dobu odkládala. Vlastně mě k jeho konečnému zhlédnutí ponoukla až jedna z van Goghových reprodukcí, co se mi dnes zatoulala na net... K létu patří Vincentova žlutá jako nic jiného... (11.07.2022)

Další z meditací nad Vicentem van Goghem. Ne přímá, zprostředkovaná jiným malířem, Julianem Schnabelem, ale i Willemem Dafoem, bez něhož by veškerá drobnokresba mohla přijít vniveč. Rozvažovat o van Goghovi (ale i jiných, kteří nevzali svůj osud do rukou, ale vzali ho z ruky - Vincent tvrdí, že z boží), a jeho obrazech, které se rozutekly do světa jako nezvedené děti, je jako uvažovat o části (nevelké) sebe sama. Van Gogh, podobně snad i Franz Kafka (nebo Jimmi Hendrix), tvořili vlastní světy, protože nedovedli jinak, protože když malovali nebo psali nebo hráli, nemuseli myslet (viz jeden z filmových dialogů) na svět, do kterého byli vrženi, a o jehož pochopení - za svůj krátký život - nepříliš úspěšně usilovali. Jejich nepragmatičnost a jejich pozdější (bohužel posmrtná) sláva nám budiž alespoň vztyčeným malíčkem v našem bonvivánství a dlouhověkostí. (09.08.2019)